SME

Ľudská racionalita je založená na príbehoch

O škótskom filozofovi Alasdairovi MacIntyrovi, jeho chápaní racionality a kritike osvietenstva

davkadavka
Načítavam... 238. Alasdair MacIntyre: Racionalita ako životopis ľudstva
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Alasdair MacIntyre. Škótsky morálny filozof, ktorý patrí k jedným z najvplyvnejších etikov druhej polovice minulé storočia a taktiež storočia súčasného. Minulý mesiac oslávil svoje 93. narodeniny a dnes vám chcem priblížiť jednu z jeho známym a vplyvných myšlienok, teda jeho chápanie racionality, ktoré je doslova proti-osvietenské. Racionalita nie je abstraktne objektívna až neosobná, ale viaže sa podľa neho nevyhnutne na živú tradíciu ľudských komunít a príbehy a texty, ktoré tieto tradície tvoria. Racionalita je tak životopisom ľudstva a ľudských spoločenstiev, ale o tom viac už o chvíľu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kontext

Začnime so širším kontextom. Osvietenstvo 17.-18. storočia prinieslo niečo, čo by sme mohli veľmi jednoducho nazvať ako modernita. Ide o obdobie, teda lepšie povedané ide istý dominantných mainstreamový druh myslenia, ktorý bol postavený na ma vláde rozumu a racionality. Tá mala nahradiť dovtedajší vplyv náboženstva a metafyziky, do popredia sa dostávajú vedecké vysvetlenia a teórie, a ducha osvietenstva by sme mohli chápať ako objektívneho, racionálneho, univerzálneho.


EXTRA OBSAH k tejto epizóde: Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou cez Patreon a dostanete prístup k 4 bodkám na záver mesačne. Ďakujeme!



Na myseľ hneď prichádza nemecký osvietenský filozof Immanuel Kant, ktorého pojednanie o morálke je dobrým príkladom. Podľa Kanta je morálka ukotvená v našej poslušnosti konať podľa univerzálneho morálneho zákona. Prečo ho musíme poslúchať? Pretože tento morálny zákon pramení z našej zdieľanej racionality a je prejavom našej autonómie. Inými slovami, ja sám som si zdrojom vlastných morálnych zásah, ale keďže som racionálna bytosť, moja vlastná morálna legislatíva je platná pre hocikoho iného. Ak sa v situácii X racionálne rozhodnem spraviť Y, každý kto sa niekedy dostane do situácie X by mal tiež spraviť Y. Morálny zákon je univerzálny a prameniaci z našej zdieľanej racionality a Kantov morálny systém preto nevyhnutne vedie ku kozmopolitnému a globálnemu vnímaniu človeka či k tzv. globálnemu občianstvu.

Modernita, ktorú osvietenstvo prinieslo, ale netrvala večne a na kolená ju dostal práve rastúci skepticizmus voči apriórnej dôvere v silu rozumu.

19. storočie a myslitelia ako Søren Kierkegaard či Friedrich Nietzsche sú hlasnými odporcami tohto osvietenského racionalizmu, ktorý nielen okradol človeka o jeho vášne a umeleckú tvorivosť, ale súčasne viedol k niečomu, čo by som mohol nazvať neutralizácia sveta. Svet sa stáva hodnotovo neutrálny a prehlbuje sa priepasť medzi faktami a hodnotami. Aj keď ešte Kant tvrdil, že morálny zákon je racionálny a objektívny, postupom času sa morálka a hodnoty dostali do subjektívnej emotívnej roviny a objektívnosť sprostredkovaná našou racionalitou bola prenechaná len svetu vedeckých faktov a vedeckého poznávania.

Objektívne fakty a subjektívne hodnoty. Hodnotovo neutrálny svet je svet plný vedeckých faktov, ale tieto fakty nám nehovoria o tom, ako žiť; čo je dobré a zlé. Hodnoty sú projekcia našich pocitov a emotívnych postojov na tento svet, ale svet či realita neobsahujú žiadne morálne fakty.

Toto je uvažovanie, ktoré kulminovalo koncom 19. a začiatkom 20. storočia a kríza modernity nás priviedla na myšlienkovo-podnetnú križovatku s tromi možnosťami. Po prvé, osvietenstvo a silu objektívneho rozumu sa môžeme pokúsiť zachrániť a dnes najznámejším príkladom mysliteľa tento kategórie je kanadsko-americký kognitívny psychológ a vedec Steven Pinker a názvy jeho kníh sú viac ako príznačné: Osvietenstvo teraz z 2018 či Racionalita, ktorá vyšla minulý rok.

Po druhé, modernita je niečo navždy prekonané a vystriedala ju post-modernita či post-modernizmus. Príklady mysliteľov tejto druhej možnosti sú už spomínaní Nietzsche, ale tiež Jacques Derrida, Michel Foucault, Richard Rorty alebo Jean Baudrillard. Tretím prístupom ku kríze modernity nie je pokus o záchranu statusu quo, ani snaha prísť s niečím nový, ale, ako tušíte, pokus o prinavrátenie niečoho minulého. Treťou reakciou na krízu modernity je pred-modernita, ktorá sa vyznačuje oživením viacerých antických konceptov a myšlienok. Patria sem myslitelia ako Hannah Arendt, Leo Strauss, Marta Nussbaum, Bernard Williams, filozofky z tzv. oxfordského kvartetu, ktoré som spomínal v dávke 228, a samozrejme sem patrí aj Alasdair MacIntyre.

Nietzsche alebo Aristoteles

V tomto bode by som ukončil prezentáciu tohto širšieho kontextu, ktorý je nevyhnutný pre lepšie pochopenie MacIntyroveho diela a jeho motívov. On sám sa voči práve spomenutím možnostiam staval nasledovne. Osvietenský model videl ako principiálne chybný a neudržateľný, takže pokus o reformu či reinterpretáciu videl ako nezmyselný. Ako reakciu na krízu modernity videl teda len dve ďalšie možnosti, buď prísť s niečím novým alebo oživiť niečo staré a MacIntyre zjednodušene hovorí o dvoch možnostiach: buď sa vydáme cestou, ktorú načrtol Nietzsche alebo sa vrátime k Aristotelovi.

MacIntyre videl v Nietzschem myšlienkového otca postmodernizmu a to hlave cez jeho koncept vôli k moci. Moc tu nemusíme chápať negatívne až pejoratívne a pre lepšie pochopenie použime Aristotela ústami Hannah Arendtovej.

Cieľom ľudského života bolo podľa Aristotela šťastie, ale chápal ho asi dosť odlišne od dnešného bežného chápania. Arendtová to interpretuje veľmi výstižne a hovorí, že prvý druh šťastného života je tzv. vita activa a druhý je tzv. vita contemplativa. Aktívny život je život politický, život človeka plne angažovaného v politickej obci. Druhý je život kontemplatívny, teda život zameraný na poznanie; život vedecký, filozofický, teologický.

Toto sú dva modely dobrého, teda šťastného života, každý má svoje úskalia a samozrejme už aj samotný Aristoteles vtedy uvažoval nad tým, či predsa len jeden z nich nie je nadradený. Analógia, ktorú teraz spravím, nie je dokonalá a skôr chce poslúžiť ako pokus o vysvetlenie toho, čo by sme mohli chápať ako Nietzscheho koncept vôli k moci.

Ak MacIntyre tvrdí, že vzhľadom na krízu modernity sa musíme buď vrátiť k Aristotelovi alebo vykročiť s Nietzschem k vôli k moci, extrémne zjednodušene to môžeme vidieť ako výber medzi politickým životom alebo životom poznávania, pričom vôľa k moci je ultimátne vôľa k politickej moci. Opäť extrémne zjednoduším a poviem, že podľa MacIntyrea vedie Nietzschem-inšpirovaná postmodernita k politizácii všetkého, a keďže Nietzsche nie je osvietenský racionalista, táto politizácia bude plná vášní, silnej rétoriky a charizmatických lídrov. Platónov kráľ-filozov ide cez palubu. Vôľa k moci tak znamená, že otázky ohľadne etiky či politiky nemajú byť vyriešené hľadaním pravdy, ale aplikovaním moci.

Samozrejme, o postmodernizme je potrebné povedať ešte mnoho, je to nejednoliate mnohotvárne hnutie a to čo som teraz opísal je len Nietzscheho proto-postmodernizmus, s ktorým by mnohí postmodernisti nesúhlasili, i keď v niečom naň stále nadväzujú.

Racionalita funguje len v rámci tradície

Dostaňme sa teraz k ceste, na ktorú nás vzhľadom na krízu modernity pozýva MacIntyre a tou je návrat k Aristotelovi a k pred-osvietenskému chápaniu racionality, ktorú MacIntyre vidí ako založenú či dokonca prameniacu z ľudských naratívov a príbehov.

Ukotvime jeho myšlienky najprv knižne. V 1981 mu vyšla jeho prvá a veľmi vplyvná kniha After Virtue, preložiteľná ako Po cnosti, kde MacIntyre mapuje dejiny morálneho myslenia od súčasnosti po minulosť, hľadajú, zjednodušene povedané, odpoveď na otázku: kedy sa to pokazilo. Tejto knihe chýbala takpovediac jeho pozitívna teória a sám ju ukončoval slovami, že nám chýba, cituje, „koherentné a racionálne obhájiteľné vysvetlenie toho, čo to znamená byť slobodným jednotlivcom“ a „že Aristotelovská tradícia vie byť podaná nanovo a vie obnoviť racionalitu a pochopiteľnosť našich vlastných morálnych a spoločenských postojov a záväzkov“, koniec citácie. A preto o sedem rokov neskôr, v 1988, vydáva knihu Whose Justice? Which Rationality?, ktorá je odpoveďou na túto výzvu. Knihu prezentuje ako pokračovanie tej prvej a ako sám hovorí v jej predslove, citujem, „sľúbil som knihu, v ktorej sa pokúsim vysvetliť, čo znamená, že istý druh konania je racionálny a iný už nie, a tiež prečo je racionálne presadzovať a obhajovať jednu koncepciu praktickej racionality a inú už nie. Nech sa páči, toto je tá kniha“, koniec citácie.

Vo zvyšku tejto dávky sa pokúsim jeho chápanie racionality priblížiť, a ako som už viackrát naznačil, kľúčovými budú slová ako tradícia, príbeh, naratív či životopis a to ako na osobnej úrovni jednotlivca, tak i na úrovni spoločnosti.

Čo je podľa MacIntyre racionalita? Ak si spomeniete na to, ako ju chápal Kant, MacIntyre by s ním vôbec nesúhlasil. Prečo? Podľa Kanta je len jedna jediná racionalita a ktokoľvek, o kom poviem, že je racionálny na jen nevyhnutne participuje. Ak napríklad povieme, že nejaké zviera je viac racionálne ako iné, myslíme tým rovnakú racionalitu, na ktorej fungujeme my. Ak sú delfíny či gorily racionálne, ich racionalita je len teoreticky nižší stupeň ten našej, ale ide o tú istú vec. Ak by sme zostali pri tomto príklade, podľa MacIntyrea môže byť racionalita zvierať zásadne odlišná od tej našej, ba dokonca aj v rámci ľudských spoločenstiev môžu existovať rôzne druhy racionality vzhľadom na rozličné tradície, ktoré tieto racionality stelesňujú.

Čo teda MacIntyre tvrdí? Ak bolo snahou osvietenstva oprostiť racionalitu a poznanie od vplyvov rôznych kultúr či rozličných individuálnych vplyvov ako kde som sa narodil a aké zvyklosti boli v danom regióne prítomné, inými slovami, že racionalita je nezávislá od historického vplyvu rôznych tradícii, ale je nad-tradičná a objektívna, tak MacIntyre tvrdí pravý opak. Hovorí, že racionalita funguje len v rámci tradície. Povedané inak, racionalita ako nástroj na získavanie odpovedí na teoretické a praktické otázky nemôže existovať mimo kontextu tradície, ktorá ju ako takýto nástroj používaná.

Ak by sme si pomohli otázkou, či bola skôr sliepka alebo vajce, teda či bola skôr racionalita alebo komunita ľudí využívajúca racionalitu, MacIntyrova odpoveď by bola jednoduchá: vyvíjali sa súčasne a sú na sebe závislé.

Osvietenský projekt vnímal racionalitu úplne naopak. Racionalita znamenala, že človek túžiaci po poznaní musel dať stranou svoje kultúrne biasy a predpojatia, a tiež poverčivosť, intuície, tradíciu či svoju miestnu kultúru a musí byť maximálne neutrálny. Osvietenstvo tvrdí, že veriť máme len svojmu rozumu, skúsenosti a prírode. MacIntyre poukazuje na nemožnosť tohto prístupu.

Sme príbehy hovoriace zvieratá

Povedali sme si o vzťahu medzi racionalitou a tradíciou, a že tradícia je kontext v rámci, ktorého racionalita funguje a existuje. Ako s týmto súvisí MacIntyrov dôraz na príbehy, naratívy a životopisy?

Tvrdí, že ako ľudia dosahujeme poznanie a sme schopní niečo spoznať len prostredníctvom naratívov, príbehov. Poznateľnosť je sprostredkovaná naratívmi. Príbehy, pokračuje MacIntyre, sú charakteristikou formou pochopiteľnosti a poznateľnosti pre ten druh zvieraťa, ktorý nazývame človekom. Tento antropologický poznatok je veľmi dôležitý, pretože ak by ste hľadali jednoduchú definíciou toho, kto je to človek, môžete s MacIntyrom pokojne povedať, že sme príbehy hovoriace zvieratá. Prečo? Pretože cez príbehy spoznávame sebe a cez príbehy zozmysluplňujeme aj svet okolo nás.

Ako poznám či spoznávam sám seba? Autobiograficky, teda životopisne. Tým, že moja myseľ stále píše a prepisuje môj vlastný príbeh, môj vlastný životopis. Ale, písanie môjho osobného príbehu nevyhnutne predpokladá interakciu v príbehom iných, či už žijúcich alebo mŕtvych, ktorý mali ku mne myšlienkovo či geograficky blízko. Inými slovami, písanie môjho príbehu predpokladá, že bude pretkávaný myšlienkami, hodnotami, postavami a dramatickými zvratmi kultúry a tradície, do ktorej patrím. Môj príbeh budem konfrontovať napríklad s hrdinami a hrdinkami, ktoré moja kultúra vyzdvihuje ,a tiež budem môj príbeh konfrontovať so zlyhaniami, hanbou čí výzvami, ktoré formovali a stále formujú tradíciu, ktorej som súčasťou. Samozrejme, MacIntyre nehovorí o mŕtvych ale živých tradíciách, kultúrach, ktorých základnou črtou je vnútorná diskusia, polemika, nesúhlas, napredovanie. Toto okrem iného garantuje, že MacIntyrova teória nevedie ku kultúrnemu relativizmu, o čom poviem viac v bodke na záver.

Ako s týmto všetkým súvisí racionalita? Povedané inak, racionalita je súbor dôvodov, prečo si vyberám jednu vec a nie inú a to či už na úrovni teoretickej tak aj praktickej, kde hovoríme o praktickej racionalite. Racionalita je tak súbor dôvodov, ktoré vedú a usmerňujú ako naše rozmýšľanie tak aj naše konanie. Otázka, ktorú sa v tomto bode musíme spýtať je jednoduchá: Odkiaľ tieto dôvody pochádzajú? Čo ich motivuje? Ak poviem, musím spraviť X a nie Y, pretože som to sľúbil, prečo fungujem na báze toho, že dodržanie prísľubu je dobrý dôvod na konanie? Prečo je inými slovami racionálne neporušiť prísľub či prísahu či dohodu? V čom je to dobrý dôvod?

Immanuel Kant by povedal, že ide o dobrý dôvod preto, lebo chcem, aby tak konali všetci a dobro tohto dôvodu je jeho zuniverzálnenie. MacIntyre by nesúhlasil a povedal by, že dobro tohto či oného dôvodu posudzuje tradícia, v ktorej tento dôvod dáva alebo nedáva zmysel. Alebo to poviem takto: či je nejaký dôvod na koniec dobrý alebo nie, záleží od toho, či z toho ako komunita z historického pohľadu benefitujeme alebo nie. Nejde o verziu utilitarizmu, predsa len má MacIntyre bližšie k Aristotelovi, ide skôr o to, čo MacIntyre nazýva komunitarizmus. Spoločné dobro komunity ako gravitačná sila, ktorá drží kultúru a tradíciu daného ľudského spoločenstva pokope.

Kanonické texty a praktiky

Ako asi tušíte, racionalita ako súbor dobrých dôvod, ktoré sú lešením pre naše rozmýšľanie a konanie, sa uchováva v kultúrnych artefaktoch danej kultúry, no a najzakladanejším z nich sú knihy, teda texty. Každá kultúra či tradícia má svoje kanonické texty, teda súbor textoch, ktorý bol uprednostnený pred inými textami, lebo intímne opisuje identitu danej komunity. Inými slovami, kanonický text je stelesnením konkrétnej racionality danej kultúry, a preto sa kanonické texty líšia medzi kultúrami. Porovnajte napríklad Bibliu a Korán či Tóru, alebo ústavu Spojených štátov Amerických a ústavu Saudskej Arábie. Samozrejme, druhá menovaná krajina ústavu nemá a riadi sa tromi posvätnými textami.

Hovoril som o kanonických textoch, ale neprekvapím vás ak poviem, že každá tradícia má aj niečo, čo MacIntyre nazvať kanonickými praktikami. Čo tým myslí, sú praktické inštitúcie, ktoré stelesňujú racionalitu danej kultúry. Takouto inštitúciou je napríklad manželstvo (v rôznych kultúrach chápané rôzne), ale podobnou inštitúciou je aj robenie sľubov a ich dodržiavanie – a opäť vidíme, že rôzne tradície k dodržaniu slova pristupujú rôzne.

Byrokratický liberalizmus

Záverom krátka sumarizácia a jedno MacIntyrove varovanie. Ak osvietenský projekt zlyhal a racionalita a poznávanie nie je možné na neosobne úrovni bez vplyvu kultúr a tradícii, podľa MacIntyre treba obnoviť staršie pred-moderné chápanie racionality. Racionalita je ukotvená v tradícii a toto staršie chápanie súčasne vidí jej prirodzené obmedzenia a potrebu jej stáleho uchovávania - či už cez kanonické texty alebo praktiky. Racionalita nie je ako prírodné zákony, ktoré platia pre všetkých bez rozdielu rovnako, ale je niečím, čo rôzne kultúry robia rôzne. A toto je opäť rozdiel medzi Kantom a MacIntyrom.

MacIntyre varuje, že ak vyhodíme dôležitosť tradície a kultúry cez palubu, čo nám dnes zostane je tzv. byrokratický liberalizmus. Filozof Lawrence Cahoone interpretuje túto MacIntyrovu diagnózu súčasnosti cez tento ozrejmujúci príklad.

Predstavme si dvoch Nacistov v koncentračnom tábore, ktorých diskusia prebieha takto. Jeden hovorí, že dnes nedokážeme zabiť viac ako 3000 Židov a druhý mu oponuje hovoriac, že si naopak myslí, že by mali zvýšiť produktivitu a usmrtiť 4500 Židov. Cahoone hodnotí tento príklad slovami, že diskusia týchto dvoch Nacistov je dokonale racionálna, keďže 4500 je produktívnejší výsledok ako 3000, ale nakoľko racionálna, táto diskusia je morálne zvrátená a hyenická.

Moderná racionalita v post-modernej dobe, tvrdí MacIntyre, mám umožňuje práve toto. Racionálne medzi sebou hovoriť, ale jazyk racionality je úplne oprostení od morálky a morálneho posudzovanie. Prečo? Pretože morálne posudzovanie, teda rozlíšenie, čo sú dobré a čo zlé dôvody pre moje rozmýšľanie a konanie, tak toto posudzovanie je ukotvené v tradícii a kultúre, ktorú moderná racionalita odmieta a zneutralizovala.

Ak by mal teda MacIntyre pravdu a je potrebné vedome fungovať v rámci živých tradícii, nevedie jeho teória ku kultúrnemu relativizmu? Každá kultúra bude mať svoju vlastnú racionalitu, a teda pravdu, a pri strete kultúr a civilizácii bude jediné riešenie vojenská moc, keďže racionálna medzi-kultúrna diskusiu je nemožná? Ako MacIntyre odpovedá na túto námietku poviem v dnešnej bodke na záver a link, cez ktorý sa k nej dostanete, nájdete buď v popise tejto dávky alebo na našom webe pravidelnadavka.sk.

Súvisiace dávky:

  • PD#228: Oxfordský kvartet, http://bit.ly/davka228
  • PD#213: Rozhovor o Nietzscheho filozofii, http://bit.ly/davka213
  • PD#207: Nietzsche a postmodernizmus, http://bit.ly/davka207
  • PD#154: Štrukturalizmus, http://bit.ly/davka154
  • PD#144: Postmodernizmus, http://bit.ly/davka144
  • PD#107: Aristoteles a šťastie, http://bit.ly/davka213
  • PD#4: Kant, Aristoteles a utilitarizmus, http://bit.ly/davka04

Použitá a odporúčaná literatúra:

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Neprehliadnite tiež

Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Ilustračná fotografia.

Vaše telo sa ochladzuje, nie zohrieva - a vy to necítite.


a 1 ďalší
Ilustračné foto.

Nález baktérie vedci označili za mimoriadne vzácny objav.


TASR

Týždenný podcast o novinkách z vedy.


a 3 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu