Rozhodovať sa vo vzťahoch je ťažké. Odborníci radia, ako na to

Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.

Vo svojej kariére vzťahovej terapeutky som stretla veľa ľudí bojujúcich so závažnými problémami, o ktorých sa ťažko hovorí. Ako povedať partnerovi, že s ním nechcete bývať? Mali by ste priznať neveru?

Takmer v každom vzťahu sa vyskytne problém, pre ktorý sa niekto čoraz viac rozčuľuje. Môže to byť niečo významné, napríklad absencia sexuálneho života, ale aj drobnosť, ako napríklad to, že partner nikdy nevymení minutú rolku toaletného papiera za novú.

A v každom z týchto príkladov má nespokojná osoba tendenciu uviaznuť v neistote - nie je spokojná, ale nevie, čo s tým.

Slepá ulička rozhodovania patrí medzi dôvody, prečo ľudia vyhľadávajú párovú terapiu, ale rozhodovacia paralýza je problémom človeka, nie vzťahu. Náš mozog totiž uprednostňuje súčasný stav pred neistým budúcim stavom, ukazuje výskum.

Bolestivé alebo desivé rozhodnutie o vzťahu je zároveň stresujúce, čo môže rozhodovanie sťažovať ešte viac.

„Keď sme v strese, rozhodujeme sa v stave vysokých emócií, a naše mozgy fungujú tak, že keď sú emócie vysoké, naše kognitívne schopnosti sú nízke,“ hovorí Abby Davisson, autorka knihy Money and Love.

Vzťahy bývajú oblasťou, v ktorej musíme robiť významné rozhodnutia vyvolávajúce stres vtedy, keď nemáme v hlave celkom jasno.

Je preto podstatné vyhnúť sa chybným rozhodovacím návykom a predsudkom, na ktoré sme všetci náchylní. Tu je niekoľko nástrojov z vedy o rozhodovaní aj stratégií od terapeutov, ktoré môžete vyskúšať.

Výrazné spomalenie

Vedci zaoberajúci sa rozhodovaním, ako napríklad nositeľ Nobelovej ceny Daniel Kahneman, rozlišujú medzi rýchlym intuitívnym systémom myslenia a rozvážnejším systémom myslenia. Intuitívny systém nám pomáha rozhodovať sa rýchlo a automaticky a je užitočný najmä vtedy, keď nám hrozí bezprostredné nebezpečenstvo.

Je však oveľa menej užitočný, keď musíme vyriešiť zložité rozhodnutie.

„Spomaľte a prejdite z intuitívneho a emocionálneho myslenia na premyslenejšie a logickejšie myslenie,“ hovorí Davissonová. Odporúča kroky, ako napríklad ujasniť si, čo je najdôležitejšie, overiť si informácie z dôveryhodných zdrojov a preskúmať dôsledky, ktoré pomôžu robiť „informovanejšie a zámernejšie rozhodnutia“.

Ak sa napríklad osoba nevie rozhodnúť, či prezradiť svoju neveru, tak jej podobné kroky môžu pomôcť prekonať emócie, ako sú strach a pocit viny, a uvážlivejšie sa rozhodnúť, či bude mlčať, alebo sa partnerovi zdôverí.

Ujasnenie hodnôt

„Na čom vám skutočne záleží?“ pýta sa Daphne de Marneffe, autorka knihy The Rough Patch. Práca pri prijímaní ťažkých rozhodnutí vo vzťahoch podľa nej „v konečnom dôsledku spočíva vo vyjasnení hodnôt“.

Emócie prichádzajú a odchádzajú, ale hodnoty nám ponúkajú stabilnú vôdzku, ktorá nám pripomína, akým človekom chceme byť v danej úlohe, kontexte alebo okamihu. Hodnoty nám pomáhajú prekonať kognitívne predsudky a posilňujú našu odvahu tým, že ponúkajú niečo, za čím si môžeme stáť. Pri ťažkých rozhodnutiach je vhodné spýtať sa samých seba: Za čím si chcem stáť?

Jeden pár, ktorý za mnou prišiel, sa snažil rozhodnúť, či ich manželstvo stojí za záchranu. Každý z nich mal problém nájsť niečo, čo si na tom druhom cení. Doma sa jeden druhému vyhýbali, už roky nemali sex a nemali pocit, že by mali niečo spoločné okrem svojich dvoch detí - školákov. Aj keď boli nešťastní, rozvod považovali za nemysliteľný. Malo by to vplyv na deti a finančný a sociálny dosah na manželov.

Potom sa sami seba spýtali, ako by sa mohli svojim deťom javiť ako zdravší jedinci a dospeli k záveru, že podporia hodnotu väčšej individuálnej spokojnosti a nechali sa tým viesť pri výbere skúšobného odlúčenia na pol roka. Pre nich a ich deti to znamenalo bolesť a neistotu, ale zároveň ocenenili, že sa vymanili z rozhodovacej zotrvačnosti, v ktorej boli roky uväznení. Bola tam aj hrdosť na to, že si dali šancu na naplnenejšiu budúcnosť.

Po uplynutí šiestich mesiacov sa rozhodli podstúpiť rozvod a zistili, že ich šťastie a schopnosť vychovávať deti sa zlepšili, keď žili oddelene.

Preformulovanie otázky

Keď stojíme pred ťažkým rozhodnutím, sme v pokušení formulovať problém jednoduchými slovami, napríklad „buď, alebo“. Pri takýchto otázkach si zvyčajne vyberáme z dvoch rôznych možností - zostať alebo odísť, prezradiť alebo utajiť, priblížiť sa alebo sa vzdialiť.

Keď však uvažujeme týmto spôsobom, „hneď na začiatku sa obmedzujeme“, pretože sme otázku sformulovali iba na dve možnosti, hovorí Marianne Lewis, autorka knihy Both|And Thinking.

Radí, aby ste otázku starostlivo preformulovali z „buď | alebo“ na „oboje | i“. Môžete napríklad zmeniť otázku „rozvedieme sa, alebo zostaneme nešťastne zosobášení“ na otázku „ako môžeme byť šťastní jednotlivo aj ako spolurodičia“.

Zároveň môžete zmeniť otázku „mám povedať partnerovi, aby vymieňal rolku toaletného papiera, alebo zostať ticho“ na otázku „ako by som mohol vyzvať partnera, aby bol tímovým hráčom pri vykonávaní domácich prác“.

Zámerná voľba

„Výhodou rozhodovania, aj keď možnosti nie sú ideálne, je vedomie, že vy ste si vybrali cestu a nenechali ste to tak, že sa vám iba prihodila,“ hovorí Scott Stanley, profesor výskumu a riaditeľ Centra pre manželské a rodinné štúdie na Denverskej univerzite. „Vybrali ste si to, čo sa vám javilo ako najlepšia cesta, a to vám môže pomôcť ju nasledovať.“

Stanley má za sebou fascinujúci výskum zameraný na to, ako sa páry rozhodujú pre spoločný život pred uzavretím manželstva alebo namiesto neho.

Niektorí dlhodobo uvažujú o tom, že sa niekam spolu nasťahujú a pred spolužitím z toho urobia oficiálny záväzok. Iní do toho skĺznu - napríklad jednej osobe sa skončí nájomná zmluva a zdá sa, že je pohodlnejšie nasťahovať sa k partnerovi, ako si prenajať nové miesto.

Výskum ukazuje, že páry, ktoré sa pre spolužitie rozhodnú zámerne, sú na tom časom lepšie ako páry, ktoré sa k spoločnému bývaniu dopracujú len tak mimochodom.

Tento rozdiel súvisí s rozhodovaním. „Niekedy je skĺznutie len bezmyšlienkovitosť,“ povedal Stanley. „Niekedy je to vyhýbanie sa veciam, o ktorých čiastočne vedia, že by na ne mali myslieť.“

Autor: Yael Schonbrun