SME
Streda, 25. máj, 2022 | Meniny má Urban

Môže byť niekedy vojna spravodlivá?

Spravodlivá vojna je ako celospoločenská sebaobrana.

davkadavka
Načítavam... 245. Môže byť niekedy vojna spravodlivá?"
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Môže byť za určitých okolností vojna spravodlivá? Čo je vlastne pointou tejto otázky? Zdá sa, že samotný pojem „spravodlivá vojna“ je oxymoron rovnako ako „teplý sneh“ či „ubližujúca láska“, ale zástancovia tejto teórie, ktorá je stará – nuž veľmi stará – by oponovali jednoduchou otázkou:

Ak by vojna nebola nikdy správna, teda, ak by nebolo nikdy morálne prípustné brániť sa násiliu, ktoré si nás chce nielen podmaniť, zotročiť či zabiť nás, ale taktiež zničiť hodnoty, inštitúcie a ideály, ktoré sme si roky budovali a udržiavali; no ak by nebolo správne brániť, čo je nám drahé, je riešením len pacifizmus, nulová tolerancia násilia, úplná poddajnosť a žitie podľa princípu „mocní robí, čo chce, a slabí trpí to, čo musí“?

Ako verím začínate vidieť, otázka možnosti tzv. spravodlivej vojny je komplexná, kontroverzná, ale taktiež nevyhnutná – a ako si o chvíľu povieme, síce jej korene siahajú do antiky, prvú jasnú formuláciu tzv. teórie spravodlivej vojny nachádzame až u kresťanských mysliteľov ako Augustína z Hippo a neskôr u Tomáša Akvinského a oživenie tejto teórie máme možnosť vidieť aj v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Aké sú teda princípy, podľa ktorých sa má daná krajina správať počas vojny a dokonca podmienky, ktoré jej umožňujú do vojny vstúpiť?

Teória spravodlivej vojny vychádza do veľkej miery z kresťanstva a je pokusom skĺbiť viacero na prvý pohľad neskĺbiteľných požiadaviek.

Po prvé, zabiť druhého človek je vážnym morálnym previnením, o čom svedčí aj piate Božie prikázanie: Nezabiješ! Po druhé, štáty majú povinnosť chrániť svojich občanov; a mohli by sme dokonca povedať, že štát, ktorý svojim občanom toto právo negarantuje je štátom nespravodlivým. A do tretice: ochrana nevinných ľudí (civilistov, zdravotnícky personál a podobne) a ochrana zásadných spoločenských a kultúrnych hodnôt predpokladá ochotu použiť silu a násilie.

Ako už teraz lepšie vidíme, koncept spravodlivej vojny je výsledkom istého mentálneho napätia, počas ktorého je myseľ trhaná na dve strany. Na jednej strane je tu kresťanský, teda určite ranno-kresťanský, princíp úplného pacifizmu, ktorý zakazuje použitie násilia a pozýva či prikazuje nastaviť druhé líce, odovzdať aj plášť a kráčať dve míle namiesto jednej.

Na druhej strane, čo má robiť človek konfrontovaný aktívnym a agresívnym zlom? To vari nie je prípustná ani sebaobrana? To vari nemôže fyzicky brániť svojich milovaných a nechať si ich pred očami zobrať zo sveta? To sa má nebodaj proti vojenskej agresii brániť len dobrovoľnosťou kapituláciou a stratou vlastnej identity?

Ako som už naznačil v úvode, ľudstvo sa už od pradávna zamýšľa nad tým, za akých okolností je ospravedlniteľné, a teda aké konkrétne ospravedlnenia, vysvetlenie, argumenty a dobré dôvody existujú za rozhodnutím, že štát pošle svojich občanov bojovať proti inému štátu. Prečo a je vôbec potrebné, aby si štát udržiaval vojsko a vojenský arzenál?

Každá vojna je hriech

Už Aristoteles v diele Politika písal, že občan má prejsť vojenským výcvikom, ale nie preto, aby sa vojnou zotročili a podmanili iné slobodné mestské štáty, ale preto, aby sa ich štát nestal zotročeným. Vojenská pripravenosť je tu tak videná ako defenzívna a nie agresívna, i keď o agresívne vojnové ťaženia v antických časoch nebola núdza.

Teória spravodlivej vojny, ako ju dnes poznáme, ale nie je dielom antiky, ale stredovekej scholastiky a jej prvú nedokonalú formuláciu ponúka v rannom patristickom stredoveku Augustín z Hippo, tiež známy ako sv. Augustín.

Vo svojom známom diele Boží štát Augustín píše, citujem, že „človek, ktorý je mečom v rukách toho, kto ho používa, nie je sám zodpovedný za smrť, ktorú spôsobuje“. Čo tým Augustín myslí je to, že vojaci, ktorí bojujú či už v Božom mene (teda z Božieho poverenia, dodržujúc Boží zákon) alebo bojujú v rámci štátneho príkazu (pokiaľ daný štát uskutočňuje Boží zákon), tak násilie, ktoré konajú je zodpovednosťou tejto vyššej autority a nie ich. Augustín zakončuje, že takto bojujúci ľudia, citujem, „žiadnym spôsobom neporušili príkaz ‚Nezabiješ!‘“

Aj keď u Augustína ako prvého nachádzame slovné spojenie „spravodlivá vojna“, neponúka zoznam podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre možnosť začatia vojny a taktiež zoznam požiadaviek toho, v čom spočíva spravodlivé vedenie vojny. Upozorňuje na morálne riziko, že vojaci a politici si môžu zamilovať násilie, ktoré vojnu sprevádza, ale je to až Tomáš Akvinský v 13. storočí, ktorý túto teóriu takpovediac skompletizoval či naplno rozvinul.

Musíme si tu ale dávať pozor na správny výber slov. Akvinský ani tak nerozvinul Augustínovú proto-verziu teórie spravodlivej vojny – lepšie povedané, Akvinský rozvinul to, čo si myslel, že o vojne hovorí učenie Cirkvi. Podľa Augustína je každá vojna hriechom, a i keď môže existovať niečo, čo nazval, citujem, „vedenie spravodlivej vojny“, vedená bude vždy so smútkom. Vojna je následkom hriechu, ale vojna je tiež nápravou hriechu a to je dôvod jej ospravedlniteľnosti.

V spomenutom citáte z Božieho štátu bola prítomná nasledujúca implikácia. Podľa Augustína majú jednotlivci a štáty iné povinnosti čo sa týka vojny a násilia. Tvrdí, že kresťania nemajú právo použiť násilie na sebaobranu, ale ak by to bolo nevyhnutné na ochranu nevinných pred zlom, v tom prípade môžu násilie použiť. Na druhej strane, štáty a ich vládcovia majú právo použiť násilie (a teda viesť vojny), pretože majú povinnosť udržiavať mier, a teda zamedziť nespravodlivosti.

Nespravodlivosť bola podľa Augustína väčším zlom ako vojna.

Ak už bola vojna nevyhnutná na odvrátenia väčšieho zla, možno nie sme na zlej stope ak povieme, že o spravodlivej vojne sa má podľa Augustína rozmýšľať ako o výbere menšieho zla v porovnaní s hroziacim väčším.

Spravodlivá vojna nie je hriech

Akvinský, nakoľko vychádzajúci z tej istej náboženskej tradície, to vidí inak. Vo svojej Teologickej sume píše, že viesť vojnu nie je za každých okolností hriech a hovorí nielen o spravodlivosti vojny (tzv. jus ad bellum), teda o ospravedlnení začatia vojny, ale taktiež konkrétne o spravodlivom správaní počas vojny (tzv. jus in bello). Jeho stredoveká diskusia o tejto problematike je dodnes prítomná na univerzitách.

Začnime s jus ad bellum, spravodlivosťou či ospravedlniteľnosťou vojny. Kedy je tomu tak a aké podmienky musia byť splnené? Akvinský hovorí o troch.

Po prvé, vojna musí mať správnu a spravodlivú príčinu, teda odôvodnenie, účel. Napríklad ako obrana proti invázii či ako akt seba-obrany a naopak zlým dôvodom by bola dobyvačná imperialistická vojna. Po druhé, vojna musí byť deklarovaná a vedená skutočnou autoritou daného územia. Napríklad demokraticky zvolenými zástupcami ľudu. A po tretie, cieľom vojny je presadzovanie dobra alebo zamedzenie zla, a teda vojna sa vedie so zreteľom na obnovenie mieru.

Akvinský tak prichádza k záveru, že vojna je spravodlivým prostriedkom na zastavanie nespravodlivosti. Čo je ale počas vojny dovolené? Ako ju viesť? Aké sú podmienky zmieneného jus in bello, teda spravodlivosti počas vojny?

Hoci tieto podmienky rozviedli do detailov v rámci teórie prirodzeného práva neskorší stredovekí myslitelia z tzv. Salamskej školy ako Francisco de Vitoria a Francisco Suárez, sám Akvinský poskytoval niekoľko kľúčových pozorovaní.

Po prvé, násilie je počas vojny prípustné len v krajnom prípade, ako posledná možnosť. Násilné skutky, ktorých sa vojaci dopúšťajú a nie sú nevyhnutné, sú morálne neospravedlniteľné.

Po druhé, smrť nepriateľa nemôže byť nikdy prijateľná ako úmyselný cieľ konania vojaka či ako úmyselný prostriedok k nemu. Smrť je možné akceptovať len ako negatívny vedľajší účinok dobre zamýšľaného konania vojaka, a teda vojakov úmysel je podobný človeku, ktorého konanie v seba-obrane viedlo k nechcenej smrti útočníka. Inými slova, teória spravodlivej vojny nie je o ospravedlnení vojny za každú cenu, ale je primárne o jej prevencii.

Akvinského teória spravodlivej vojny týkajúca sa jus in bello bola neskôr doplnená o tieto ďalšie princípy. Po prvé, vojna má byť vedená proporcionálne, čím sa myslí to, že na dosiahnutie víťazstva (teda chceného cieľa) by mali byť použité proporcionálne vhodné prostriedky. Napríklad, ak k víťazstvu stačí, že isté mesto vojsko dočasne obmedzí v zásobovaní, nemal by som ho kobercovo bombardovať. Tento princíp tiež hovorí o tom, že je neproporcionálne, aby sa počas vojnového konfliktu útočilo aj na civilné obyvateľstvo a nevojenské objekty, budovy.

A po druhé, dobro, ktoré chce daná vojna dosiahnuť (napríklad obnovenie mieru alebo nenechanie sa zotročiť agresívnym štátom) musí byť väčšie ako zlo, ktoré k vojne viedlo.

Doplnení bol taktiež princíp v rámci jus ad bellum, podľa ktorého nie je morálne začať márnu vojnu, teda vojnu bez rozumnej šance na výhru. Úmrtia a privodené zranenia počas vojny, ktorej cieľ je beznádejný, sú z morálneho hľadiska neospravedlniteľné a autorita, ktorá vojnu vyhlásila, za ne nesie plnú zodpovednosť.

Oživenie záujmu

Záujem o teóriu spravodlivej vojny bol oživený v dvadsiatom storočí a to hlavne vzhľadom na vynález atómovej bomby a americkú angažovanosť vo vojne vo Vietname. Medzi významnými teoretikmi sú mená ako Michael Walzer s jeho knihami Just and Unjust War (1977) a War and Justice (2001), Barrie Paskins a Michael Dockrill s knihou The Ethics of War (1979) či Brian Orend s knihou War and International Justice (2001).

Čo nachádzame u týchto autorov je opätovné rozvinutie Akvinského teórie a tentokrát je predložená aj jej tretej časti. Nielen jus ad bellum a jus in bello, teda otázka spravodlivosti vojny a jej spravodlivého priebehu, ale taktiež jus post bellum, teda problematika povojnovej spravodlivosti. Aký je správny dôvod na ukončenie vojny? Kto ju ukončuje? Do akej miery je možné diskriminovať vojnových porazencov a aké sú proporcionálne podmienky ich kapitulácie? Toto sú otázky, na ktoré odpovedá jus post bellum.

Okrem spomínaných politických teoretikov chcem poukázať ešte na dvoch filozofov, ktorých esejistická tvorba jasne reflektovala hrôzy Druhej svetovej vojny. Prvá esej, „War and Massacre“ z 1979, je z pera amerického filozofa Thomasa Nagela a pojednáva o morálnosti základnej veci týkajúcej sa vojnových konfliktov: o morálnosti prostriedkov a cieľov.

Druhá esej nesia názov „War and Murder“ a publikovala ju v roku 1961 britská filozofka Elizabeth Anscombeové. V eseji opätovne artikuluje teóriu spravodlivej vojny, vysvetľuje už spomínaný ale nepomenovaný princíp skutku s dvojitým účinkom a odmieta pacifizmus.

Oxymoron?

Záverom sa vráťme k našej úvodnej otázke. Nie je „spravodlivá vojna“ oxymoron? Táto teória má aj dnes mnoho kritikov, ale taktiež veľa kritických zástancov, ktorí ju nevidia ako čarovný prútik, ktorý chce ospravedlniť vojnové hrôzy, ale chápu ju ako reálnu snahu neprepadnúť škodlivým extrémom.

Na jednej strane pacifizmu, ktorý je ideálom hodným rešpektu, podľa ktorého ale dokáže žiť len málokto; a na druhej strane sa teória spravodlivej vojny snaží vyhnúť istému cynickému pragmatizmu, ktorý vo svojej kritike tejto teórie popísal britský historik Alan Taylor takto, citujem:

„Stredoveká snaha o dosiahnutie spravodlivej vojny je márnou rovnako ako bola márna aj honba za svätým grálom. A to preto, lebo je takmer univerzálnou pravdou, že každá strana vo vojne vníma seba samú ako tú v práve a jediným sudcom, ktorý by ich v tejto veci rozsúdil je víťazstvo jednej z nich.“

Pacifizmus na jednej strane, cynický pragmatizmus na druhej a v strede teória spravodlivej vojny. Ak vás zaujíma ako súčasná kritika tak aj obrana tejto stredovej pozície, odporúčam moderovanú diskusiu medzi profesorom politických vied Johnom Keaneom a historikom Niallom Fergusonom , ktorá sa udial v 1999 na mojom obľúbenom britskom podcast In Our Time.

Ak by vás zaujímalo ako vnímam aplikáciu tejto teórie na aktuálnu vojnu Ruska proti Ukrajine, odporúčam vám dnešnú bodku na záver.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu