Pred päťdesiatimi rokmi vošiel do banky na námestí Norrmalmstrong v Štokholme zvláštne vyzerajúci muž.
Mal okuliare s modrými sklami, hnedú parochňu a nalíčené líca. V jednej ruke niesol kufor s nábojmi, výbušninami, lanami a rádiom a v druhej zvieral nabitý samopal ukrytý pod bundou.
Krátko po tom, ako vošiel do budovy banky, zbraň vytiahol a vystrelil ňou do stropu.
„Párty sa práve začala,“ povedal po anglicky podľa novinového článku z denníka New York Times z roku 1974.
Nasledovala šesťdňová rukojemnícka dráma, na konci ktorej sa zrodil nový pojem pre nezvyčajné správanie rukojemníkov a obetí, ktorí si k svojmu únoscovi vytvoria pozitívne pocity.
Štokholmský syndróm sa však nikdy nestal oficiálnou diagnózou a niektorí súčasní psychiatri ho kritizujú.
V texte sa dočítate:
- ako prebiehala lúpež v švédskej banke v auguste 1973,
- ako druhý zločinec upokojil rukojemníčku,
- prečo rukojemníčka K. Enmarková stratila dôveru v políciu,
- ako švédskeho premiéra oslovovala zlatko a žiadala o prepustenie únoscov,
- kedy vznikol termín štokholmský syndróm,
- prečo syndróm kritizujú,
- prečo Enmarková nebola „ideálnou rukojemníčkou“.
Maniak ako z Ameriky
Jan-Erik Olsson bol na úteku z väzenia, keď 23. augusta 1973 prepadol banku v Štokholme. Za rukojemníčky si vzal tri zamestnankyne: 21-ročnú Elisabeth Oldgrenovú, 31-ročnú Birgittu Lundbladovú a 23-ročnú Kristin Enmarkovú.
„Bola som v tom, že mi do života vstúpil maniak,“ povedala banková úradníčka Enmarková neskôr novinárom. Spomínala na moment, keď lupič pustil rádio s hlasnou rockovou hudbou. Netušila, že sa snaží naladiť správy, aby sa dozvedel o reakcii polície. „Mala som pocit, že vidím niečo, čo sa môže stať iba v Amerike.“
Lúpežník zajal ženy, aby mal dobrú vyjednávaciu pozíciu. Od polície chcel tri milióny švédskych korún, rýchle auto a spolupáchateľa - Clarka Olofssona, ktorý bol v tom čase vo väzení za ozbrojenú lúpež a podiel na vražde policajta.
Paríž, Štokholm, Londýn. Prečo syndrómy dostali meno podľa miest? Čítajte Všetko, čo žiadal, dostal pred koncom prvého dňa prepadnutia, až na kľúče od auta a pocit bezpečia, že hneď ako vyjde z banky, ho nezastrelia ostreľovači, ktorí už obsadili strechy okolitých budov.
Keď prišiel do banky druhý zločinec Olofsson, našiel štvrtého rukojemníka - Svena Säfströma. Ten sa ukryl, keď Olsson prepadol banku. Olofsson rukojemníkom povolil lano, ktorými mali zviazané ruky a upokojil situáciu.
Zapôsobil najmä na Enmarkovú. Upokojoval ju, držal ju za ruku a hovoril, že dá pozor, aby jej Jan neublížil.
„Nehovorím, že som sa cítila v bezpečí, ale rozhodla som sa mu uveriť,“ povedala v podcaste Memory Motel v roku 2016. „Znamenal pre mňa veľa, zaujímal sa o mňa, ale nebola to náklonnosť v pravom zmysle slova. Dal mi nádej, že sa to skončí dobre.“
Stratila dôveru v políciu
Olsson sa necítil v budove banky bezpečne. Cez okná na neho neustále mierili policajní ostreľovači, preto pred sebou stále tlačil jednu z rukojemníčok.
Nakoniec sa zločinci so štyrmi rukojemníkmi ukryli v podzemnom trezore, ku ktorému viedlo kryté schodisko. Cezeň im policajti posielali správy aj jedlo.
