Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Vedci, ktorí skúmajú jeden z najväčších grónskych ľadovcov, tvrdia, že sa topí oveľa rýchlejšie, než sa očakávalo.
Obávajú sa, že to, čo vidia na Petermannovom ľadovci, by sa mohlo diať aj na iných ľadovcoch v Grónsku a Antarktíde. To by podľa ich štúdie mohlo viesť k rýchlejšiemu zvyšovaniu hladiny morí na celom svete.
Pomocou satelitných meraní povrchu ľadovca výskumníci zistili, že Petermann v reakcii na príliv a odliv poskakoval hore a dole, čím dramaticky posúval svoje kotvisko na morskom dne.
Tento pohyb vyhĺbil v základni ľadovca veľkú jaskyňu a pod ľadovec sa tak pravidelne dostáva teplá voda. „Je tu neustály prúd morskej vody, ktorá sa dostáva niekoľko kilometrov pod ľadovec a topí ľad,“ hovorí jeden z autorov štúdie Eric Rignot, glaciológ z Kalifornskej univerzity v Irvine a Laboratória prúdového pohonu Kalifornského technologického inštitútu.
„Myslíme si, že by to mohlo zmeniť prognózy vývoja hladiny morí,“ dodal.
Štúdia bola uverejnená v pondelok v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences.
Môže to byť iba začiatok
Petermannov ľadovec, široký približne 15 kilometrov, môžu emisie skleníkových plynov úplne zničiť. Keby sa celá obrovská ľadová oblasť za Petermannom roztopila, hladina svetového oceánu by sa mohla zvýšiť o viac ako 30 centimetrov.
Petermann sa pritom nezmenil do takej miery ako niektoré iné grónske ľadovce. Čiastočne asi preto, že sa nachádza ďaleko na severe. Tiež však zaznamenal významné zmeny. V rokoch 2010 a 2012 sa z neho odtrhli dva obrovské kusy ľadu, čím prišiel približne o tretinu svojej plochy. Odvtedy sa už neobnovil.
Ľadovec sa tiež začal posúvať, keďže miesto, v ktorom je uzemnený na dne hlbokého fjordu, sa posunulo o viac ako tri kilometre do vnútrozemia Grónska. Došlo k tomu v dôsledku oteplenia vody vo fjorde.
Podľa Rignota oteplenie zatiaľ predstavuje iba zlomok stupňa, ale voda má už teplotu mierne nad nulou a je tak dosť teplá na to, aby sa ľad roztopil. Najmä v hĺbkach a tlakoch, ktoré sa pozorujú na mieste, kde sa ľadovec spája s dnom.
Petermann každoročne stráca niekoľko miliárd ton ľadu. V porovnaní s niekoľkými ďalšími veľkými ľadovcami v Antarktíde alebo v Grónsku to nie je až tak veľa, ale môže to byť iba začiatok.
Hladina môže stúpať rýchlejšie
To všetko pravdepodobne odráža ťažko pozorovateľné zmeny na mieste, kde sa ľadovec spája s dnom. Satelity však dokážu zistiť zmeny vo výške povrchu ľadovca, z čoho sa dá usúdiť, čo sa deje pod ním, a rovnako aj reakciu ľadovcov na cykly prílivu a odlivu.
Práve to zachytáva nový výskum - ukazuje, že tieto cykly majú na topenie ľadovca veľmi veľký vplyv. Satelity ukázali, že v skutočnosti neexistuje skutočná uzemňovacia „čiara“, kde sa ľadovec spája s dnom – skôr ide o rozsiahlu zónu, dlhú viac ako kilometer, cez ktorú sa ľadovec pohybuje po morskom dne dozadu a dopredu. Tento pohyb urýchľuje topenie, pretože umožňuje, aby sa morská voda miešala v blízkosti ľadovca a dokonca pod ním.
Výskum tiež ukázal, že v strede čiary sa v súčasnosti vytvorila veľká dutina. Má rozlohu takmer 20 štvorcových kilometrov a v tejto oblasti môže oceán vniknúť a spôsobiť topenie aj bez pomoci prílivu a odlivu, ktorý ľadovcom hýbe.
To všetko podľa vedcov znamená, že možno budeme musieť upraviť naše súčasné modely, aby zohľadňovali rýchlejšie topenie. Prognózy zvýšenia hladiny morí by sa tak mohli „potenciálne zdvojnásobiť“, uvádza sa v štúdii.
„Pravdepodobne je v rovnakej situácii veľa ďalších ľadovcov s prílivovým a odlivovým obmývaním,“ povedal Rignot. Petermann je podľa neho dobrým príkladom toho, čo sa môže diať aj na Antarktíde, kde je oveľa viac ľadu ako v Grónsku.
Výskum uskutočnili vedci z troch amerických inštitúcií - Kalifornskej univerzity v Irvine, Laboratória prúdového pohonu Kalifornského technologického inštitútu a Houstonskej univerzity - v spolupráci so zahraničnými kolegami z inštitúcií v Číne, Fínsku, Nemecku a Taliansku.
Modely tak skoro nezareagujú
Nové merania ohromili viacerých vedcov, ktorí neboli do štúdie zapojení. Nepresvedčili ich však natoľko, aby urobili rovnaké závery.
„Uvedená rýchlosť topenia je veľmi veľká, oveľa väčšia, než sme v tomto regióne predpokladali,“ povedala Hélène Seroussiová, glaciologička z Dartmouth College, ktorá používa modely na štúdium ľadovcov a zvyšovania hladiny morí.
Seroussiová uviedla, že modely používané na prognózu zvyšovania morskej hladiny sa na základe výsledkov súčasnej štúdie okamžite nezmenia.
„Od správnej implementácie týchto procesov do numerických modelov nás delí ešte mnoho rokov,“ povedala Seroussiová. „Je dôležité pochopiť, že medzi objavom nového procesu a jeho zaradením do numerických modelov je vždy veľké oneskorenie, pretože tieto procesy musíme dokonale pochopiť z fyzikálneho hľadiska.“ To si podľa Seroussiovej vyžaduje ďalší výskum.
Andreas Muenchow, vedec z Delawarskej univerzity, ktorý skúma Petermannov ľadovec, tiež varuje pred unáhlenými závermi.
„Veľmi sa mi páči myšlienka prílivového a odlivového srdcového rytmu uzemňovacej zóny ľadovca, keď sa ľadovec počas prílivu hýbe hore s prienikom teplej vody a počas odlivu sa hýbe dole odchodom studenej vody,“ povedal Muenchow.
Poznamenáva však, že „veľmi vysoké rýchlosti topenia sú síce skutočné, ale odhadujú sa na veľmi malých plochách".
„Môj hlavný záver je, že modely treba zlepšiť,“ uzavrel Muenchow. „Štúdia poskytuje ostrejšie zameranie na to, aké procesy musíme skúmať v blízkosti plávajúcich ľadovcov v Grónsku alebo v Antarktíde, ak chceme pomocou modelov predpovedať zvyšovanie hladiny morí v budúcnosti.“
Celkovo nová štúdia opäť zdôrazňuje, že v skutočnosti nevieme, ako rýchlo sa prejaví jeden z najväčších dôsledkov klimatických zmien – zvýšenie hladiny morí v dôsledku topenia ľadovcov v Grónsku a Antarktíde. Stále zisťujeme nové podrobnosti – a nové dôvody predpokladať, že by to mohlo byť rýchlejšie, ako sa očakávalo.
Autor: Chris Mooney
