Všetci v čosi veríme.
Aj pri písaní tohto textu verím, že si ho niekto prečíta. A verím v kopu ďalších vecí: napríklad v to, že vo vesmíre platia nejaké univerzálne pravidlá. Že tieto pravidlá voláme prírodné zákony. Že tieto prírodné zákony sú poznateľné. A že my ako ľudia ich dokážeme spoznať.
Takýchto vier, alebo ak chcete predpokladov či predsudkov, v sebe nosíme kopu. Z pohľadu vedy je však zaujímavejšie sledovať, ako s podobnými tendenciami narába naša myseľ. Prečo ich mávame. A k akým dôsledkom vedú.
Antropologické výskumy napríklad konzistentne a naprieč kultúrami tvrdia, že našu tendenciu vytvárať vo svete okolo nás akési nadprirodzeno máme vrodené. Máme vrodené hľadanie a rozprávanie príbehov, a to až tak, že nám svet okolo nás naše mozgy do týchto príbehov ohýbajú.
Experimenty s deťmi ukazujú, že si od raného veku do udalostí vkladajú príčinnú následnosť a javy vysvetľujú hýbateľmi a silami, dokonca silami v akomsi pozadí. Vytvárajú si neviditeľných priateľov a sprievodcov. Iné experimenty zase naznačujú, že tieto tendencie zvyknú viesť až k náboženstvám.
Štúdia napríklad hovorí, že takéto náboženstvá vznikajú prakticky v každej spoločnosti, a to v každej historickej (toto je dôležité) dobe.
Otázkou tak skôr je, prečo sa to deje a prečo na vysvetlenie istých fenoménov vieru v nadprirodzeno akosi intuitívne potrebujeme.
Aj nový výskum tak potvrdzuje vyššie spomenutý predpoklad: náboženstvo nám svet okolo nás pomáha vysvetľovať. Svet, ktorý je zložitý, chaotický a nebezpečný: náboženstvo nás upokojuje, chlácholí a dáva mu akýsi pocit zmyslu.
Štúdia v Nature Human Behavior sa teraz pozrela, kedy siahame po nadprirodzených vysvetleniach.
