C. S. Lewis: Ako žiť vo vojnových časoch?

Načítavam... 243. C. S. Lewis: Ako žiť vo vojnových časoch?

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Ako žiť v čase vojny? Ako žiť v časoch, keď sa vojna odohráva bezprostredne v našej susediacej krajine a ako by sme mali žiť, ak by aj naša vlastná krajina vstúpila do vojny?

Hoci sa táto otázka svojou naliehavosťou a vážnosťou javí nielen ako aktuálna, ale dokonca nová, pravdou je, že patrí medzi jednu z najstarších otázok, ktoré si ako ľudstvo kladieme. Čo z toho vyplýva? Že v tom nie sme sami a skôr, ako začať s hľadaním vlastnej odpovede, pozrime sa dnes na odpovede, ktoré sme takpovediac podedili.

EXTRA OBSAH : podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou cez Patreon a dostanete prístup k 4 bodkám na záver mesačne. Ďakujeme!

Dnes vám chcem priblížiť niekoľko rád, ktoré nám z obdobia Druhej svetovej vojny zanechal C. S. Lewis, britský spisovateľ, laický teológ a profesor stredovekej literatúry na Oxforde a Cambridgi, ktorého dospelý život bol poznačený skúsenosťou Prvej a Druhej svetovej vojny, ale taktiež nástupom vojny studenej.

Dnešná dávka a naše spoločné rozmýšľanie chce byť nielen relevantné vzhľadom na vojnu na Ukrajine, ale tiež chce byť praktické a pomôcť vám možno začať rozmýšľať nad vojnou inak – a nielen cez prizmu strachu zo straty doterajšieho komfortu a možnej smrti vás či vašich blízkych. Vojna je tragický sprievodný jav existencie ľudí na tejto planéte, ale nakoľko tragickou vojna je, súčasne musí byť aj príležitosťou na reflexiu a osobný či spoločenský rast.

Dnes vám chcem preto priniesť úryvky z dvoch Lewisových esejí, ktoré síce píše ako kresťanský anglikánsky autor, ale humanizmus, kultúrnosť a intelektuálny dôvtip myšlienok, ktoré komunikuje, z nich, verím, robia niečo v skutočnosti adresované komukoľvek, kto zakopne o existenciu vojny. Teda nám všetkým.

Prvú esej napísal na jeseň v roku 1939 v predvečer Druhej svetovej vojny a nesie názov „Štúdium počas vojny“ (z ang. „Learning in War-Time“) a druhá, oveľa kratšia esej, zaznieva v povojnovom roku 1948 a nájdete ju pod názvom: „O živote v atómovom veku“ (z ang. „On Living in an Atomic Age“).

Plán je nasledovný. Ponúknem niekoľko citácií, ktoré síce hovoria samé za seba a nechcem vám nevyhnutne podsúvať moju interpretáciu, taktiež ale nemôžem nezdôrazniť niektoré myšlienky, ktoré nechcem, aby sa stratili v preklade.

Štúdium počas vojny

Esej „Štúdium počas vojny“ Lewis predniesol nielen svojim oxfordským študentom a otázka, ktorá plnila ich mysle ale aj srdca bola otázka vojny, ktorá už bola takmer pred dverami.

Povinnosť brániť svoju krajinu, povinnosť či výstrednosť ďalej študovať a vzdelávať sa, emočný koktail hnevu, strachu, bezradnosti, lásky aj úzkosti. Situácia, v ktorej keď sa človek vyskytne, zatrasie jeho doterajším svetom a na nič iné už nevie myslieť; všetko vníma cez túto novú prizmu.

Priority sa akoby automaticky poprehadzovali; to čo bolo dovčera hodnotné už dnes akoby stratilo cenu. Je ale tento hodnotový kolotoč spôsobený otázkou vojny správny? Nie je to práve niečo, čomu by sme mali odolať? I keď Lewis adresuje svoje slová univerzitným študentom, ich posolstvo preniká múry a steny univerzitných auditórií a sál.

Lewis píše: „Každý kresťan, ktorý prichádza na univerzitu, musí neustále čeliť otázke, oproti ktorej sú otázky kladené vojnou relatívne nedôležité. Musí sa sám seba pýtať, ako môže byť správne, či dokonca len psychologicky možné, aby stvorenia, ktoré v každej chvíli smerujú buď do neba alebo do pekla, trávili čo i len zlomok toho mála času, ktorý im bol v tomto svete dopriaty, na také relatívne triviálnosti, akými sú literatúra, umenie, matematika či biológia.

Ak obstojí ľudská kultúra pred týmto, obstojí pred čímkoľvek. A ak uznáme, že si záujem o vzdelávanie môžeme uchovať v tieni týchto večných otázok, ale nie v tieni európskej vojny, uznali by sme, že nepočúvame hlas rozumu, ale dychtivo dbáme len na hlas svojich nervov či masových emócií.“

Lewis pokračuje: „je podľa mňa dôležité pokúsiť sa vidieť súčasnú katastrofu v pravdivom svetle. Vojna nevytvára nejakú absolútne novú situáciu: skrátka len zhoršuje neustálu ľudskú situáciu, aby sme ju už viac nedokázali ignorovať. Ľudia vždy žili na pokraji priepasti. Ľudská kultúra musela vždy jestvovať v tieni niečoho nekonečne dôležitejšieho, než je ona sama. Keby ľudia odkladali hľadanie poznania a krásy dovtedy, kým nebudú v bezpečí, hľadanie by sa nikdy nezačalo. Je omylom porovnávať vojnu s „normálnym životom“. Život nikdy nebol normálny.“

A toto si treba pri otázke vojny naplno uvedomiť. „Keby ľudia odkladali hľadanie poznania a krásy dovtedy, kým nebudú v bezpečí, hľadanie by sa nikdy nezačalo“ a tiež začať ešte vedomejšie pristupovať k otázka normálnosti života. Je môj život ako ho teraz vediem normálny a tým dobrý? Čo to ale znamená „normálny život“? Život nepoznačený vojnou?

Život bez akejkoľvek formy utrpenia? Život, ak by sme obrátili Nietzsche slávny výrok, kde ma nič neposilní, lebo ma nič nemôže zabiť? Čo považujem za normálny život je často otázka, ku ktorej som vyrušený len zdanlivo inou novou nenormálnou situáciou či skúsenosťou, ktorá často len poukáže na to, že i keď intuitívne viem a cítim čo nie je normálne, znamená to ale, že automaticky viem čo je normálnym?

Vtipkovanie pod šibenicou

Lewis pokračuje: „Ešte i obdobia, ktoré považujeme za najpokojnejšie, ako napríklad devätnáste storočie, sa pri pozornejšom skúmaní ukážu ako plné náreku, úzkostí, ťažkostí a kríz. Nikdy nebola núdza o presvedčivé dôvody odložiť všetky čisto kultúrne aktivity, až kým neodvrátime nejaké hroziace nebezpečenstvo či nenapravíme nejakú do neba volajúcu nespravodlivosť.

Ľudstvo sa však už dávno rozhodlo na tieto presvedčivé dôvody nedbať. Poznanie a krásu chcelo hneď, nechcelo čakať až na vhodnú chvíľu, ktorá nikdy nenastane. Periklove Atény nám nezanechali len Parthenón, ale príznačne i pohrebnú reč. Hmyz si zvolil iný prístup: najprv sa snaží o materiálny blahobyt a bezpečnosť svojho úľa a hádam už dostal svoju odmenu.

Ľudia sú iní. Matematické vety vyslovujú v obliehaných mestách, metafyzické argumenty formulujú odsúdení do väzenia, vtipkujú pod šibenicou, diskutujú o najnovšej básni počas pochodu na Quebec a češú sa pri Termopylách. To nie je výstrednosť. Je to naša prirodzenosť.“ – koniec citácie.

Aký je rozdiel medzi výstrednosťou a normálnosťou? Nie je otázka a skúsenosť vojny presne tým lakmusovým papierom, ktorý normalizuje dovtedajšiu výstrednosť? V kolobehu denných rutín, kto si kedy našiel čas prečítať literárnu klasiku slovenskej či svetovej tvorby? Kto si našiel čas na kultový film?

Návštevu galérie či múzea alebo divadla? Stretnutie s priateľmi? Čas zabudnúť na svet pri speve a tanci? Čas dať si jedlo, ktorého chute by som nevedel sám vyčarovať doma. Čas na ticho a chlad rannej prírody, čas nebodaj byť svedkom východu či západu slnka.

Výstrednosti? Niečo, čo sa robí len v tzv. voľnom čase, keď tzv. nerobím tú skutočnú a potrebnú prácu? Lewis hovorí opakovane o poznávaní a kráse. Je to luxus či životná nevyhnutnosť? Výstrednosť či naša prirodzenosť? Je nám prirodzené a preto normálne túžiť viac a viac poznať svet aj sebe a súčasne sa nechať spoznať krásou?

Lewis pokračuje a posúva nás k najčastejšej a súčasne najmenej prebádanej otázke, ktorú vojna prináša – a tou je smrť. O filozofii sa v antike hovorilo ako o príprave na smrť a súčasne sme zdedili existenciálny princíp zakódovaní v slovách memento mori, pamätaj na smrť. Čo je to ale smrť? A prečo sa podľa Lewisa mýlime, ak si myslíme, že smrť je niečo, čo nejakým extra spôsobom patrí k vojne.

Lewis píše: „Ako súvisí smrť s vojnou? Rozhodne nespôsobuje, že je častejšia. 100 percent z nás zomrie a toto percento nemožno zvýšiť. Niektoré smrti urýchli: toho sa však podľa mňa asi veľmi nebojíme. (...) A predsa vojna nejako so smrťou súvisí. Núti nás pamätať na ňu. (...) Vďaka vojne je však smrť pre nás skutočná: a to by v minulosti väčšina veľkých postáv kresťanstva chápala ako jedno z jej dobier.

Podľa nich je dobré, keď si neustále uvedomujeme svoju smrteľnosť. Som náchylný myslieť si, že mali pravdu. Všetok živočíšny život v nás i všetky plány na šťastie, ktoré sa sústredili na tento svet, boli vždy nakoniec odsúdené na zánik. V bežných časoch si to vie uvedomiť len múdry človek. Teraz to vedia i tí najhlúpejší z nás.

Jasne vidíme, v akom vesmíre sme celý čas žili, a musíme sa s tým vyrovnať. (...) Ak sme si mysleli, že budujeme nebo na zemi, ak sme hľadali čosi, čo zmení tento svet z miesta putovania na trvalé mesto, ktoré uspokojí dušu človeka, stratili sme svoje ilúzie, a už bolo aj načase.“

Je vojna dobrá vec? Nie. Vie ale vojna priniesť niečo dobré? Áno. A čo je to? Je tým vyrušenie väčšiny ľudí z rutinnej večnosti a prebudenie k existenciálnej krehkej dočasnosti a pominuteľnosti. Ak existuje ľudská prirodzenosť, nejaká vec, ktorú ako ľudia všetci zdieľame a determinuje nás, tak je to naša smrteľnosť a konečnosť.

Ako písal nemecký filozof Martin Heidegger, naše bytie je bytím k smrti a to od úplne začiatku svojej existencie. To že som znamená, že som pokračujúce potenciálne nebytie a táto skutočnosť nás má podľa Lewisa viesť k vnútornej slobode a nie depresii či úzkosti.

O živote v atómovom veku

Prejdime teraz k povojnovej eseji „O živote v atómovom veku“, ktorú by som vám rád prečítal celú, keďže ju tvoria len tri odstavce.

Lewis píše: „V istom zmysle sa až priveľmi zaoberáme hrozbou atómovej bomby. Ako máme žiť v atómovom veku? Som v pokušení odpovedať: ,Nuž tak, ako by ste žili v šestnástom storočí, keď mor takmer každoročne navštevoval Londýn, alebo ako by ste žili v dobe Vikingov, keď pri našom brehu mohli každú noc pristáť nájazdníci zo Škandinávie a podrezať vám hrdlo; alebo vlastne ako už žijete v dobe rakoviny, v dobe syfilisu, v dobe paralýzy, v dobe náletov, v dobe vykoľajených vlakov, v dobe dopravných nehôd.‘

Inými slovami, nezačínajme tým, že budeme zveličovať nevídanosť situácie, v ktorej sme sa ocitli. Verte mi, dámy a páni, že vy aj všetci, ktorých milujete, ste boli odsúdení na smrť dávno pred tým, ako bola vynájdená atómová bomba: a veľmi vysoké percento z nás zomrie nepríjemným spôsobom.

Oproti našim predkom mala moderná doba zaiste jednu veľkú výhodu – anestetiká; ale tie máme stále. Je totálne smiešne nariekať a tváriť sa zarazene nad tým, že vedci pridali ďalšiu náhodnú šancu na náhodnú a predčasnú smrť k svetu, ktorý sa už hemží takýmito náhodnými šancami a v ktorom samotná smrť vôbec nie je náhodou, lež istotou.

To je prvé, čo by sme si mali uvedomiť. A to prvé, čo by sme mali spraviť, je nabrať odvahu. Ak nás má všetkých zničiť atómová bomba, nech nás tá bomba nájde robiť rozumné a ľudské veci –modliť sa, pracovať, učiť, čítať, počúvať hudbu, kúpať deti, hrať tenis, rozprávať sa s priateľmi pri pive a šípkach – a nie krčiť sa v kúte ako vystrašené ovce a myslieť na bomby. Bomby môžu zničiť naše telo (a to dokáže aj mikrób), no nemusia vládnuť našej mysli.“

Lewis opakuje viacero motívov, ktoré už zazneli v jeho staršej spomínanej eseji a príhovore, ale tieto jeho povojnové slová majú pre nás v mnohom ešte aktuálnejšiu príchuť, keďže vojna Ruska proti Ukrajine so sebou prináša aj nepokoj z prípadného použitia jadrových zbraní.

Opäť, a nechcem znieť netaktne, ale treba si uvedomiť, že možnosť atómového výbuchu nie je nič nové pod slnkom a už od Lewisových čias žijeme a neprestali sme ani na chvíľu žiť v atómovom veku. Len si to aktívne neuvedomujeme.

Riziko našej smrti nezačala so začiatkom nedávnej vojny. Bolo tu vždy a musíme sa s ním chcieť aktívne naučiť žiť. Ako? Ako doteraz a možno u kúsok lepšie. Žime pre poznanie a krásu, ktoré pretavujme do ešte autentickejších vzťahov.

Ako trefne zakončuje Lewis: i keď sa to javí ako klišé, pravdou zostáva, že sa musíme denne učiť žiť tak, ako by bol tento deň náš posledný a pritom ani o krok necúvnuť a neupustiť od našich plánov, výziev, snov. Ak máme zomrieť, zomrime robiac to, čo sme celý život milovali robiť.

Je pre vás C. S. Lewis novým menom a ako autora ho veľmi nepoznáte? Vzhľadom na tému vojny, smrti a utrpenia vám chcem v dnešnej bodke na záver priblížiť ešte jedno jeho dielo, ktorá nájdete aj v skvelej filmovej adaptácii. Link, cez ktorý sa k bodke dostanete, nájdete na našom webe pravidelnadavka.sk.

Ak máte ohľadom dnešnej dávky nejaký komentár alebo otázku, napíšte mi ju cez naše sociálne siete alebo emailom na jakub@pravidelnadavka.sk.