Rozhovor vyšiel pôvodne v januárovom čísle časopisu Quark.
Aj keď sa starnutie najčastejšie spája s vysokým vekom, čo je na prvý pohľad logické, týka sa nás všetkých už od momentu počatia. Pravdou však je, že viaceré problémy súvisiace so starnutím sa zvyknú objavovať najmä vo vyššom veku. Mnohí ľudia si až vtedy uvedomia, že naozaj starnú a že tento proces je nezvratný.
O tom, prečo si napriek tomu netreba zúfať, sme sa rozprávali s Janou Kordačovou z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV v Bratislave.
Prečo si niektorí v starobe zachovajú mentálne schopnosti? Čítajte Ako na starnutie nazerajú psychológovia?
Psychológovia, ktorí sa zaoberajú problematikou starnutia, poukazujú na to, že starnutie je síce nevyhnutnou súčasťou vývinovej cesty každého človeka, no staroba predstavuje významnú časť života, ktorá neraz časovo znamená dlhšiu etapu ako napríklad detstvo alebo dospievanie.
Uvedomenie si tejto skutočnosti otvára priestor pre pozitívnejšie nazeranie na starnutie a jeho možnosti.
Nejde totiž o koniec, ale o relatívne štedrý úsek života pre jeho múdre a zmysluplné využitie.
K optimistickým pohľadom na starnutie prispievajú aj výsledky viacerých psychologických výskumov, ktoré ukázali, že starší ľudia sú so životom spokojnejší ako mladí ľudia, alebo že aj dospelý mozog je schopný vytvárať nové nervové spojenia. Vedci sa domnievajú, že starnutie a starobu nie je potrebné patologizovať a na starobu by sa nemalo nahliadať ako na úpadok, ale ako na zrenie.
Dá sa považovať za obdobie, v ktorom kvalifikujeme život ako celok, pričom dobrá staroba môže znamenať dobrý život ako celok, konštatuje česká psychologička Iva Poláčková Šolcová.
Ako sa vyhnúť stereotypom a mýtom o starnutí?
Ľudia často nazerajú na starnutie a starobu negatívne, so sklonom prehliadať viaceré ich prednosti a výhody.
