Dá sa Božia existencia dokázať?

Načítavam... 252. Dá sa Božia existencia dokázať?

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Dá sa Božia existencia dokázať? Alebo naopak, môže niekto dokázať, že Boh neexistuje? A ak by sa nedalo ani jedno alebo druhé, čo s tým? Dnes si povieme o úvode do argumentov pre a proti Božej existencii a pokúsime sa odpovedať na otázku, či a aký majú takéto debaty význam.

Žijeme v dobe, keď je nielen online svet plný rôznych debát a argumentov pre a proti Božej existencii. Aj keď, vravím tu skôr o situácii, ktorá platí pre zahraničnú literatúru, stránky či YouTube videá. Slovensko nie je v tomto zrovna, ako tradične v mnohých iných veciach – nazvime to eufemisticky - stredobodom kultúrneho diania.

Mňa táto téma dlho fascinovala a je podľa mňa nadovšetko zaujímavé, ako o tom rozmýšľali ľudia v minulosti a súčasnosti. Tomu nasvedčuje aj to, že len teraz celkom nedávno som počul ateistu Richarda Dawkinsa povedať, že otázka Božej existencie je azda tá najdôležitejšia otázka, aká existuje.

Keď si vyhľadáte frekvenciu anglickej frázy “argumenty pre Boha”, zistíme, že jej táto fráza začala dramaticky stúpať po roku 2001, teda po útoku na newyorské Dvojičky.

Vrchol používania dosiahla v roku 2010, čo súvisí s nástupom a zenitom tzv. Nového ateizmu (dávka 177). Jej používanie síce upadlo, ale v posledných rokoch nadobudlo opäť mierny nárast. Každopádne, je to téma nielen kultúrneho a náboženského záujmu, ale aj akademického.

Na mnohých fakultách na svete existujú kurzy venované histórii a filozofii náboženstva, ktoré s týmto priamo súvisia - napríklad si môžete zapísať predmety o náboženskej filozofii Davida Humea, o Bohu, bunke a vesmíre, alebo aj o dokazovaní Božej existencie. Opäť – na Slovensku to asi nebude takéto bohato pestré, ale opravte ma niekto, ak sa mýlim.

“Kiežby to bolo také ľahké”

Dnešná téma je teda argumentovanie pre a proti Božej existencii. Najprv tak trochu osobne. Keď som niekedy v mojom mladšom, krajšom, ale menej vzdelanejšom veku, začal mať isté pochybnosti o Božej existencii, rozhodol som sa pýtať. Asi som nevyzeral s tými mojimi otázkami sofistikovane ako Sokrates, ale skôr jednoducho ako Malý princ pri návšteve rôznych planét.

Keď som mal možno 16 rokov, spýtal som sa na to jedného na Slovensku veľmi známeho gitarového speváka z istej kresťanskej kapely. Vedel som, že ma málo času a tak moja otázka bola priama: “Viem, že je to zvláštne, ale ako vieš, že Boh existuje?”

Myslel som si, že nado mnou zlomí palicu, ak nie rovno svoju gitaru, ale jeho odpoveď bola pre mňa prekvapivejšia asi ako moja otázka bola pre neho. Jeho odpoveď totiž bola takáto: “Vieš, kiežby to bolo také ľahké.” Potom sa trochu viac rozhovoril a dal mi dáke konkrétnejšie dôvody, ale jeho intelektuálna skromnosť mi bola celkom zreteľná a to som si cenil.

Pýtal som sa aj iných veriacich a vzdelanejších. Už nie ďalších spevákov, ale spravidla vzdelanejších kamarátov, kňazov či vyučujúcich teológov. Raz som sa kvôli tomu stretol v Oxforde s istým profesorom-dominikánom.

Po asi dvoch hodinách sa mi poďakoval za úprimnosť a moje hľadanie, pochválil moje otázky, a skončilo sa to tým, že mi dal mnohé odporúčania na ďalšie knihy, ktoré ma mali nasmerovať k ďalšiemu skúmaniu.

Pri tom všetkom pýtaní si asi jeden kamarát na mňa trochu nakričal (nech ho pokoj a dobro sprevádza), ale ináč mi tí vzdelanejší dali väčšinou za pravdu v tom, že mnohé zvedochtivé či pochybujúce otázky sú – nuž, naozaj dobré.

O veľa rokov neskôr, po prežúvaní zhltnutí veľkého množstva obsahu vrátane mnohých akademických kurzov aj o filozofii či zvlášť filozofii náboženstva, po získaní pár vysokoškolských titulov súvisiacich s touto oblasťou… sa môžem vrátiť v mysli k tej odpovedi, ktorú som kedysi dávnejšie počul prvýkrát: “Vieš, kiežby to bolo také ľahké.”

Je to podľa mňa dobré zhrnutie toho, ako tieto otázky vidím dnes a podľa mňa dokonca aj mnohí filozofi náboženstva. Ale myslím si, že to nie je ľahké pre žiadnu zo zúčastnených strán v tejto oblasti. Ako kozmológ Sean Carroll povedal - rozhodol sa ísť študovať fyziku, pretože tá je ľahká. A tým chcel humorne samozrejme teda povedať, že sú tu mnohé iné otázky, ktoré sú celkom ťažšie, vrátane, podľa mňa, dnešnej témy. Poďme ju teda načať trochu viac.

Čo je cieľom?

V prvom rade je podľa mňa veľmi dobré sa na začiatku spýtať, čo by malo byť cieľom všetkých argumentov pre Božiu existenciu. Začnime tou samozrejmou vecou - argumenty nemajú ciele ale majú ich ľudia. A rôzni ľudia môžu mať rôzne ciele rôzne.

Ale väčšinou sa dnes zástancovia či používatelia týchto argumentov nepozerajú na to tak, že majú istú superschopnosť a tou je niekoho definitívne presvedčiť. A to, povedal by som, z týchto dvoch dôvodov.

Po prvé, tieto argumenty nemajú samé o sebe takú logickú silu. A to preto, lebo sila ich záveru závisí od pravdivosti výrokov, na ktorých sú založené. To znamená, že sa dajú spochybniť a tak často kvôli dobrým námietkam nebudú tieto výroky a záver argumentu isté.

Skôr sa tu budeme vždy baviť a uvažovať o pravdepodobnostiach. Ale to je v poriadku, pretože celý náš život je vo svojej podstate o výbere z možností, ktoré majú väčšiu či menšiu pravdepodobnosť byť pravdivé. A preto si myslím, že v tomto tieto argumenty nie sú odtrhnuté od bežného života ale skôr náš bežný život od týchto argumentov.

Druhý dôvod, prečo tieto argumenty nie sú o okamžitom konvertovaní druhých na opačný názor, je ten, že naša psychológia, filozofia a vôbec život takto nefungujú. Aj keby argumenty ukazovali smerom na istý veľmi pravdepodobný záver, iná vec by bola nechať sa ním logicky a psychologicky presvedčiť a zmeniť následne aj naše zmýšľanie a správanie.

Ako nedávny príklad si môžeme vziať mnoho argumentov súvisiacich s Covidom a očkovaním. Aj keď klinické štúdie ukazujú jasným výsledkom, mnohí ich nielenže neprijímali, ale rozmýšľali a správali sa, ako by tieto výsledky boli presne opačné. Inými slovami, vždy si dokážeme nájsť dáku výhovorku, prečo nemusíme isté závery prijať – a často ním je ten, že tak nám je život pohodlnejší alebo tak budeme patriť do istej skupiny, ktorej identitu si chceme osvojiť.

To jest, každý máme svoje preferencie a predpojatia. A to nielen naši konšpirujúci spoluobčania ale aj my a treba si to priznať. Ako povedal Richard Feynman, je dôležité nedať sa oklamať a tá najjednoduchšia osoba, ktorú môžeme oklamať sme my sami.

Iným a niekedy prelínajúcim sa príkladom sú práve konšpiračné teórie - nech prídeme s akýmkoľvek dobrým argumentom proti ním, skúsení konšpirátori majú vybudované svoje, takpovediac, imunizačné stratégie, vďaka ktorým ich nikdy nemožno vyvrátiť. Nie preto, že by mali pravdu ale pretože nehrajú vôbec férovo a svojimi logickými figúrkami ťahajú inak než dovoľujú pravidlá.

Ale nejde tu len o konšpirátorov. Jednoducho nefungujeme tak, že automaticky prijmeme opačný záver, ak by na neho nejaký argument ukazoval. Alebo azda presnejšie, skôr to funguje pri málo podstatných veciach, ktoré sa dajú napríklad rýchlo vyhľadať na Googli.

Avšak čím sú tieto naše presvedčenia dôležitejšie a hlbšou súčasťou našich svetonázorov, tým, aspoň typicky, bude takáto konverzia trvať dlhšie. A pri svetonázoroch to zaiste platí tak aj pre jednu aj druhú stranu. Takže - týmto všetkým som chcel povedať to, že od argumentov nemožno očakávať nejakú instantnú konverziu. A ak je tomu tak, aký môžu mať tieto diskusie význam?

Prínos diskusie

Musí byť teda cieľom v tak dôležitých debatách, akými je zaiste aj Božia existencia, úplná svetonázorová konverzia? Spýtať sa takúto otázku je rovno ju aj zodpovedať. Každý vieme, že to tak nefunguje. Ale to ešte samozrejme neznamená, že diskutovanie o dôležitých veciach vo vesmíre, vrátane Božej existencie, nemá svoj význam. Navrhujem, že ich prínos môže mať viacero podôb.

Poprvé, môžeme sa niečo nové naučiť. Môžu to byť nové poznatky, ktoré sa pri debate dozviem či nový pohľad, ktorý som na veci doteraz nikdy nemal. Alebo to môžu byť čnosti, ktoré si môžeme takto kultivovať – môžeme sa učiť počúvať, formulovať naše argumenty, zhotovovať reakcie, nebyť zbytočne nervózny či nahnevaný, reprezentovať argumenty druhej strany pravdivo ak nie ešte silnejšie, a byť tak pre všetkých počúvajúcich príkladom.

Ja viem, ono to znie veľmi základne. Ale povedzme si to takto – kedy ste na Slovensku videli nejakú diskusiu, kde sa diskutovalo vecne, slušne a so všetkým tými čnosťami, ktoré som práve spomenul?

Navyše, myslím, že by sa dal spraviť aj celkom dobrý argument, že takýto vedomostný a čnostný prínos je mnohokrát oveľa lepší, než presvedčiť niekoho či vyhrať debatu.

V tomto zmysle, aj neúspešné argumentovanie, ktoré by neviedlo ku žiadnej svetonázorovej konverzii, má veľký potenciál byť úspešné po týchto iných stránkach. Ak to teda zhrnieme trochu inými slovami – aj celkovo zlý argument môže mať v sebe skrytých niekoľko dobrých postrehov a už len tie môžu stáť za to.

Poskytuje nám to navyše príležitosť zlepšovať naše argumentačné a osobnostné čnosti, vrátane vedomostnej, respektíve epistemickej pokory. Načnime teraz jednu kľúčovú otázku – a to je, či sa dá otázka Božej existencie vyriešiť pomocou vedy.

Ide o vedeckú či filozofickú otázku?

Dá sa Boh nejak vyskúmať vedou? To samozrejme záleží na tom, či by Božia existencia mohla byť testovateľná metódami vedy. A to záleží aj hlavne od toho, či takzvaný metodologický naturalizmus – teda to, že veda má narábať len s prirodzenými príčinami – je to ako veda má a môže fungovať.

To zaslúži samostatnú dávku. Ale poviem k tomu ešte to, že názory na toto sú rozdelené – či u vedcov alebo filozofov a tak ako aj u veriacich tak aj neveriacich. Podľa mňa nejde vôbec nezmyselnú otázku a práve naopak, je veľmi dôležitá ale pritom sú s ňou isté problémy.

Nechcem cez túto otázku zas preskočiť príliš rýchlo, pretože je naozaj kľúčová. Nemá však len jedno riešenie. Niektorí buď popierajú, že veda môže svojvoľne Boha a jeho činnosť testovať. Jednak Boh nie je súčasťou tohto sveta v tom zmysle ako sú jeho súčasťou všetky ostatné fyzikálne objekty.

Nielenže nejde o fyzikálny objekt ale o myseľ, ktorá má byť navyše (okrem iného) vševediaca a všeláskavá. A teda, keby sme ju aj mohli nejak chcieť otestovať, možno je to proti jej vôli a plánom. A možno je to zo širšieho pohľadu také úsmevné, ako keby chceli mravce začať vedecky testovať existenciu nejakej superinteligencie vo vesmíre.

Iní by zas tvrdili práve naopak – že z charakteru nášho vesmíru vidíme, že vesmír mal svojho Stvoriteľa. Niektorí veriaci tvrdia, že Božiu činnosť môžeme nepriamo vidieť v istých biologických štruktúrach, v nastavení fyzikálnych konštánt a podobne.

Iní zas môžu vnímať takéto empirické pozorovania opačne – Božiu absenciu vraví vidno aj v testoch účinnosti modlitby či v známej námietke, prečo Boh nenechá dorásť amputované končatiny.

A pritom platí, že mnohí môžu prísť s istými doménami, kde sa Boh takpovediac dá testovať (nastavanie fyzikálnych konštánt) ale v iných nie (účinnosť modlitieb za uzdravenie). Každý má však na tieto námietky a protinámietky odpovede a potom je tu otázka, či je takáto selektívna pozícia konzistentná.

Jedna z obľúbených pozícii a to už asi od čias Newtona je tá, že Boh pôsobí cez prírodný poriadok. Tento pohľad je tu minimálne od stredoveku a neskôr sa od čias Descartesa a Newtona preformuloval, že Boh pôsobí cez prírodné zákony.

Tu sa to však líši, akým presne spôsobom, ale teraz sa do tejto dobrodružnej diery nepustíme. Ale ak je Boh prvou príčinou a pôsobí cez zákony, ktoré nebude buď porušovať alebo len veľmi, veľmi výnimočne, ako presne otestujeme takýto pohľad?

Nevravím, že neexistujú na to rôzne, aj kreatívne, odpovede, len poukazujem na to, že nie každá pozícia sa dá ľahko otestovať, aj keby sme na to mali pripravené naozaj kvalitné skúmavky.

Mnohí však vidia túto otázku ako filozofickú. Možno by nám to bolo hneď ľahšie kebyže sme mohli Božiu existenciu otestovať v našom laboratóriu, ale niektoré, respektíve, mnohé veci sa zdá sa nedajú a nikdy možno ani nebudú dať. A to je dôvod, prečo sú mnohí filozofi v mnohých otázkach v tomto rozdelení.

Jeden, síce zjednodušený pohľad na to, ako sa veda vyvíjala, je ten, že mnohé dnešné vedné disciplíny boli najprv súčasťou filozofie. Keď však nastal dostatočný pokrok v týchto odvetviach, daná oblasť sa z tejto filozofie odlúčila a vytvorila tak samostatnú disciplínu - ako napríklad geológiu, biológiu, fyziku, a podobne.

Ak je to teda takto, ktorá disciplína spravila dostatočný pokrok, že vie nejak kvantifikovane či aspoň kvalifikovane zodpovedať na to, či Boh existuje? Podľa mnohých odborníkov však nič také nenastalo a preto je táto otázka stále súčasťou filozofie. Zdá sa, že táto otázka je zatiaľ stále nateraz filozofická, a to preto, lebo neexistuje konsenzus o tom, že existuje istá relevantná autorita, ktorá by vedela tento spor vyriešiť.

Predstavte si, že sa nezhodneme na tom, aký bol výsledok v istom futbalovom zápase. Ja tvrdím, že to bol nejaký výsledok X a vy, že výsledok Y. Určite nemáme obaja pravdu, ale možno sa obaja mýlime. Čo vtedy spraviť?

Teraz to je jednoduché – výsledok si jednoducho overíme istým relevantným zdrojom, v tomto prípade krátkym hľadaním na Googli. Ak sa nezhodneme na tom, aká je rýchlosť svetla, tiež si to overíme podobne - ale tu je pointa, že to nevraví sám vševediaci Google, ale vedecká autorita a konsenzus, ktorý si na Googli ľahko nájdeme a prečítame.

Čo však v prípade, keď nie je spôsob, ako si niečo overiť; či keď neexistuje autorita, ktorá by mohla toto za nás autoritatívne a kvalifikovane rozhodnúť? Čo vtedy, keď keď nie je konsenzus že sa to dá vôbec overiť, alebo keď existujú argumenty, ktorých závery prichádzajú k rôznym či dokonca opačným záverom?

Zdá sa, že takáto situácia je dobrý predpoklad, že v takejto situácii budeme stále vravieť o filozofii a filozofickom uvažovaní. Hoci sa to môže zdať niekomu veľmi nepravdepodobné, možno niekedy prídeme do situácie, kedy sa väčšina filozofov a vedcov zhodne, že otázka Božej existencie je napríklad otázkou fyziky alebo - keďže asi vravíme o vzdialenej budúcnosti - povedzme nejakej vedeckej disciplíny, ktorá ešte vôbec neexistuje.

Na záver

Argumenty, že Božia existencia má a môže byť vedecká existencia testovateľná naozaj existujú a sú aj oveľa prepracovanejšie, ako sa to môže zdať z tvrdenia už spomenutého Dawkinsa. Ale dovolím si povedať, že ide stále o tvrdenie, ktoré má svoje problémy a preto nie je vo všeobecnosti mnohými vedcami a filozofmi prijímané.

Dobrým príkladom takýchto nezhôd je prieskum o mnohých filozofických otázok medzi akademickými filozofmi. Viac o tomto vám poviem v bodke na záver a link, cez ktorý sa k nej dostanete, nájdete TU.

Dnes sme si povedali o tom, že môžeme mať optimizmus, že všetky tieto argumenty, aj keby boli všetky zlé, môžu byť na niečo dobré. Ale nechcem predsa tvrdiť, že sú dobré alebo zlé prv, než sa na ne pozrieme trochu viac. A toto všetko konkrétnejšie argumenty pre a proti Božej existencii a jeho vlastnostiam nás čaká v budúcich dávkach.