Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Keď sa Sophie Johnson, výkonná a kariérna koučka pôsobiaca v Severnej Virgínii, stretáva s novým klientom prvý raz, často ho nachádza v profesionálnej tiesni.
„Mnohí z nich sú zaseknutí,“ povedala Johnsonová. „Majú pocit, že nerastú. Vedia, že niečo nie je v poriadku. Ťaží ich pocit, že majú priveľa možností alebo naopak, že možnosti nemajú vôbec žiadne.“
Väčšina sa snaží o určitý druh profesionálneho rastu, ale definícia tohto širokého a neustále sa vyvíjajúceho pojmu sa líši podľa klienta. Aj napriek tomu si Johnsonová a ďalší ľudia z rovnakej oblasti v posledných rokoch všimli istý trend – profesionálny rast už nie je definovaný predovšetkým myšlienkou napredovania, získania lepšieho titulu alebo zvýšenia platu. Namiesto toho k nim klienti prichádzajú, aby hľadali abstraktnejšie ciele, ako sú samostatnosť, vášeň a zmysel.
„Pri hľadaní rastu určite myslia na viac ako len na peniaze,“ povedala Johnsonová. „Myslím, že počas pandémie ľudia hodnotili, ako trávia svoj čas a súlad s tým, na čom im skutočne záleží.“
Ako by sa mali pracovníci usilovať o profesionálny rast? Kariérni kouči ponúkajú nasledujúce tipy.
Nie je to (všetko) o peniazoch
Nedávna štúdia spoločností Indeed a Forrester Consulting, v ktorej sa uskutočnil prieskum viac ako 5000 ľudí na pracovnom trhu v USA, ukázala, že finančný záujem sa často preceňuje v rámci hlavných zložiek pracovnej pohody. Namiesto toho mal pre účastníkov štúdie veľký význam pocit nabitia energiou alebo pocit spolupatričnosti.
„Profesionálny rast a finančný rast často nie sú to isté,“ povedal David J. Smith, kariérny kouč z washingtonskej oblasti. „Veľa ľudí ... chce mať pocit, že ich práca má zmysel a cieľ.“
Smith poznamenal, že hoci sú peniaze pre ľudí samozrejme veľmi dôležité a finančné otázky zohrávajú kľúčovú úlohu pri kariérnych rozhodnutiach jeho klientov (najmä v súvislosti s životnými nákladmi v metropolitnej oblasti Washingtonu), nie sú zďaleka jediným faktorom.
„Chcú peniaze na to, aby mohli žiť vo Washingtone, to určite, ale prichádzajú za mnou a hovoria, že chcú ísť večer spať s pocitom, že niečo zmenili,“ povedal Smith. „To je pre mnohých ľudí profesionálny rast.“
Problémy, ktoré pracovníkov trápia na začiatku, často súvisia s určitým druhom fyzického alebo emocionálneho vyhorenia.
„Jednou z vecí, ktoré najčastejšie počúvam v mojom kontaktnom formulári, je, že ľudia hovoria, že sú úplne emocionálne vyčerpaní,“ povedala kariérna koučka z washingtonskej oblasti Chrissy Macken. „Ostatné aspekty ich života trpia, pretože po práci sú mrzutí a unavení. Takže aj keď sa zameriavame na posun v práci, snažíme sa ovplyvniť viaceré aspekty života.“
Hlavným kameňom úrazu v tejto oblasti sa stala aj myšlienka rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Paul Silitsky, kariérny kouč z Miami, odhaduje, že približne 80 percent jeho klientov chce hovoriť o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom.
„V mojej generácii sa o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom veľa nehovorilo,“ povedal 64-ročný Silitsky. „Ale povedal by som, že teraz je to veľmi častý bod diskusie pri rozhovoroch s mojimi klientmi.“
Nedovoľte, aby vás definovala (len) vaša práca
Je bežné, že ľudia považujú svoju kariéru za podstatnú časť svojej identity. Koniec koncov, prvá otázka, ktorú sa pýtame pri stretnutí s novým človekom, je, čím sa živí.
Ale investovať príliš veľkú časť svojej identity do svojej práce môže byť problematické. Mackenová povedala, že niekedy klientom hovorí, aby o tom premýšľali ako o finančnom plánovaní, kde je diverzifikácia rozumná.
Ak je váš sociálny, emocionálny, finančný a dokonca aj duchovný rast spojený s vaším profesionálnym rastom, je to vlastne riziko - najmä ak stratíte prácu alebo v nej už nenájdete naplnenie.
„Niektorí ľudia zisťujú, že sa od skončenia školy sústredili na kariéru,“ povedala Mackenová. „Na začiatku sa venovali predovšetkým profesionálnemu rastu, takže ostatné oblasti ich života sa minimalizovali. Teraz potrebujú čas na to, aby sa zamysleli, ako tieto ostatné kľúčové aspekty svojho bytia oddeliť od toho, aby boli úplne ovládaní svojou prácou.“
Tento problém sa neobmedzuje len na jednu vekovú skupinu, ale viacerí kouči uviedli, že často pracujú s mileniálmi. Keď Barbara Herzog začala pred dvadsiatimi rokmi pracovať ako kariérna poradkyňa vo Washingtone, predpokladala, že mnohí z jej klientov budú v strednom veku a budú zažívať krízu v kariére. Postupom času sa však jej hlavnou demografickou skupinou stali pracovníci vo veku 25 až 35 rokov.
„V tomto veku majú väčšiu finančnú flexibilitu a pružnosť v oblasti povinností, ale zdá sa, že mileniáli majú aj optimizmus a nadšenie pre zmenu,“ povedala Herzogová. „Niekedy si ľudia v neskoršom veku myslia, že musia robiť veci, ktoré nenávidia. Zistila som však, že mileniáli sú úžasne optimistickí a sú ochotní premýšľať o veciach a meniť ich, ak majú pocit, že to nie je celkom správne.“
Zvykajte si na kariérne prehliadky
Herzogová povzbudzuje svojich klientov z radov mileniálov, aby si raz ročne urobili prehľad o svojom pracovnom a súkromnom živote.
„Krátko zhodnoťte seba samého,“ povedala. „Ako sa práve cítim v práci? Aké sú moje ciele na desať alebo 20 rokov? Napíšte si päť vecí, ktoré by ste chceli vo svojom živote zmeniť. Takéto veci môžu byť naozaj užitočné.“
Pri takýchto cvičeniach môže byť pre ľudí ťažké predstaviť si, ako vlastne vyzerá ideálna práca. Johnsonová zistila, že správna práca často poskytuje tri veci – sociálne spojenie, intelektuálnu stimuláciu a pocit, že pracujete na niečom väčšom, než ste vy sami.
Silitsky súhlasí a hovorí, že kľúčom k naplnenej kariére je aj uznanie a mentorstvo. „Ľudia chcú byť v práci šťastní,“ povedal Silitsky. „Chcú byť videní. Chcú byť uznávaní. A chcú mať možnosť byť vypočutí, rásť a nájsť šéfov, ktorí ich v tom podporia.“
Silitsky často začína svoje koučovanie tým, že klientov požiada, aby si urobili hodnotenie, ktoré im pomôže identifikovať to, čo nazýva ich „superschopnosťami“. Sú to vrodené, prirodzené schopnosti, ktoré človek má, ktoré ho bavia a ktoré robí rád.
„Často hľadáme prácu, ktorá zodpovedá týmto superschopnostiam,“ povedal. „Ak skutočne neviete, aké sú tieto superschopnosti, je to ako jazdiť s GPS, ale bez cieľa.“
Autor: Michael Errigo
