Na Encelade je fosfor.
Znie to ako celkom nudná správa, ale je všetko len nie nudná: a to v mnohých rozmeroch. Hneď tým prvým je spôsob, akým sme to zistili. Vedci to objavili vďaka údajom, ktoré nazbierala ešte vesmírna sonda Cassini – a tá nejestvuje už od roku 2017.
Druhým momentom je zistenie, že fosfor je vlastne posledným kúskom do skladačky základov života, ktorý ešte na Saturnovom mesiaci chýbal. Dnes vieme, že pod jeho povrchom sa ukrýva rozsiahly oceán, v tom oceáne sú sodík, draslík, uhlík a už aj fosfor. Je tam energetická výmena, takže by tam mohol byť metabolizmus. A je extrémne slaný, ale nie zase natoľko, že by tam prípadný extrémofilný život nedokázal prežiť.
Občas sa stretávam s námietkou, že sme akosi posadnutí hľadaním mimozemského života. A že čo s ním: ak to nebude nejaká superinteligentná civilizácia pokúšajúca sa nám prezradiť tajomstvá kozmu, načo už nám je len vedieť, že kdesi-tamsi žijú nejaké cudzie mikróby.
Nuž, ak ako odpoveď nestačí obyčajná zvedavosť, možno pomôže história.
My sme zvláštny do seba zahľadený živočíšny druh, ktorý sám seba vníma ako stred všetkého. Lenže významné pokroky v našich dejinách vždy tak trochu korelovali s tým, že sme si uvedomili našu vlastnú obmedzenosť.
Postupne sme prestali veriť, že sa prechádzame po plochej Zemi. Prestali sme veriť, že všetko sa krúti okolo Zeme a že nebeská sféra tu nie je len na to, aby na ňu ktosi rozvešal žiarivé lampáše slúžiace ako potešenie pre naše oči.
Prestali sme veriť, že Galaxia je celým vesmírom. A rovnako potrebujeme prestať veriť, že život na našej plante je jedinečným.
