SME
Streda, 25. máj, 2022 | Meniny má Urban

Je náboženstvo koreňom všetkého zla?

Hľadáme odpoveď, či sa náboženstvo používa ako zbraň pre mocenské záujmy.

davkadavka
Načítavam... 244. Spôsobuje náboženstvo vojny a násilie?"
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Násilie a náboženstvo. Aký je medzi týmito dvoma oblasťami vzťah? Žeby celkom jednoduchý či trochu viac zložitý? Nech si o tom pri počúvaní tohto úvodu myslíte už čokoľvek, je to téma, ktorá zrejme nikdy neutíchne a miestami sa práveže len viac prebudí. Dnes sa teda pokúsime pozrieť na to, do akej miery je náboženstvo spojené s prejavmi násilia, vrátane vojnových konfliktov.

Začnime túto tému intuitívne. Na jednej strane sa zdá, že náboženstvo je určite nejak spojené s násilnými prejavmi. Stačí si pomyslieť na horiace newyorské Dvojičky, križiacke výpravy, upaľovanie bosoriek, moslimské výboje či kresťanský antisemitizmus. A na druhej strane tu máme iný obraz - obraz toho, že náboženstvo je o mieri, pokoji a láske. Takže ako vyriešime tieto protichodné intuície?

Prekážky na ceste

Potrebujeme si v tomto spraviť nejaký poriadok. Niekto by mohol s dobrým úmyslom navrhnúť, že by sme mohli vytvoriť nejakú tabuľku s jednotlivými náboženstvami a poprosiť historikov, aby nám do nej doplnili počet obetí, ktoré zomreli kvôli násiliu v daných náboženstvách. Možno by ju mohli historici rozdeliť aj na konkrétne storočia a uvideli by sme potom, aký je v tomto trend a či sa daktoré náboženstva stávajú mierumilovnejšie či skôr naopak. Nápad by to bol dobrý - keby fungoval. Ale ono to nie je také ľahké a dnes si povieme o tom, prečo.

Keď si chceme v tejto oblasti trochu intelektuálne pozametať, treba začať od toho najpodstatnejšieho - a nie sú to čísla či dáke grafy. A prečo nie, poviete si - veď číslami a grafmi sme to mohli možno celkom ľahko vyriešiť. Pretože si musíme ujasniť zásadné pojmy, čo do nich patrí a aké sú s nimi problémy. A ten hlavný pojem na začiatku všetkého je náboženstvo. Prečo je to dôležité? Pretože celá táto téza sa dá vyjadriť výrokom: Náboženstvo spôsobuje násilie. Dnes budeme musieť odložiť pojmy “spôsobovať” a “násilie” a uvidíme, že už len so samotným “náboženstvom” ako konceptom budú ťažkosti.

Nateraz však v téme budeme pokračovať takto - pozrieme sa na možné a opačné pozície, ktoré môžu niektorí v tejto oblasti zastávať a prečo niektoré z nich nie sú správne. Pri tomto sa zameriame na niektoré rozšírené predstavy, vrátane tých, ktoré nájdeme u takzvaných Nových ateistov. A potom v druhej časti dávky sa pozrieme na dvoch odborníkov a ich myšlienky, ktorí nám dnešnú tému trochu skomplikujú ale zároveň nám pomôžu uvažovať ostrejšie. Začnime však niektorými obľúbenými možnosťami, ktoré sa nám ponúkajú.

Dva extrémy

Spôsobuje náboženstvo násilie? Myslím, že každý z nás sa už asi stretol s dvoma protichodnými odpoveďami na túto otázku. Tá prvá je, že náboženstvo je zodpovedné za všemožné ľudské a spoločenské neresti, a násilie vo svojich rôznych prejavoch je teda jedným z nich. Slovami, ktoré tvorili názov knihy Christophera Hitchensa (jedného z týchto spomenutých Nových ateistov), sa dá tento pohľad zhrnúť do vety: Náboženstvo otravuje všetko.

Druhý extrém tvrdí presný opak - náboženstvo nespôsobuje žiadne násilnosti. A ak sa zdá, že ich spôsobuje, tak tu nejde vraj o náboženstvo, ale o jeho pretvárku či, ako by sme dnes povedali, fejk. Takýto prístup je však intelektuálne neúprimný. Je neúprimný, pretože hovorí, že nejaký pojem X nemôže mať nikdy vlastnosť Y. V našom prípade teda, že náboženstvo nemôže mať nikdy vlastnosť, že jeho súčasťou sú isté násilné prejavy. To možno platí v matematike, kde môžeme povedzme povedať, že žiadny trojuholník nemá viac alebo menej ako tri strany.

Avšak pri iných prístupoch trebárs v histórii či sociológii je toto iba snaha o imunitu cez definíciu. Ľudské činnosti však študujeme a poznávame cez pozorovanie a nie cez definíciu. A to znamená, že definícia je výsledkom pozorovania a nie naopak. Ak teda nájdeme niečo, čo právom označujeme ako náboženstvo a prídeme na to, že má v sebe aj prvky násilia, je to len férové priznať si to.

Predstavme si to takto - nie je žiadnou novinkou, že aj na Slovensku sú slovenskí neonacisti. Nebolo by však v poriadku tvrdiť, že žiadny pravý Slovák by neobhajoval nacizmus a preto nemôže ísť ozaj o pravých Slovákov. Podľa všetkého to však Slováci sú a zistili sme tým možno niečo nepríjemné a to je to, že niektorí Slováci majú aj takéto pre spoločnosť nebezpečné názory. Avšak hovoria takíto zástupcovia za všetkých Slovákov? Ani náhodou. Sú len malou menšinou ale to neznamená, že je preto na mieste ich ignorovať. A podobne, navrhujem, je tomu aj s náboženskými skupinami, ktoré podnecujú či sa zúčastňujú na násilnostiach. Potom je tu však rovnaký ale opačný problém, ktorí tvrdia niektorí zástupcovia Nového ateizmu - takže trochu si ich pripomeňme.

V dávke číslo 177 sme si povedali o skupine takzvaných Nových ateistoch. Spomenuli sme, že sa dostali na knižné a mediálne svetlo krátko po páde newyorských Dvojičiek. Ich hlásaním nebolo len odsúdenie tejto udalosti, ale takmer súhlasné zavrhnutie všetkých náboženstiev, keďže to mal byť práve náboženský impulz, ktorý vedie skôr či neskôr k násilnostiam, nepokojom a iným, aj vojnovým, konfliktom. V prvej dekáde 21. storočia tak začal hlas týchto Nových ateistov prenikať do širšej kultúry a v tomto čase sa dostali nielen na výslnie ale aj na svoj vrchol viditeľnosti.

Náboženský vs. sekulárny

S niektorými Novými ateistami je však v tejto oblasti celkom zásadný problém, ktorý nás zavedie k jednému hlavnému akademickému hlavolamu. A tým je - ako spravíme rozdiel medzi niečím, čo má náboženský charakter a niečím čo ho nemá. Povedané inými slovami a stručnejšie - ako určíme, čo patrí do náboženskej a čo do sekulárnej oblasti? Aby sme tak vedeli spraviť, museli by sme na to prijať dva predpoklady. Poprvé, že tieto dve oblasti sú odlíšiteľné a po druhé, že ich vieme v akademickej obci definovať. Ale odborníci nevedia z tohto ani jedno, teda aspoň nie tak, aby existoval nejaký konsenzus.

Možno si niekto z vás povie - prečo by s tým však mali byť také trampoty? Nejde tu len o dáku premúdrelú hru na slovíčka, ktorú s nami iba hrajú akademici? Ak ste zo seba vydali práve takýto výkrik a bojíte sa, že ideme riešiť niečo, čo je každému neodborníkovi celkom jasné, tak je to celkom pochopiteľné. Ale možno je to preto, lebo sú to naše intuície, ktoré z nás hovoria a intuicie nie sú zďaleka tým najlepším analytickým prostriedkom, ktorý máme. A preto poďme teda navštíviť trochu odborníkov a pozrieť sa na to, čo vravia.

Napríklad, ak si vezmete do ruky nedávnu knihu s názvom Blackwellov sprievodca náboženstvom a násilím (Blackwell’s Companion to Religion and Violence), dozviete sa už v prvom odstavci úvodu o Nových ateistoch a ako rozšírili túto kultúrne populárnu debatu - teda o náboženstve a násilii. Autor však upozorňuje, že podľa toho, ako definujeme náboženstvo a násilie, tak práve to nám ukáže, do akej miery je násilie spojené práve s náboženstvom. Je pritom zaujímavé všímať si, kto a ako definuje náboženstvo a to preto, lebo môže ísť celkom ľahko nie o odbornú ale polemickú definíciu.

Ak mám v sebe tendenciu obviniť náboženstvo z mnohých spoločenských nerestí, môžem ju tomu šikovne prispôsobiť. A aj naopak samozrejme. A toto je niečo, ako sa Noví ateisti vo svojich dielach sťažovali. A to takto: Náboženstvo definovali ako všetko to, čo spôsobuje násilie. A naopak, to, čo viedlo k budovaniu mieru, musel byť sekularizmus alebo už náboženstvo silne ovplyvnené sekularizmom. A aký dôvod udáva Hitchens pre takéto chápanie? Nuž, celý biblický Starý zákon je plný násilností a teda preto. Hitchens tak pomocou svojej vlastnej definície daroval náboženstvu všetko zlé, vzal mu všetko dobré a ešte preto uviedol dôvod, z ktorého tento záver vôbec nevyplýva. Toto je príklad, keď nejde ani tak o školácku chybu, pretože by sme tým všetkých šikovných školákov urazili.

Individuálne a spoločenské udalosti sú však tvorené pestrým koktejlom príčin - jednak je tu náboženstvo, ale potom napríklad aj etnicitu, nacionalizmus, rasu, politiku, rod, politiku, ekonómiu. Všetky tieto rozmery musia byť tiež vzaté do úvahy, ale nemožno ich ľahko od seba odlíšiť či definovať. V komplexnom svete len sotva existuje niečo, čo má len jednu príčinu a je teda monokauzálne. Tieto myšlienky sú bližšie rozvedené u dvoch autoroch, o ktorých máme čas si čosi stručne povedať.

Martin: Spôsobuje náboženstvo vojny?

Prvý autor sa zaoberá otázkou, ktorá sa nachádza aj v nadpise dnešnej dávky - to jest, či náboženstvo spôsobuje vojny? Táto téma bola predmetom jeho prednášok a nakoniec aj celej knihy a pochádza od nedávno zosnulého profesora Davida Martina, jedného z najznámejších sociológov náboženstva. Ako sa teda veci majú podľa neho?

Martin spravil niečo ako empirické skúmanie tejto otázky. Nevraví, samozrejme, že náboženstvo nebolo nikdy použité ako zbraň pre mocenské záujmy. Pre neho je však takéto využitie náboženstvá iné ako niečo “spôsobovať”. Jeho téza a záver však je, že náboženstvo nebolo počas histórie žiadnou démonickou silou spôsobujúcou rozbroje ale skôr nástrojom pre tvorbu mieru. A to záleží od iných politicko-spoločenských podmienok v danej dobe, mieste a situácii. Bolo tomu tak predovšetkým vtedy, ak sa v spoločnosti vyskytovali rôzne dobrovoľné náboženské organizácie a teda nie tie, ktoré mal pod palcom priamo štát.

Martin ponúka prípady, kde náboženstvo príliš napojené na štát, má veľký potenciál podporovať násilné prejavy. A naopak, čím je náboženstvo viac diferencované od štátu, tým má nielen väčšiu mierotvornú tendenciu ale zároveň tým dokáže kontrovať mocenským násilnostiam, ktoré vedie štát. Pri tomto je proti tomu, že z dejín sa dá akoby vyextrahovať nejakú nemenná esencia kresťanstva či vôbec náboženstva. A teda, nemožno potom poukázať práve na ňu, ako na čosi, čo je zodpovedné za násilie.

Pozrel som si mnohé recenzie Martinovej knihy a jeho argument je široko prijímaný. Azda s dodatkom, že niekedy údajne nepoužil niektoré príklady, ktoré by mohli jeho tézu skomplikovať. Ide však o významné dielo, ktoré robí opak zjednodušovania, na ktoré sme inak zvyknutý. A mimochodom, v úvode knihy sa vyjadril práve proti Dawkinsovi, ktorý históriu až príliš z zjednodušoval a podľa ktorého je koreňom všetkého zla práve náboženstvo. Ako však vidíme, zdá sa, že skúmanie histórie určite nenahráva ľahko tým, ktorí vidia v náboženstve len jeho sklony k násiliu.

Cavanaugh: Náboženská a sekulárna hranica

Náš druhý príklad a odborník sa volá William Cavanaugh a v roku 2009 vydal svoju knihu Mýtus náboženského násilia. Jej význam vidno v tom, že sa mnohí k nej stále aj úvodoch k tejto téme vracajú. Autor začína knihu - už asi neprekvapivo - reakciou na pohľady Nových ateistov a jeho argument je v mnohom aj feedbackom na nich. Ale je to zároveň argument, ktorý poukazuje na oveľa širší problém a to na arbitrárne, subjektívne rozdelenie medzi náboženskými a sekulárnymi aspektami.

Autorov cieľ je nasledovný. Chce nám ukázať, že náš typický prístup je nesprávny, pretože je nemožný. A týmto typickým prístupom má na mysli toto. Vytvoríme dve kategórie, do ktorých chceme zaradiť rôzne akty násilia a ide už o známe skupiny, ktoré sme dnes spomínali. Tou prvou má byť náboženské a tou druhou sekulárne násilie. Následne by niekto mohol chcieť porovnať tieto dve skupiny a určiť, či je to náboženstvo alebo sekularizmus, ktoré sú zodpovedné za viac konfliktov. Ale Cavanaugh vraví, že takýto krok spraviť nemôžeme pretože na to neexistuje žiadne objektívne kritérium.

To, že na to neexistuje žiadne nestranné kritérium ukazuje z dvoch zdrojov. Po prvé je to história na ktorej dokumentuje, ako sa pojem náboženstva menil a o tom som už niečo vravel i ja v dávke číslo 64. Pri takomto skúmaní prídeme na to, že neexistuje žiadny nadčasový a transkultúrny význam pojmu náboženstvo. Náboženstvo nebolo chápané ako niečo izolované od zvyšku spoločenských, politických, kultúrnych či ekonomických aktivít. Bol to jeden celok. Neskôr však prišli kresťanskí reformátori a osvietenskí myslitelia a ich snahou bolo toto náboženstvo od týchto iných aktivít teoreticky a prakticky izolovať.

Argument danej knihy netvrdí, že sa to nedá a že to nie je v mnohom praktické. Určite sa to dá a pomáha nám to. Cavanaugh však tvrdí, že táto hranica nie je nikdy objektívna, ako keby sme ju mohli objaviť sťaby nejaký predmet vo vesmíre. Mnohými príkladmi potom poukazuje na to, ako sa tieto hranice v súdnych sporoch menili a ako boli používané s cieľom dosiahnuť istý konkrétny výsledok. A ten sa ukazuje okrem iného aj v knihách, napríklad Nových ateistov, ktorí sa snažia vykresliť náboženstvo - a to ako izolovanú vec - ako niečo násilné. A nielen to, ale ako sme si to spomínali v úvode, hrajú tú hru, že spod násilia chcú vylúčiť iné formy násilia, ktoré by iní historici museli vidieť aj v súčinnosti iných sekulárnych vplyvov.

Autor vraví, že jeho pointa je nasledovná: hranica medzi náboženstvo a inými sekulárnymi oblasťami je len ťažko oddeliteľná a ak je oddeliteľná, tak je subjektívna. A keď niekto také rozlíšenie robí, mali by sme si riadne všímať, aké sú jeho kritéria a či sú robené s apologetickými či polemickými úmyslami - teda, či sa vďaka daným definíciám snažia vyňať náboženstvo spod akejkoľvek viny, alebo naopak, neprávom ho očierňovať.

Záver

Rozmýšľam práve, aký sem mám dať originálny záver tak, aby som sa neopakoval z mojich predošlých dávok. Ale asi si to budeme musieť opäť pripomenúť a povedal by som to takto - história je zložitá a ak ju politicky či polemicky zjednodušíme, náš život si tým riadne skomplikujeme. A história je zložitá, pretože príčiny sú zložité. A príčiny sú zložité, pretože v konečnom dôsledku my, ľudia, sme zložití.

A ak vás zaujíma, čo si myslím o svetových náboženstvách a či sú zdrojom násilia alebo skôr mieru, tak práve o tomto vám poviem v mojej Bodke na záver a link, cez ktorý sa k nej dostanete, nájdete na našom webe pravidelnadavka.sk.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

  • Cavanaugh, The Myth of Religious Violence, 2009.
  • “Five Key Questions Answered on the Link between Peace & Religion” (Institute for Economics and Peace), 2015.
  • Harris, Letter to a Christian Nation, 2006.
  • Hitchens, God Is Not Great, 2007.
  • Martin, Does Christianity Cause War? 2006.
  • Mitchel, Rey, War and Religion: A Very Short Introduction, 2021.
  • Murphy (ed.), The Blackwell Companion to Religion and Violence, 2011.
  • Ward, Is Religion Dangerous?, 2006.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu