Ernest Hemingway, ktorý depresii nakoniec podľahol, napísal veľa pekných kníh. Každoročne sa jeho priaznivci a dvojníci schádzajú na floridskom Key Weste, kde spisovateľ žil, aby oslávili výročie jeho narodenín (21. júla 1899). FOTO - ČTK/AP
Deťom, ktoré sa narodia príliš malé, hrozí v dospelosti vyššie riziko depresií. O tento zaujímavý poznatok obohatili rozsiahle, ale stále nedostatočné vedomosti o pozadí vzniku nebezpečnej a veľmi nepríjemnej duševnej choroby britskí vedci z Univerzity v Bristole.
Príčina stále neznáma
Tím Nicoly Wilesovej skúmal ľudí, ktorí sa narodili v päťdesiatych rokoch a mali menej než 2,5 kilogramu. Zistil, že v dospelosti trpeli depresiami o polovicu častejšie, než je zvyčajné. Vedci sa však môžu iba dohadovať, čím je to spôsobené.
Podľa jednej z hypotéz je na vine nedostatočný vývoj mozgu pred narodením, pretože priemerný novorodenec má už veľkosť štvrtiny mozgu dospelého človeka. Druhé vysvetlenie hľadá príčinu v tom, že deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou boli v inkubátore. Ten je síce pre ich prežitie nevyhnutný, pobyt v ňom však predsa len môže vyvolávať stres, a ten by mohol byť príčinou neskorších depresií.
Bádatelia, ktorí o svojich poznatkoch informovali v časopise British Journal of Psychiatry, teda rozšírili znalosti o rizikových faktoroch vzniku depresií. Ich výskum však zďaleka nevysvetľuje všetko. Veď veľa podpriemerne malých detí nikdy na depresiu neochorie, a medzi depresívnymi pacientmi je veľa takých, ktorí sa narodili ako valibuci. Môžu teda za ich duševnú poruchu gény, nevydarený životný príbeh, zlý životný štýl, náhoda alebo kombinácia viacerých faktorov?
Najskôr to posledné. Známy americký neurobiológ Robert M. Sapolsky v knihe Budúcich päťdesiat rokov (Veda v prvej polovici 21. storočia) napísal, že depresia je priam učebnicovým príkladom modernej duševnej choroby. Možno ju definovať ako biologickú poruchu s genetickými, neurochemickými a hormonálnymi rysmi, ktorá je nesmierne citlivá na prostredie vyvolávajúce pocity bezmocnosti.
Ako vlny tsunami
Samozrejme, každý človek je niekedy smutný a rozmrzený, na prehry a trapasy reaguje pasivitou či utiahnutím sa do seba. Takáto "depka" však ešte nemá nič spoločné s naozajstnými dlhotrvajúcimi chorobnými depresiami. Tie prepukajú ako prílivové vlny tsunami, vyvolané pomalým a dlhým vnútorným zemetrasením.
Pacienti s ťažkou depresiou sú vyradení z bežného života na celé mesiace a roky. Nedokážu sa sústrediť, majú problémy s pamäťou, jedlom, spánkom. Prepadajú sa do zúfalstva, nie sú schopní pracovať, milovať ani udržiavať spoločenské vzťahy. Približne polovica ľudí s ťažkou depresiou sa v určitom bode svojho života pokúsi o samovraždu.
Niekedy majú problémy sezónny charakter, pretože môžu závisieť od množstva slnečných lúčov. Ťažké depresie a samovraždy sú najčastejšie v obdobiach, keď slnko svieti najmenej.
Tento stav je dôsledkom chýb v kolobehu chemických signálov medzi mozgovými bunkami, možno sú dokonca spôsobené priam poruchou v ich vnútri. Prečo k nim však dochádza?
Krátky gén nepomôže
Výskum Nicoly Wilesovej našiel súvislosť s nedostatočným či zlým vývojom mozgu ešte v maternici či tesne po narodení. Iné vedecké štúdie zas objavujú vplyv dedičnosti.
Tím Terri Moffitovej z vysokej školy King's College v Londýne zistil, že určitá genetická výbava umožňuje niekomu lepšie sa vyrovnať s depresívnymi udalosťami. Konkrétne ide o variant génu 5-HTT, ktorý kóduje serotonín, jednu z chemických látok prenášajúcich mozgové signály (hovorí sa o ňom ako o neurotransmiteri dobrej nálady). Ak máte dve dlhé verzie tohto génu, zdedené po otcovi aj po matke, ste na tom lepšie než tí, ktorí zdedili jednu krátku a jednu dlhú. Najhoršie - pokiaľ ide o náchylnosť na depresie a úzkostlivosť - sú na tom ľudia s dvomi krátkymi verziami génu 5-HTT. Pod tlakom stresu môžu podľahnúť osudovej depresii relatívne veľmi rýchlo, čo teoreticky hrozí približne dvom tretinám populácie (iba jedna tretina má dve dlhé verzie).
Tím Daniela Weinbergera z Národného inštitútu duševného zdravia v Bethesde zas zistil, že gén 5-HTT ovplyvňuje dokonca aj stavbu mozgu. Skenoval mozgy sto ľudí, ktorí sa nikdy na depresiu neliečili. Vedci zistili, že ľudia s krátkym variantom génu mali zmenený mozog rovnako ako depresívni ľudia. Zmeny sa prejavujú úbytkom sivej hmoty v amygdale (zodpovedá najmä za pocit strachu) a v časti nazvanej perigenual cingulate, ktorá sa podieľa na tvorbe emócií.
O depresii samozrejme nerozhoduje variant jedného génu, presnejšie bielkovina, ktorú tento gén vyrába. Znamená to iba, že v určitých prípadoch nás gény pred depresiou chránia viac, v iných menej, a niekedy nás neochránia vôbec. Pretože - ako vedci zisťujú - rovnako silno ako gény, ak nie silnejšie, pôsobia vplyvy prostredia, v ktorom sa človek počas života pohybuje a pracuje. Podľa Sapolského trvalý a silný stres privedie k naučenej bezmocnosti prakticky každého. A odtiaľ je už iba krôčik k strate zmyslu života.
Nepríjemné štatistiky
Počet pacientov s depresiami stúpa od konca druhej svetovej vojny. Štatistiky vo vyspelých krajinách uvádzajú, že počas života postihnú v priemere jedného z piatich ľudí. Experti Svetovej banky a Svetovej zdravotníckej organizácie považujú depresiu za častý dôvod straty pracovnej schopnosti u ľudí v produktívnom veku (údaje hovoria o 10-15 percentách z celkového počtu chorých). A to sa ešte veľa pacientov lieči na iné choroby, ktoré depresie sprevádzajú, prípadne sa neliečia vôbec.
K štatistikám rozvinutého sveta sa bleskovo približujú krajiny, ktorým sme ešte nedávno hovorili rozvojové. Podľa čínskych vedcov je u nich depresia jednou z najrozšírenejších chorôb; počet takto postihnutých krajanov odhadujú na 10 až 20 percent z celej populácie. Ľudia však symptómy podceňujú, prípadne sa za ne hanbia, alebo - v záverečnej fáze - už ani nemajú silu čokoľvek podniknúť. Vedci upozornili, že až 90 percent Číňanov, ktorí v posledných rokoch spáchali samovraždu, nikdy nenavštívilo lekára, aby sa mu zverili, že ich bolí duša.
Liečba, ktorá prináša úľavu
Aj keď vedci o zložitom mechanizme vzniku depresií stále vedia menej, než by chceli, lekári už dokážu vcelku úspešne liečiť asi štyri pätiny postihnutých. Zvyčajne spájajú terapiu, keď v dialógu pacientovi pomáhajú hľadať východisko z jeho neľahkej situácie, s podávaním antidepresív. Pri súčasných znalostiach je vonkajší chemický zásah do fungovania najfantastickejšej a najzáhadnejšej biologickej hmoty stále pomerne hrubý. Cieľom tabletky je však obnoviť chemickú rovnováhu v mozgu a často sa jej to aj darí. Rozhodne je to oveľa lepšia cesta než neustále muky človeka, uvažujúceho o samovražde.
S iným nápadom, ako pomôcť depresívnym ľuďom, prišiel tím Helen Maybergovej z americkej lekárskej fakulty Emory University. Ide približne o desať percent ťažkých prípadov, ktorým nepomáhajú ani antidepresíva, ani psychoterapia.
Americkí neurológovia navrhli a vyskúšali hĺbkovú stimuláciu určitej časti mozgu slabými elektrickými impulzmi. Väčšine pacientov sa pri zákroku okamžite veľmi uľavilo, a ešte k tomu bez vedľajších účinkov. Jedinou nevýhodou je, že zákrok si vyžaduje voperovanie "mozgostimulátora" do hrudníka pacienta a vyvŕtanie dvoch dierok do lebky, aby sa nimi mohli zaviesť do limbického systému drôtiky tenšie ako ľudský vlas. Nie je vlastne celkom isté, prečo metóda funguje. Podľa Maybergovej stimulácia znižuje nadmernú aktivitu určitej časti limbického systému (patrí k vývojovo najstarším častiam mozgu), a vďaka tomu sa k normálnej aktivite vráti celý mozog.
Dosiaľ liečbu vyskúšali iba na šiestich ľuďoch. Pokusy však budú pokračovať. Záujem podľa BBC-online prejavili aj experti z Bristolskej univerzity a z Nemocnice kráľovnej Alžbety II. vo Welwyn Garden City. Chcú skúsiť, či by tento postup nepomohol aj pri liečení obsesívno-kompulzívnej poruchy (chorobných utkvelých predstáv a opakujúcich sa činností, napríklad umývania rúk či podlahy).
Autor: JOSEF TUČEK, MICHAL AČ(Josef Tuček je redaktorom českých Hospodárskych novín)
