Nový film Oppenheimer v mrazivom, existenciálnom, bizarne komickom momente oživuje starú otázku: Naozaj si vedci z projektu Manhattan mysleli, že existuje čo i len nepatrná možnosť, že odpálenie prvej atómovej bomby na odľahlých pláňach Nového Mexika môže zničiť svet?
Dlhá a zvláštna história scenáru „atmosférického vznietenia“ bola v priebehu rokov niekoľkokrát skreslená a film v skresľovaní pokračuje.
Tá hrozivá myšlienka znela takto: Ohromná ohnivá guľa vytvorená bombou by bola taká veľká, že by zahriala atómy dusíka v atmosfére do bodu, keď sa ich atómové jadrá začnú spájať. Uvoľnená energia by spôsobila splynutie ďalších jadier, čo by spustilo rýchlu reakciu, ktorá vznieti atmosféru.
A takto by sa skončil svet.
Ibaže sa to nestalo. A fyzici vedeli, že sa to nestane dávno predtým, ako 16. júla 1945 začali skúšku Trinity v Alamogordo Bombing Range zhruba 340 kilometrov od utajovaného laboratória v Los Alamos.
„Táto vec bola v priebehu rokov nadmieru zveličená,“ hovorí Richard Rhodes, autor knihy The Making of the Atomic Bomb (prekl. Výroba atómovej bomby), ocenenej Pulitzerovou cenou.
Vedci pred testom nepremýšľali nad otázkou „Vyhodí to svet do vzduchu?“, pýtali sa skôr „Bude to vôbec fungovať?“.
V texte sa dočítate:
- či sa niekto z projektu Manhattan v predvečer skúšky bál, že zničia svet,
- ako ľudia podporovali scenár vznietenia atmosféry,
- či sa utajovalo, že skúška Trinity môže zničiť svet,
- prečo fyzici hovoria „takmer“ nula a inžinieri „nula,“
- čo mala skúška Trinity spoločné s urýchľovačom častíc.
Vo filme sa v jednej scéne snaží riaditeľ laboratória J. Robert Oppenheimer v podvečer skúšky ubezpečiť svojho šéfa, generála Leslieho Grovesa. Oppenheimer mu hovorí, že fyzici po preskúmaní dospeli k záveru, že riziko, že testovacia detonácia zničí svet, je „takmer nulové“. Uvedomujúc si, že tieto slová generála neupokojili ale skôr znepokojili, sa Oppenheimer pýta: „Čo by ste chceli len od teórie?“
„Nula by bola fajn,“ odpovedá generál.
Porota Oscarov môže budúci rok v marci rozhodnúť, že režisér Christopher Nolan urobil dobre, keď dej zdramatizoval. Ale žiadni fyzici ani historici, ktorých sme oslovili do tohto textu, si nespomínajú, že by v historických záznamoch narazili na akúkoľvek zmienku o takomto rozhovore medzi Oppenheimerom a generálom.
„Odohral sa taký rozhovor v tej chvíli? Nie, nemyslím si,“ hovorí Alex Wellerstein, docent na Stevens Institute of Technology v Hobokene a autor knihy Restricted Data: The History of Nuclear Secrecy in the United States (prekl. Obmedzené údaje: História jadrového utajovania v Spojených štátoch).
„Ale či k podobným diskusiám došlo? Verím, že áno,“ dodal Wellerstein.
Konečná katastrofa?
Na konferencii v lete 1942, takmer celý rok pred otvorením laboratória Los Alamos, fyzik Edward Teller poukázal na možnosť, že jadrové bomby zapália zemské oceány alebo atmosféru.
Podľa Rhodesovho rozprávania Hans Bethe, ktorý viedol teoretickú divíziu v Los Alamos, „tomu neveril od prvej minúty.“ Napriek tomu urobil výpočty, aby presvedčil ostatných fyzikov, že takáto katastrofa nie je reálnou možnosťou.
„Nemyslím si, že sa toho nejaký fyzik vážne obával,“ hovorí John Preskill, profesor teoretickej fyziky na Kalifornskej technickej univerzite.
Napriek tomu diskusie a výpočty pretrvávali dlho po skúške Trinity.
V roku 1946 traja vedci z projektu Manhattan vrátane Tellera, ktorý je považovaný za otca vodíkovej bomby, napísali správu, v ktorej dospeli k záveru, že výbušná sila prvej atómovej bomby nebola ani zďaleka taká, aká by bola potrebná na spustenie reťazovej reakcie ničiacej planétu.
Správa bola odtajnená až v roku 1973.
Jasnejšia než tisíc sĺnk. Aká bola prvá jadrová bomba Trinity Čítajte Štúdia z roku 1979 od vedcov z Laboratória Lawrenca v Livermore na Kalifornskej univerzite preskúmala otázku, či by jadrový výbuch mohol spustiť rýchlu reakciu v atmosfére alebo v oceánoch. Stránku za stránkou plných matematických rovníc vedci opísali zložitý súbor faktorov, ktoré prakticky znemožňovali atmosférické vznietenie.
Zrejme najjednoduchší na pochopenie je fakt, že aj pri tých najtvrdších scenároch by sa pri výbuchu stratilo oveľa viac energie, ako by sa získalo, čím by sa zničila akákoľvek šanca na udržanie reťazovej reakcie.
V rokoch 1975 a 1976 sa opäť zjavil problém súdneho dňa v Bulletine jadrových vedcov, keď časopis publikoval šokujúcu esej Konečná katastrofa od H.C. Dudleyho, profesora radiačnej fyziky na Univerzite Illinois Medical Center v Chicagu. Dudley v nej písal, že počas druhej svetovej vojny „významní vedci“ ponúkli prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi dve možnosti: buď akceptuje možné otroctvo pod nacistami, alebo vyvinú a odpália atómové bomby.
„Bola tu však aj tretia možnosť, ktorú držali pod pokrievkou, prísne tajná, hovorilo sa o nej len za zatvorenými dverami,“ napísal Dudley. „Bola to možnosť spustenia rozsiahlej jadrovej havárie, keď a ak by došlo výbuchu štiepneho zariadenia.“
Dudlej ďalej vysvetľoval, že fyzik z projektu Manhattan Arthur H. Compton v roku 1959 v rozhovore so spisovateľkou Pearl Buckovou uznal, že existovala obava, že Zem sa vyparí. „Bola by to konečná katastrofa,“ citovala Bucková Comptona.
Dudleyho esej tiež opisuje príbeh z dňa skúšky, „keď sa blížila hodina nula“. Generál Groves bol naštvaný, keď zistil, že fyzik projektu Manhattan a držiteľ Nobelovej ceny Enrico Fermi uzatvára s kolegami stávky o tom, či bomba zapáli atmosféru, „a ak áno, či zničí iba Nové Mexiko, alebo celú Zem.“ (Niektorí odborníci sa domnievajú, že Fermiho činy mohli byť skôr vtipom alebo príkladom čierneho humoru.)
Bulletin jadrových vedcov zverejnil listy kritizujúce esej a potom aj text od samotného Betheho, v ktorom fyzik rázne označil za nezmysel myšlienku, že by atómový výbuch mohol vznietiť atmosféru alebo oceán. Napísal, že „Bucková vôbec nepochopila“ Comptona.
Napriek tomu o viac ako desaťročie neskôr musel Bethe odpovedať na otázku o rovnakom probléme v rozhovore pre Scientific American.
„Je to úplný nezmysel,“ opakoval. „A verejnosť sa o to zaujíma... a možno by bolo dobre vyvrátiť to ešte raz.“
Cillian Murphy ako Oppenheimer sleduje skúšku jadrovej bomby v scéne z filmu. (zdroj: TASR/AP)Čo hovorí skutočne veda
Fascinácia scenárom súdneho dňa zrejme aspoň čiastočne pramení z nepochopenia toho, čo fyzici myslia, keď hovoria „takmer nulová“.
Kvantová mechanika, ktorá sa zaoberá hmotou a svetlom na atómovej a subatómovej škále, nevylučuje žiadne možnosti. Napríklad, ak chlapec hodí gumenú loptičku o tehlovú stenu, existuje mimoriadne vzdialená – no stále možná – možnosť, že loptička prejde cez stenu namiesto toho, aby sa od nej odrazila.
„To, čo fyzik myslí pod pojmom takmer nula, by pre inžiniera bola nula,“ vysvetľuje Aditi Verma, odborná asistentka jadrového inžinierstva a rádiologických vied na Michiganskej univerzite.
Podobný terminologický problém zažili vedci na začiatku milénia, keď sa chystali spustiť vysokoenergetické zrážky častíc vo Veľkom hadrónovom urýchľovači v Ženeve. Objavili sa reči, že aktivita môže viesť k vzniku čiernej diery, ktorá pohltí Zem.
Ufňukanec alebo génius? Mám pocit, že mám krv na rukách, hovorí Oppenheimer Čítajte Akokoľvek bizarná bola táto predstava pre mnohých vedcov, nukleárna výskumná organizácia CERN cítila povinnosť vysporiadať sa so strachom ľudí a na svojej webovej stránke napísala, že „niektoré hypotézy naznačujú, že by mohlo byť možné vytvorenie malých kvantových čiernych dier. Pozorovanie takejto udalosti by bolo vzrušujúce z hľadiska pochopenia vesmíru, a bolo by úplne bezpečné.“
Inými slovami, každá čierna diera vytvorená urýchľovačom by bola príliš malá na to, aby predstavovala akékoľvek riziko.
Vedci hovoria, že podobné katastrofické scenáre sú niekedy cenou pri posúvaní vedeckých medzí.
Debaty a výpočty o otázke atmosférického vznietenia boli úplne primerané vzhľadom na situáciu a „znázorňujú strach z neznámeho,“ hovorí Daniel Holz, profesor fyziky na univerzite v Chicagu a spolupredseda správnej rady Bulletinu jadrových vedcov, ktorý nastavuje Hodiny súdneho dňa.
„Často nehovoríte v istotách, ale v pravdepodobnostiach. Ak ste neuskutočnili experiment, zdráhate sa povedať: ‚Toto je nemožné. Nikdy sa to nestane.‘ Bolo správne si to premyslieť,“ hovorí Holz.
Rhodes dodal, že dúfa, že film Oppenheimer neprivedie ľudí k pochybnostiam o vedcoch projektu Manhattan.
„Vedeli, čo robia,“ hovorí. „Netápali v tme.“
Autor: Mark Johnson
