Článok pôvodne vyšiel na Washington Post.
Útočníci napadli ostrov z troch strán súčasne.
Holandská flotila s 1655 vojakmi a námorníkmi a viac ako tuctom lodí pristála v roku 1621 na súostroví Banda, ktorá sa nachádza v dnešnej Indonézii. Bolo to dovtedy najsilnejšie vojenské ťaženie Zjednotenej východoindickej spoločnosti v Ázii.
Po rýchlej kapitulácii obyvateľov ostrova si víťazi zhromaždili miestnych vodcov. Podpísali zmluvy, ktoré Bandancov zmenili na holandských poddaných. Potom ich mučili za priznania, ktoré odhalili údajné sprisahania s cieľom zaútočiť na Holanďanov.
Tisíce ľudí zabili, iných zotročili a mnohí, ktorí utiekli do hôr, vyhladovali na smrť.
„Populácia zhruba pätnásťtisíc Bandancov sa za niekoľko mesiacov zdecimovala na niekoľko stoviek,“ povedal Adam Clulow, historik z Texaskej univerzity v Austine. „Holandská spoločnosť bola neskôr obvinená z vykonania toho, čo niektorí označujú za prvý prípad korporátnej genocídy.“
„A to všetko pre muškátový oriešok,“ povedal Clulow.
Muškátový orech nie je orech. Ako rastú známe korenia? (galéria) Čítajte Zázračný muškátový oriešok
V tom čase muškátový oriešok nerástol nikde inde na svete. Dnes je jedným z kľúčových korení v zmesi známej ako tekvicové korenie - pumpkin spice (používa sa ako ochucovadlo v tekvicovom koláči, ale aj v kávových nápojoch, zložením sa ponáša na naše perníkové korenie, pozn. red.).
Muškátový oriešok bol považovaný za zázračnú látku. Hovorilo sa, že lieči mor, robí ľudí krajšími, zostruje pamäť a upokojuje myseľ, povedal Clulow.
Dnes si môžete zmes tekvicového korenia, ktorá sa zvyčajne vyrába zo škorice, muškátového orieška, klinčekov a zázvoru, kúpiť už za 2,39 dolára (zhruba 2,30 eur) alebo ju ochutnať v populárnom Pumpkin Spice Latte od spoločnosti Starbucks a môžete si byť istí, že muškátový oriešok nebol vypestovaný vďaka násiliu.
„Niektoré koreniny sú bežnou súčasťou obchodu,“ hovorí Sarah Wassberg Johnsonová, ktorá je odborníčka na históriu jedla. „To len hlavné koreniny v tekvicovom korení maju kolonizátorskú históriu.“
Kým na ostrovoch Banda pestovali muškátový oriešok, Amboina - skupina blízkych ostrovov v Indonézii - bola známa klinčekmi. Boj o kontrolu nad obchodom s klinčekmi bol takmer taký krvavý a dramatický ako bitky o muškátový oriešok a začiatkom 17. storočia takmer dohnal Holandsko a Anglicko do vojny, povedal historik korenín Clulow.
Škoricu, väčšinou pestovanú na Srí Lanke, najskôr mali pod kontrolou Portugalci, potom Holanďania a nakoniec Briti, tvrdí Rada pre rozvoj exportu Srí Lanky.
Tekvicové korenie. (zdroj: Scott Suchman — For The Washington Post)Nenajedli by sme sa
Bolo to po roku 1500, keď európski prieskumníci chceli obísť sprostredkovateľov a vytvoriť monopoly na vyhľadávané koreniny, ochota obchodovať s domorodými obyvateľmi sa preto zmenšila a začalo sa násilie, povedala Johnsonová.
„Je pravda, že keby sme chceli prestať jesť jedlo, ktoré nemá nič spoločné s otroctvom a vysídľovaním domorodcov, veľmi by sme sa nenajedli,“ povedala Johsonová. „Ale keď sa jedlo dostane do popkultúrneho slovníka tak ako tekvicové korenie v USA, je dôležité uznať, ako sa k nám dostalo.“
Výrobky z tekvicového korenia majú dnes pevné miesto na trhu. Predaj produktov z tekvicového korenia (okrem výrobkov v reštauráciách a kaviarňach) sa pohyboval v júli 2023 okolo 802 miliónov dolárov za rok podľa údajov z NielsenIQ.
Najväčšia revolúcia v dejinách človeka možno neexistovala Čítajte Veľa cukru a korenia
V 17. storočí priemerný Európan o muškátovom oriešku a klinčekoch síce vedel, ale pravdepodobne k nim nemal prístup, hovorí Johnsonová. Sotva však plantáže začali využívať zotročených robotníkov na masovú produkciu plodín, zvýšenie ponuky spôsobilo pokles ceny.
Počas nasledujúceho storočia sa ponuka zvýšila, pretože rastliny boli prevezené do iných regiónov vrátane Maurícia a Réunionu a nakoniec na Srí Lanku a Grenadu. Čoskoro na to sa kedysi exkluzívne koreniny začali objavovať v kuchárskych knihách.
Jeden z prvých receptov na tekvicový koláč napísala Amelie Simmonsová vo vôbec prvej americkej kuchárskej knihe vydanej v roku 1796. Šlo do neho „veľa cukru a korenia,“ napísal dávnejšie Washington Post.
V polovici 19. storočia sa muškátový oriešok, klinčeky, škorica či zázvor stali bežne dostupnými. Vznikli tak jedlá ako perník a korenené tekvicové a jablkové koláče, bez ktorých si nevieme americké dejiny jedla predstaviť, povedala Johnsonová.
Čoskoro ste si už ani nemuseli korenie miešať doma. Prišlo zabalené vo fľaške. Prvou firmou, ktorá vytvorila Pumpkin Pie Spice, bola zrejme Thompson & Taylor, hovorí Johnsonová.
Odvoláva sa na reklamu firmy Thompson & Taylor vo vydaní St. Louis Post-Dispatch z roku 1933.
Ďalším skorým odkazom na „pumpkin spice“ je podľa všetkého recept z roku 1936, ktorý zverejnil Washington Post. „Korenený tekvicový koláč je žiadaným dezertom na rodinnú večeru a zdravým povzbudením pre deti po škole,“ uvádza sa v starom recepte, v ktorom tekvicu označujú ako pokrm „talianskych roľníkov“.
Roztavené aj rozdrvené. Ultraspracované potraviny nám chutia, ale aj škodia Čítajte Veľkolepá spotreba
Keď Holanďania prvýkrát pristáli na ostrovoch Banda, správali sa ako obchodníci. V roku 1559 zaplatili prístavný poplatok a muškátový oriešok vymieňali za bavlnu a iný priemyselný tovar.
Dobývanie v roku 1621 vyplynulo z rokov neúspešných pokusov získať monopol na muškátový oriešok, povedal Clulow.
„Veľa komodít má hroznú históriu, napríklad tabak a cukor,“ povedal. „Ale v histórii muškátového oriešku sú hrôzy najviac zhustené. Zomreli tisíce ľudí.“
Dnes už nemá muškátový oriešok žiadne negatívne prepojenia.
Fotografie Pumpkin Spice Latte od Starbucks však Clulowovi pripomínajú obrazy zátiší od holandských majstrov zo 17. storočia.
Zátišie s morčacím koláčom, ktoré namaľoval Pieter Claesz v roku 1627, zobrazuje stôl plný luxusných produktov: olív, slaných koláčov, ovocia, muškátového orieška a klinčekov.
Obraz opísal ako „konečný symbol úžasne opulentnej, globalizovanej spotreby v 17. storočí.“
„Je to rovnaké s café latté od Starbucks,“ povedal Clulow. „Beriete veci z celého sveta a prebaľujete ich pre bohatých spotrebiteľov bez toho, aby ste uznali históriu ingrediencií.“
Autor: Maham Javaid
