FOTO - TASR / EPA
hovoriť o tom, na čo sa mladší boja pomyslieť. Na sklonku života majú ľudia najväčší strach zo samoty a opustenia. Všetci sa hrozíme toho, že na staré kolená o nás nikto ani nezakopne.
Prečo sa starnutím zaoberá biológia?
Ak sa teda starí ľudia necítia vítaní, prečo sa biológia vôbec zaoberá starnutím? Kolujú zvesti o predchádzaní útrapám spôsobeným chorobami súvisiacimi so starnutím. Za touto domnienkou sa však skrýva ďalšia, oveľa komplexnejšia myšlienka. Pre mnoho ľudí, vrátane mnohých vedcov znamená „súvisiaci so starnutím“ to isté ako „závislý od starnutia“. To znamená, že štúdium chorôb, ktoré sú častejšie v neskorom veku, sa musí zaoberať aj podrobným rozborom biológie starnutia. Tak by sa dal vysvetliť výskum procesu starnutia.
So zrýchľovaním tempa výskumu starnutia však domnienka, že choroby „súvisiace s vekom“ sú „závislé od veku“, nemohla obstáť. Ako sa od povrchu starnutia odlúpla „omietka“ života, zostalo toho málo, ale ono málo sa ukázalo najdôležitejšie. Onú omietku, ktorú vedci dlhý čas považovali za hlavnú príčinu starnutia, si môžeme predstaviť ako náter celoživotného opotrebovania, ako škodu na tele, ktorú počas života navrstvili choroby, či - s oveľa ničivejšími účinkami - chudoba, stres a podvýživa. Tak ako dom, bičovaný zimnými búrkami, podľahne jarnej prehánke, aj schopnosť človeka odolávať vplyvom vracajúcich sa chorôb v starobe klesá.
Rastie počet „elitných“ starých mužov
Typický obrázok staroby dnes vyplýva najmenej z dvoch faktorov. Prvým je vyčerpanie prostriedkov na boj s chorobou. Ďalší faktor - voľne označovaný ako „vlastné starnutie“ - sa týka vlastností starnúcich buniek. Keď sa na tieto vnútorné procesy zamerala molekulárna biológia, urobila veda výrazný krok vpred.
Otázka starnutia ustúpila lepšiemu chápaniu procesov odohrávajúcich sa v starých ľuďoch. Tých je dnes na svete oveľa viac ako kedykoľvek predtým, sú zdravší a ak trpia nejakou vážnou chorobou, je to obvykle ich posledná. V rozvinutom svete nájdeme mnoho dôkazov nesmiernych zmien celkového zdravotného stavu staršej generácie. V roku 1975 bol každý siedmy Američan vo veku 80 rokov nejako postihnutý. V roku 1996 bolo toto číslo už polovičné. Klinickí vedci si začali všímať značný a rastúci počet „elitných“ starých mužov (u žien je toto číslo nižšie), ktorých zdravotný stav sa napriek očakávaniam nezhoršoval.
Celkové zdravie starých ľudí sa zlepšuje a chorobami trpia až v poslednom roku až dvoch života. Tieto zlepšenia sú priamym dôsledkom vyššej životnej úrovne a spoločenskej snahy znižovať výskyt vaskulárnych chorôb, protifajčiarskych kampaní a pokroku v hospodárskom rozvoji a verejnom zdravotníctve. Nikto nemá záujem, aby boli tieto úspechy zmarené, a je teda isté, že sa budú ďalej zlepšovať a prispievať k lepšiemu zdraviu starých ľudí.
Aj chemici prispeli
Aj biológia zaznamenala úspech. Vedci našli molekuly, ktoré majú schopnosť spomaliť či dokonca zastaviť zložky vnútorného procesu starnutia. Jeden príklad za všetky. Proti škodlivým účinkom dýchania pomáha bunke vzdorovať systém antioxidačnej regulácie. S vekom tento systém stráca účinnosť a jeho zlyhanie môže spôsobiť škody, ktorých následkom bunka odumrie. Chemikom sa podarilo umelou cestou vyrobiť zlúčeniny, ktoré napodobňujú blahodarné účinky niektorých antioxidačných enzýmov, avšak až so stonásobným efektom.
Zlúčeniny odskúšali na zvieratách. Experimenty dokázali, že táto látka dokáže predĺžiť priemerný vek laboratórneho zvieraťa až o päťdesiat percent. Na takých krátkodobých experimentoch sa však nepozná, či sú tieto látky bezpečné aj pre dlhodobé klinické využitie „proti starnutiu“.
Zrejme budú najskôr nasadené ako lieky proti komplikáciám spojeným s akútnym poškodením tkaniva, napríklad po infarkte alebo mŕtvici. Až potom budú testované pre dlhodobejšie využitie, ako doplnok k ďalším zásahom do životného štýlu jedinca.
Dlhšie, ale vítanejšie?
Zlepšujúci sa zdravotný stav starých ľudí a koncentrácia komplikovaných chorôb do posledných rokov života sa stali súčasťou nášho života. Medicína s istotou predvída posilnenie tohto pokroku a bezpečné a účinné lieky proti starnutiu možno predstaví už čoskoro. Ale za akú cenu?
Je isté, že starí ľudia si budú svoju starobu užívať s oveľa menším množstvom handicapov. Mnohí z nich budú dávať prednosť rýchlej a krátkej smrteľnej chorobe pred dlhým a bolestivým odchodom. Aká však bude kvalita života, predĺženého o dvadsať či dokonca štyridsať rokov? Budú sa starí ľudia cítiť vďaka týmto výdobytkom vítanejší? Alebo si budú myslieť - ako si to mnohí myslia už dnes, že sa tým len živí kult mladosti a krásy, ktorého cieľom je zahnať strach mladých a oddialiť nevyhnutnú starobu?
Verejnosť si myslí, že starí ľudia sú príťažou. Gerontológovia jej preto musia predostrieť širší obrázok. Starí ľudia v plnom zdraví nebudú možno chcieť odchádzať do dôchodku. Povinný odchod na základe veku je neobhájiteľný už dnes. Mali by sme preto vytvoriť podmienky, v ktorých budú starí ľudia skutočným a platným príspevkom našej prosperite. Molekulárna biológia sa stala hnacou silou farmaceutického priemyslu a rozvoja nových liekov, podobnou silou, akou boli pred niekoľkými rokmi informačné technológie, ktoré úplne zmenili štýl práce. Tieto dve významné sily teraz musíme spojiť pre blaho všetkých starých ľudí.
LAWRENCE WHALLEY
Copyright: Project Syndidate
Lawrence Whalley je psychiater a profesor psychiatrie na Aberdeenskej univerzite v Škótsku. Je autorom knihy Starnúci mozog (The Ageing Brain), ktorá vyšla vlani v júli v nakladateľstve Weinfeld and Nicholson.
