Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Nedávno som sa jedného zo svojich pacientov opýtala, či má niekoho, komu by mohol zavolať, keby potreboval pomoc. „Nikoho,“ povedal mi.
Jeho skúsenosť nie je výnimočná. Ako klinická psychologička si všímam, že sme v spoločnosti od seba navzájom čoraz viac izolovaní.
V najnovšom prieskume Pew Research Center z minulého septembra až 42 percent dospelých Američanov uviedlo, že sa počas uplynulého týždňa cítili osamelo aspoň jeden alebo dva dni. Ukázalo sa, že osamelosť zvyšuje riziko depresie, porúch osobnosti, samovrážd, demencie, kardiovaskulárnych problémov a dokonca aj predčasnej smrti.
Osamelosť však nie je to isté ako samota. Vedci skúmajúci správanie definujú osamelosť ako „nepríjemný pocit, ktorý vyplýva z toho, že sociálne potreby danej osoby nie sú uspokojené množstvom alebo kvalitou jej sociálnych vzťahov“.
V harvardskej štúdii, ktorá trvala 85 rokov, patrili sociálne väzby k najsilnejším predpokladom šťastného a zdravého života. Je však ťažké ich vybudovať – najmä v dospelosti.
Keď so svojimi osamelými pacientmi diskutujem o rôznych spôsoboch, ako stretnúť nových ľudí, nadväzovať kontakty so známymi a obnovovať staré priateľstvá, často počujem bežné, aj keď mylné presvedčenia, ktoré im stoja v ceste. Všetci však dokážu podniknúť kroky, ako ich prekonať.
Na nič nečakajte
Prvý omyl je čakať na to, až budete napríklad štíhlejší, šťastnejší či menej vystresovaní, aby ste sa začali stretávať s ľuďmi.
Všetci sa jednoducho obávame negatívneho hodnotenia – či už ide o mladého muža, ktorý si myslí, že s ním nikto nebude chcieť chodiť, kým neschudne, alebo o staršiu vdovu, ktorá si nevie predstaviť, že by sa s ňou niekto spriatelil, kým sa nevyrovná so svojou depresiou.
Na terapeutických sedeniach sa preto často zameriavam práve na zvýšený strach z odmietnutia na základe toho, ako vnímame naše osobné nedostatky.
Neexistuje žiadna záruka, že nás ostatní prijmú, ale výskumy naznačujú, že vo všeobecnosti máme tendenciu posudzovať sa oveľa prísnejšie, než nás posudzujú ostatní. Z jednej štúdie napríklad vyplynulo, že jej účastníci neustále podceňovali to, ako ich počas vzájomného rozhovoru vnímajú iní.
V skupinách, medzi rovesníkmi a v situáciách, keď vystupujeme, máme tendenciu sa zameriavať na to, ako zle sme dopadli a ako nás a naše schopnosti museli ostatní vnímať negatívne – to všetko v rozpore s realitou.
Žiaľ, u osamelých ľudí sa negatívne skreslené vnímanie prejavuje ešte silnejšie.
Pravda je však taká, že všetci sa za niečo hanbíme. Keď sa trochu uskromníte a oslovíte druhých, zistíte, že to, že sa so svojou nedokonalosťou niekomu zdôveríme, je práve to, čo ľudí spája.
Svojich pacientov povzbudzujem, aby začali v malom. Všimnite si, keď sa objaví nutkanie skrývať sa pred ostatnými, priznajte si ho s pochopením - napríklad tak, že si položíte ruku na časť tela, kde cítite napätie, a vykonajte činnosť, ktorá ide proti tomuto nutkaniu.
Keď vás napríklad susedia pozvú na drink na terasu a vy máte pocit, že vaša negatívna energia by celú párty len zhoršila, súhlaste, že pôjdete len na pár minút. Ak sa vám aj to zdá ako vysoká požiadavka, odmietnite, ale podeľte sa s nimi o to, že ste v strese, a dajte im najavo, že by ste sa k nim radi pripojili inokedy.
Postupným experimentovaním so správaním, ktoré nás priblíži k ľuďom, si môžeme uvedomiť, že druhí sú chápavejší, než sme si predstavovali, a nakoniec sa budeme cítiť lepšie.
Komunikujte s neznámymi
Druhá chyba je vyhýbanie sa rozhovorom s cudzími ľuďmi.
Keď cestujúcich v Chicagu požiadali, aby predpovedali, ako sa budú cítiť, ak nadviažu rozhovor s cudzím človekom, boli si istí, že to bude nepríjemný zážitok – ako sa uvádza v štúdii z roku 2014 s názvom „Omylom hľadáme samotu“.
Preto sa zriedkavo zapájali do sociálnej interakcie s inými cestujúcimi do práce a verili, že ostatní by boli otrávení, ak by ich oslovili. Keď však výskumníci požiadali skupinu z nich, aby sa počas dochádzania do práce zámerne rozprávala s cudzími ľuďmi, nakoniec boli šťastnejší ako skupina, ktorá dostala pokyn nič nehovoriť, alebo skupina, ktorá sa správala ako zvyčajne.
Následný výskum priniesol podobné zistenia. Keď sa venujeme cudzím ľuďom a známym, cítime sa lepšie, máme pocit, že k nim patríme, dozvedáme sa užitočné informácie a sme kreatívnejší. Dokonca aj plachí ľudia pociťujú zlepšenie nálady, keď sa prinútili s niekým sa porozprávať.
Keď budete nabudúce čakať v rade, namiesto pozerania do telefónu nadviažte rozhovor. Rozprávajte sa s ostatnými rodičmi, keď vyzdvihujete deti zo škôl, s pokladníkmi v obchodoch, s personálom na recepciách u lekára alebo s baristom vo vašej obľúbenej kaviarni.
Ak sa naskytne príležitosť, pochváľte ich za niečo alebo vyjadrite vďačnosť – to sú isté spôsoby, ako ešte viac zlepšiť interakciu. Budete prekvapení, ako dobre ľudia väčšinou reagujú, aký príjemný je to zážitok a ako niektoré z týchto interakcií časom otvárajú dvere pre hlbšie vzťahy.
Pýtajte sa na všetko
Treťou chybou je vyhýbanie sa citlivým otázkam alebo „vtieravosť“.
Spôsob, ako premeniť každodenné spoločenské interakcie s cudzími ľuďmi a známymi na priateľstvo, je prekročiť hranicu povrchných rozhovorov o ničom a rozprávať sa s ľuďmi hlbšie.
Výskum ukazuje, že ľudia túžia viesť zmysluplnejšie rozhovory. Napriek tomu často počúvam o neochote ľudí „vyzvedať“ zo strachu, že to bude druhým nepríjemné alebo že budú odmietnutí pre prílišnú zvedavosť.
Obavy z toho, že urazia alebo odradia ostatných, sú však mylné.
Keď boli účastníci štúdie inštruovaní, aby sa v rozhovore pýtali citlivé otázky rôznych ľudí, tak dojem nezanechali horší ako účastníci, ktorí sa od takýchto otázok držali ďalej. „Koľko zarábate?“ a „Čo si myslíte o imigrácii?“ sú príkladmi citlivých otázok v štúdii.
Keď sa nabudúce ocitnete v nenaplnenom rozhovore, skúste ísť hlbšie a spýtajte sa napríklad to, v čo váš partner dúfa alebo kedy naposledy plakal. Je pravdepodobné, že vaše stretnutie bude oveľa zaujímavejšie a naplnenejšie.
Žiadajte o pomoc
Štvrtý omyl je predpoklad, že ľudia nemajú radi, keď ich niekto žiada o pomoc.
Ako často ste sa vyhýbali žiadosti o praktickú alebo emocionálnu pomoc z obavy, aby ste nevyzerali ako potrební, bezmocní alebo nároční? Alebo zo strachu, že by ste druhých zaťažovali alebo im spôsobovali nepríjemnosti? A že by vám z povinnosti alebo z ľútosti vyhoveli, alebo dokonca vašu žiadosť odmietli?
Svojich pacientov často vyzývam, aby si predstavili, ako by sa cítili, keby ich známy alebo priateľ požiadal o láskavosť. Vtedy si uvedomia, že byť požiadaný o pomoc vlastne môže byť dar – často to vyvoláva dobré pocity spojené s tým, že je človek v skutočnosti vnímaný ako dôveryhodný zdroj podpory a napĺňa ho to pocitom, že je potrebný.
Výskumníci neustále zisťujú, že ľudia podceňujú to, ako pozitívne sa pomocníci cítia a akí ochotní sú ľudia v skutočnosti pomáhať. A to aj keď ide o cudzích ľudí.
Koniec koncov, hlavným liekom na osamelosť je prestať byť sám. Spochybnenie mylných predstáv, ktoré vám bránia v budovaní ďalších sociálnych väzieb, je prvým krokom k šťastnému životu.
Jelena Kecmanovicová je klinická psychologička a profesorka vo washingtonskej oblasti. Zameriava sa na úzkosť a nepriaznivé účinky moderného života na pohodu.
Autor: Jelena Kecmanovicová
