Človek sa môže vyvíjať aj v dospelosti. Boľavé miesta pomôžu rodičom rásť

Roky jej čas a pozornosť pohlcovalo, keď dodržiavala rozvrh a plnila požiadavky piatich malých detí. Vanessa Cornellová si myslela, že je „dobrou mamou,“ keď sa vzdala vlastných potrieb, aby sa mohla zamerať len na tie ich.

Až došla do bodu, keď to už viac nedokázala.

„Začalo sa to ako tichý hlas. Vravel mi, že niečo nie je v poriadku. Časom bol taký silný, že som ho už nemohla ignorovať,“ hovorí. „Mala som pocit, akoby som bola námesačná. Bola som taká nešťastná, rozčúlená a jednoducho som dočiahla na dno svojich síl.“

Rodičia trávia veľa času premýšľaním o vývoji detí - ale čo ich vlastný rast a vývoj?

Existuje mýtus, že keď človek dosiahne dospelosť, vývoj sa zastaví. Je to mylný predpoklad, ktorý môže rodičov brzdiť v investovaní času a energie do vlastného rastu a sebapoznania, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje ich blaho aj blaho ich detí.

Aj dospelosť má štádiá

Podobne ako teoretické míľniky detstva, aj dospelosť má podľa psychológov a sociológov vlastné vývojové štádiá: ranú dospelosť (18-40 rokov), strednú dospelosť (40-65 rokov) a neskoršiu dospelosť (nad 65 rokov).

Legendárny psychológ Erik Erikson opísal "strednú dospelosť" ako obdobie života, v ktorom chceme zmysluplne prispieť svetu okolo nás rodičovstvom, prácou alebo obojím. Keď takto pridávame hodnotu, cítime sa aj my hodnotní, čo vytvára vzostupnú špirálu pohody.

Ak sa však počas tohto obdobia rastu dospelí nerealizujú alebo sú zablokovaní, môžu upadnúť do stagnácie. Tá vedie k hlbokému pocitu nešťastia, odlúčenia a dokonca zúfalstva.

To, či v strednom veku človek rastie alebo stagnuje, často súvisí s tým, či strávil čas vybaľovaním svojich "psychologických podkroví". Teda, či premýšľal o tom, ako ho vychovávali rodičia, hľadal vzorce a určujúce momenty, ktoré formovali to, kým je dnes, hovorí Robin Sternová, zástupkyňa riaditeľa Yaleovho centra pre emocionálnu inteligenciu.

Boľavé miesta, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou rodičovstva - rozpory medzi prioritami, obavy o sociálny a emocionálny život detí, obavy o ich výkon a budúcnosť - môžu byť v skutočnosti silným pohonom rozvoja dospelých, ak sú rodičia ochotní venovať sa skúmaniu týchto nepríjemných pocitov.

Silné emocionálne reakcie sú často ovplyvnené niečím z minulosti, nejakými nepreskúmanými problémami.

Keď máte z niečoho silný pocit, nepotláčajte ho, ale skúste z neho vydolovať údaje: Čo je vám na tomto momente povedomé? Aký starý pocit vo vás vyvoláva?

"To, že si nájdeme čas na preskúmanie týchto bolestivých zážitkov a získame informácie, nám umožňuje ďalej rásť," hovorí Sternová.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok V minulosti boli ľudia čestnejší a láskavejší. Naozaj? Čítajte 

Ako sme boli vychovaní

Aj Cornellová začala pátrať po stopách.

„Prečo som sa rozhodla, že budem vždy na poslednom mieste? Prečo som potrebovala vyzerať ako nesebecká, dokonalá mama? Čo ma v detstve učili o tom, že mám byť 'dobré dievča', a ako sa to prejavuje dnes?“ pýtala sa samej seba.

Vanessa Cornellová si počas dospievania osvojila myšlienku, že ak chce byť hodná lásky a podpory, musí byť dokonalá, produktívna a dosahovať najlepšie výsledky.

Tlak na dokonalosť si preniesla aj do výchovy. Perfekcionizmus nielenže brzdil jej rast, ale ak ho nezvládla, obávala sa, že to ovplyvní vzťah a spojenie s deťmi.

„Najdôležitejšou vecou, ktorú môžu rodičia urobiť pre výchovu zdravých a odolných mladých ľudí, je ukázať im, že sú hodní bezpodmienečnej lásky. To môže byť naozaj náročné pre rodičov, ktorí boli vychovaní v presvedčení, že si lásku a obdiv musia zaslúžiť," hovorí pediater Kenneth Ginsburg, autor knihy Gratulujeme - máte tínedžera!: Posilnite svoju rodinu a vychovajte dobrého človeka (v anglickom origináli: Congrats - You're Having a Teen!: Strengthen Your Family and Raise a Good Person).

„Bezpodmienečná láska k našim deťom si vyžaduje aj to, aby sme sami modelovali takýto druh bezpodmienečného sebaprijatia, čo môže nastať len vtedy, keď si urobíme inventúru toho, ako sme boli vychovávaní,“ hovorí pediater. "A nájdeme si čas na to, aby sme sa odnaučili niektoré spôsoby, ktorými sme boli vychovávaní, aby sme mohli rozšíriť svoj vlastný rodičovský prístup."

„Pri tomto skúmaní nejde o to, aby ste zhadzovali svojich rodičov alebo opatrovateľov. Mali by ste preskúmať základy mnohých vecí, ktoré v živote považujete za samozrejmé,“ hovorí rodinná terapeutka Vienna Pharaonová.

„To, ako sme boli vychovaní, vytvára základný rámec pre takmer všetko v našom živote... Niektoré myšlienky a správanie si budeme chcieť vziať so sebou do vlastnej výchovy, zatiaľ čo iných nezdravých vzorcov a obmedzujúcich presvedčení sa budeme chcieť vzdať,“ hovorí. „Čím viac bolesti zo svojej minulosti vyriešite, tým menej jej odovzdáte svojím deťom.“

Deti ako dospelí

Ak si niekto nie je istý tým, čo si chce nechať a čoho sa vzdať, Pharaonová ponúka užitočné cvičenie. Predstavte si deti ako dospelých.

„Aký príbeh chcete, aby rozprávali o detstve? Čo by ste si priali, aby si v tom chaotickom ľudskom ja odniesli? Potom sa spýtajte sami seba, či im pomáhate tento príbeh vyrozprávať,“ hovorí terapeutka.

Toto hlboké sebapoznávanie Cornellovú posunulo. Dôkladne sa pozrela na to, čo ju učili, aby rovnaké vzorce a obavy neprenášala na svoje deti. Cornellová sa pomaly dostala od pocitu uviaznutia k povzbudzujúcemu pocitu, že sa chce podeliť o to, čo sa naučila, doma aj v práci.

Vrhla sa na pomoc iným ženám, aby rozlúštili posolstvá, ktoré vnímali v detstve a v našej širšej kultúre, a založila vlastnú spoločnosť Nushu, ktorá ponúka podporu pre iné ženy.

„Je pozoruhodné, aký častý je tento pocit uviaznutia v strednom veku,“ hovorí Cornellová.

Skúmanie minulosti prinútilo Cornellovú k oveľa cieľavedomejšej výchove. Keď sa jej deti v dospelosti obzrú späť na detstvo, chce, aby si pamätali, že „sa cítili v bezpečí, boli skutočne milované, čo je pocit, ktorý si, dúfam, budú môcť niesť so sebou počas celej dospelosti."

Autor: Jennifer Wallace