Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Moju mamu som opatrovala v posledných troch rokoch jej života, keď bojovala s demenciou a fyzickými a psychickými ťažkosťami.
Ak mám byť úprimná, robila som to z pocitu povinnosti, nie vždy s radosťou či láskou.
Trávila som s ňou tri alebo štyri dni v týždni vrátane každého víkendu, nie preto, že by mi to niekto prikázal, ale preto, že som bola taká, akou ma vychovala – dobrá írska katolícka dcéra prisťahovalcov, ktorá nikdy neprestala túžiť po matkinom uznaní a náklonnosti.
Počas tých troch rokov však prišli chvíle, keď by som bola predala aj dušu, len aby som ju nemusela navštíviť, zápasiť s vozíkom, prehovárať ju, aby sa najedla, a donekonečna sa s ňou rozprávať o počasí.
Boli tiež chvíle, keď ma dojímala k slzám tým, ako rozprávala o svojom stave. Napríklad keď svojmu neurológovi povedala, že „má pocit, akoby sa jej myseľ v hlave zmenšovala“. Boli chvíle, keď hovorila o tom, že „sa modlí k Bohu, aby ju posilnil“. A ku koncu boli aj chvíle, keď hovorila, že už chce jednoducho zomrieť.
Nikdy som sa necítila bezmocnejšie. Hľadala som slová, ktoré by jej priniesli aspoň nejakú radosť, útechu, pokoj, keď neúprosne smerovala ku koncu.
Ten prišiel 1. marca, keď moja mama zomrela. Dúfam, že to pre ňu bolo takým požehnaním, aké si predstavujem.
Posledné príjemné popoludnie
V dňoch, keď verím, si predstavujem, ako sa znovu stretáva s jej rodičmi, súrodencami a manželom, mojím otcom, a dokonca aj s mojím vlastným manželom. Vidím ju, ako tancuje, smeje sa a šantí a pri Perlovej bráne ponúka svoj jedinečný štýl: „Svätý Peter, premýšľali ste o výmene závesov za žalúzie?“
V dňoch, keď neverím, sa utešujem vedomím, že je aspoň voľná. Od úzkosti, ktorá ju trápila, keď jej ukradli myseľ; od telesnej bolesti a nemohúcnosti, ktoré poznačili tie posledné roky, mesiace a dni.
V tých dňoch pred jej smrťou – v dňoch s vierou aj bez nej – som sa modlila za jej smrť. Áno, kvôli nej. Ale, čo je hanba, aj kvôli mne.
Mama spadla vo svojom byte s opatrovateľskou službou v sobotu. Bolo to len niekoľko hodín po tom, ako som ju vzala na obed do jej obľúbenej reštaurácie a potom sme sedeli pri ohni v spoločenskej miestnosti a rozprávali sa s ostatnými obyvateľmi. Bolo to dobré popoludnie. Jej posledné dobré popoludnie.
Neskôr sme strávili hodiny na pohotovosti, kým nám oznámili obávanú diagnózu – zlomený bedrový kĺb. Lekári povedali, že potrebuje operáciu, a zároveň varovali, že je nepravdepodobné, že prežije dlhšie ako niekoľko mesiacov. „Prečo by som ju mala podrobiť operácii?“ pýtala som sa.
Dostávala som rozličné odpovede, no všetky prezrádzali, že aj dobre vyškolení a starostliví lekári, čo boli v tomto prípade všetci, nevedia dosť dobre riešiť problémy na konci života.
Pokojná posledná hodina
Nakoniec mamu operovali, ale keď sa o dva dni neskôr takmer zadusila, pretože si nevedela spomenúť, ako sa žuje, požiadala som o návštevu lekárov paliatívnej starostlivosti. Hospic bol jediná cesta, ktorá mi zostala.
Hospicový tím v nemocnici a v jej byte s opatrovateľskou službou bol fenomenálny. A to, že som mohla mamu priviesť späť do jej krásneho bytu, obklopeného celoživotne starostlivo vyberanými spomienkami, bol dar pre nás obe.
Žila šesť týždňov a takmer nič nejedla. V jej poslednom rozhovore so mnou som jej povedala: „Mami, chcem, aby si vedela, ako veľmi ťa mám rada.“ A jej odpoveď, celá moja mama, znela: „Budeš už láskavo ticho? Nebaví ma počúvať, ako mi hovoríš, že ma máš rada, keď ma odmietaš zabiť.“
Ona bola pripravená. A aj ja som bola pripravená. Ešte šesť týždňov som s ňou sedela a snažila sa ju upokojiť, keď mala jasné halucinácie, že vidí mŕtvych ľudí.
Modlila som sa za to, aby zomrela. Prosila som Boha, aby si ju vzal. Verila som, že Boh neexistuje, pretože ako by mohol milujúci Boh dovoliť, aby sa jej posledné dni odohrali takýmto spôsobom?
Premýšľala som „či by bolo na škodu“ urýchliť nevyhnutné. A prinútila som sa vstať a ísť na prechádzku, keď sa hlas v mojej hlave, ktorý mi kládol túto otázku, stal príliš hlasným.
Nakoniec mi mama zomrela v náručí, pri hudbe zo zoznamu, ktorý som pre ňu vytvorila na začiatku pandémie. Posledná hodina bola neuveriteľne pokojná a umožnila mi odpustiť Bohu časť predchádzajúcich šiestich týždňov – a tri roky. Povedala som niekoľko vecí, ktoré bolo treba povedať, a dúfala som, že ma počula.
Viscerálna realita smútku
Ale teraz, takmer dva mesiace po jej smrti, necítim úľavu, ktorú som očakávala. Idem do obchodu s potravinami a musím si pripomínať, aby som jej nekúpila banány. Alexa, hlasová asistentka, mi stále pripomína, že si možno budem chcieť znova objednať želé cukríky, ktoré mama tak zbožňovala.
Úloha opatrovateľky mi nie vždy vyhovovala, teraz si však nemôžem pomôcť a myslím na to, ako rada by cítila na tvári teplo slnka; želám si, aby sme mohli ísť ešte na jeden výlet a pozrieť si tulipány v Brookside Gardens.
Akokoľvek som to možno nenávidela, preklínala, občas si dovolila rozhorčiť sa, urobila som to, čo som sa rozhodla urobiť. A urobila by som to znova, pretože niekedy, v posledných troch rokoch, som mamu rozosmiala. Niekedy sme si zaspievali falošný duet na jednu z melódií na playliste. Niekedy priznala, že potrebuje pomoc, a nechala si odo mňa pomôcť.
A o tom je smútok a strata. Neberú ohľad na logiku ani na rozum. Racionálne konštatovanie „mama odpočíva v pokoji“ môže byť absolútne pravdivé a zároveň úplne irelevantné, keď sa postaví proti viscerálnej realite smútku.
Moja mama mi chýba.
Autor: Tracy Grantová
