Vedu poháňa predstavivosť.
A predstavivosť poháňa (aj) umenie či snívanie. Ak to skombinujete dokopy, máte vedeckú fantastiku.
Niekedy mám pocit, že vplyv, napríklad, sci-fi na našu spoločnosť hlboko podceňujeme. Akoby sme si tak automaticky zvykli, že lietame, cestujeme do vesmíru, že jestvujú vzdialené exoplanéty, na ktorých je možno život. Že zápasíme s umelou inteligenciou a máme vo vreckách osobných asistentov aj s celou informačnou knižnicou ľudstva.
Na mnohé z týchto konceptov nás však pripravili ľudia, ktorí chceli svojich čitateľov pobaviť. A zároveň premýšľali, ako by mohla vyzerať budúcnosť.
Fantastika ako žánrová literatúra môže byť zároveň poctivejšia než klasická umelecká beletria, a to prinajmenšom v jednom: nemôže tak veľmi predstierať. Nemôže sa samoúčelne hrať. A nemôže aj zlé písanie vyhlásiť za umenie a opľuť čitateľa vyhlásením, že nechápe autorský zámer.
Musí mať nápad, myšlienku a musí byť dostatočne konzistentná, aby to dávalo zmysel. A často, podobne ako teoretici vedy skúma, čo by sa stalo, ak by sa ten či onen parameter trošku posunul: čo by to spravilo s jednotlivcom aj s celou spoločnosťou.
Prečo o tom vôbec píšem?
