Na ľudských dejinách je pikantné, že často sa odohrali inak, než sme si predstavovali.
Že sú prepletené, plné náhod a prakticky vždy komplikovanejšie, o tom som tu písal relatívne nedávno. Že to bolo inak s vývojom hierarchizovaných spoločností, deľbou práce aj s veľkými zhromaždeniami – a poľnohospodárstvo s tým nemuselo mať nič spoločné.
Hlúpa je aj zvyčajná predstava, že Rímsku ríšu zničila jej amorálna skazenosť. V prvom rade, nič ju nezničilo, skončila až pádom Konštantínopolu počas zúriacej renesancie. Západorímsku ríšu pochovala jej neudržateľná ekonomika.
Spomínanú renesanciu (zrejme) neodštartovalo náhle prebudenie sa ľudského ducha. Mohla začať vybuchujúcimi vulkánmi, nasledovala čierna smrť, bakteriálny mor, ktorý vyhubil polovicu Európy, čo zase zatriaslo ekonomickým systémom tak, že inovácie boli zrazu nevyhnutné.
Áno, sem patria aj inovácie v myslení.
A aj s tým následným humanizmom a osvietenskou obrodou spoločnosti to mohlo byť inak. Myšlienky na slobodu, rovnosť a bratstvo sa (možno) až tak nezrodili v hlavách francúzskych intelektuálov diskutujúcich v dobových módnych salónoch. Priniesol ich medzikontinentálny kontakt, a tak nejako sme ich ukradli pôvodným obyvateľom, ktorých Európania zvesela vraždili v oboch Amerikách.
Aké je teda jediné skutočné poučenie z dejín?
Pokora.
A že by sme si mali dávať extra pozor, ak nás to vlečie k silným vyhláseniam a extrémnym stanoviskám. Napokon, o tom je aj aktuálny objav týždňa.
