Nové paleomagnetické merania upresnili údaje z historických textov Starého zákona a vysvetlili, kto zničil skúmané staroveké mestá v súčasnom Izraeli.
Po vyše polstoročí systematických archeologických výskumov v Izraeli už sotvakto spochybňuje záver, že historické informácie a správy obsiahnuté v textoch Starého zákona treba brať vážne – prinajmenšom ako východisko k serióznym hypotézam a teóriám.
Pravda, aj medzi izraelskými vedcami sa stále nájdu niektorí, ktorí neveria v reálnu existenciu dokonca aj takých monumentálnych postáv, akou mal byť kráľ Šalamún.
Javí sa však, že starozákonné historické knihy vcelku verne odrážajú peripetie starých Hebrejov s ich predchodcami v krajine, Kanaáncami, susedmi ako Filištínci, Edomiti a Féničania zo súčasného Libanonu a severozápadnej Sýrie (naposledy menovaní boli vlastne tiež Kanaánci) či interventmi zo vzdialenejších končín Blízkeho východu, ako boli Egypťania, Aramejci zo Sýrie, Asýrčania a Babylončania.
Tí prví de facto aj de iure ovládali Kanaán dávno pred príchodom Hebrejov, ostatní doň zasa opakovane podnikali vpády neskôr. Ďalšiu dobovú mocnosť prelomu bronzovej a železnej doby, Chetitov, už Hebreji na vlastnej koži zrejme nezažili.
Vytesané v kameňoch
Starozákonné texty opisujú celý rad vojnových vpádov, ktorých výsledkom bol zánik severného hebrejského kráľovstva Izrael, podmaneného v roku 722 pred n. l. Asýrčanmi (presnejšie Novoasýrskou ríšou), a napokon aj južného Judského kráľovstva, zničeného Babylončanmi v roku 586 pred n. l. (presnejšie Novobabylonskou ríšou).
Na tieto dve kráľovstvá sa okolo roku 930 pred n. l. malo rozpadnúť sprvoti jednotné hebrejské kráľovstvo Izrael panovníkov Saula, Dávida a Šalamúna, ktorého následník Rehoboam neudržal jednotu krajiny.
