nemeckého génia, ale aj veľa fascinujúcich myšlienok, napríklad tých, ktoré smerujú k zjednoteniu všetkých štyroch fyzikálnych síl, čo bolo snom aj Alberta Einsteina.
Bol to práve Einstein, kto podľa Michia Kaku pripravil cestu na prípadné zjednotenie. Nie je teda pravda, ako hovorí jeden rozšírený mýtus, že v posledných desaťročiach svojho života mohol ísť nemecký génius pokojne na ryby.
Štyri sily, ktoré v prírode pozorujeme (gravitácia, elektromagnetizmus, silná a slabá jadrová interakcia), boli v okamihu veľkého tresku prepojené do jedinej supersily a rozštiepili sa až potom, keď vesmír chladol.
"Einsteinovo hľadanie zjednotenej teórie poľa sa zdalo márne iba preto, že dnes tieto štyri hybné sily sveta vidíme roztrhnuté na štyri časti," píše Kaku. "Keby sme posunuli čas o 13,7 miliardy rokov dozadu, videli by sme kozmickú jednotu vesmíru v celej jej kráse, tak, ako si ju Einstein predstavoval."
Sú na správnej ceste tí fyzici, ktorí veria, že fyzike bude jedného dňa vládnuť M-teória (alebo teória superstrún) tak, ako v nej v uplynulom polstoročí dominovala kvantová mechanika? Teóriu superstrún, ktorá pracuje s desiatimi priestorovými a jedným časovým rozmerom, síce nemožno priamo testovať, možno ju však aspoň začať overovať. Kaku vkladá nádeje do Veľkého hadrónového urýchľovača (LHC, Large Hadron Collider, buduje sa pri Ženeve, mal by byť hotový na prelome rokov 2006-7), ktorý bude urýchľovať protóny na energie biliónov elektrónvoltov, čo bohato stačí na rozbitie atómu. Pri skúmaní úlomkov z takýchto neuveriteľných zrážok možno fyzici nájdu nový druh častice - superčasticu, ktorá bude predstavovať vyššiu rezonanciu, teda oktávu bájnej superstruny, ktorú oko človeka nikdy neuvidí a ucho nezačuje, napriek tomu je veľká šanca, že superminiatúrne superstruny, akési do seba zauzlené priestorové slučky, naozaj existujú.
"Objavujú sa dokonca úvahy o tom, že zo superčastíc je zložená tmavá hmota," píše Kaku. "Napríklad náprotivok fotónu nazývaný fotino je nábojovo neutrálny, stabilný a má nenulovú hmotnosť. Keby bol vesmír vyplnený plynom zloženým z fotín, nemohli by sme ich pozorovať, ale správali by sa veľmi podobne ako tmavá hmota. Ak sa nám niekedy podarí určiť skutočnú podstatu tmavej hmoty, mohli by sme z nej vyťažiť nepriamy dôkaz teórie superstrún."
M-teória ďalej predpokladá, že i náš vesmír môže byť iba membránou, vznášajúcou sa nekonečným jedenásťrozmerným hyperpriestorom. Subatomárne častice a atómy by teda boli obmedzené na našu membránu (náš vesmír), ale gravitácia, ktorá je deformáciou hyperpriestoru, by sa mohla voľne prelievať medzi rôznymi vesmírmi. Niektorí teoretickí fyzici naozaj špekulujú o tom, že tmavú hmotu možno vysvetliť ako gravitačné pôsobenie neďalekého paralelného vesmíru.
No nie je fantastické o takýchto možnostiach iba uvažovať, bez toho, aby človek musel byť hneď fyzikom alebo matematikom? Práve v tom je sila tejto knihy a vízií Alberta Einsteina v podaní Michia Kaku. Nevedno, či naozaj niektorý čitateľ jeho knihy raz dokončí program zjednotenia fyzikálnych síl, ako by si to autor želal. Nevedno ani, či doslova milimeter od nás nie je ďalší vesmír so svojimi čiernymi dierami a supernovami.
O tom všetkom však môžeme aspoň rozmýšľať. A hneď teraz navrhnúť, že už nielen Slnečnú sústavu, ale aj Vesmír, náš Vesmír, by sme mali písať s veľkým začiatočným písmenom. Aby sme ho odlíšili od iných, aj keď zatiaľ iba hypotetických vesmírov.
