Najskôr jedni vykydli paradajkovú polievku na obraz od Vincenta van Gogha, onedlho druhí hodili zemiakovú kašu na maľbu Clauda Moneta.
Na diela od holandského aj francúzskeho maliara cielili environmentálni aktivisti z britskej organizácie Just Stop Oil a nemeckej Last Generation.
Chceli pritiahnuť pozornosť k svojim požiadavkám - zastaviť novú ťažbu ropy a zemného plynu v Británii a zasiahnuť proti prebiehajúcej klimatickej zmene.
Ľuďom predsa nemôže viac záležať na umeleckom diele ako na našej planéte, vraveli.
Ani jedno dielo nebolo pri zásahu poškodené. Protesty tak či tak vzbudili vlnu odporu. Vraj podobné činy majú skôr opačný účinok a znechutení prizerajúci sa ľudia prestanú podporovať environmentálne hnutia aj myšlienky o ochrane klímy.
Skutočne si environmentálni aktivisti režú pod sebou a svojimi zámermi konár, keď oblievajú umelecké diela, prilepujú sa o ich rámy a líhajú si doprostred ciest? Na tieto otázky hľadá vo svojom výskume odpoveď psychológ Colin Davis, ktorý je zároveň aktivistom v hnutí Extinction Rebellion. V minulosti bol zatknutý po tom, čo v rámci protestu sprejoval na budovu britskej Agentúry pre životné prostredie klimatické slogany.
Dilema protestujúcich
V marci 1914 vošla Marry Richardsonová do londýnskej Národnej galérie a namierila si to k obrazu Venuše z Rokeby od Diega Velázqueza. Plátno dotrhala sekáčikom na mäso. Hoci spravila niekoľko zárezov, reštauratérom sa obraz podarilo opraviť.
