Vyženie veda náboženské príbehy?

Načítavam... 232. Vyženie veda náboženské príbehy? O pútavosti príbehov a ich darvinizme

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Túto dávku nahrávam v čase, keď sa blížia Vianoce. Ako snáď viete, mňa a Jakuba baví sa zamýšľať a tieto zamýšľania nielen zdieľať s vami ale pozvať vás do spoločného uvažovania nad našimi témami. A na tento týždeň som si na takéto naše zamyslenie zvolil tému pútavosti príbehov, a to zďaleka nie len tých vianočných.

NOVINKA: Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou mesačne cez Patreon a dostanete prístup k záverečnej bodke každej epizódy, ktorá ponúka extra obsah súvisiaci s témou danej dávky. Tím PD srdečne ďakuje za podporu!

Veľakrát som tu už s vami načal témy historické a to aj okolo Vianoc. Pozrel som sa na to, čo som pre vás mal pred poslednými dvoma Vianocami - najprv to bolo pátranie po historickej betlehemskej hviezde a potom dávka o tom, čo nám vraví veda o duši. Priznám sa, dnes sa mi nechce rozoberať nejakú podobnú tému a chuť na to budem mať isto niekedy inokedy. Dnes sa chcem s vami zamyslieť na zmyslom a silou príbehov.

A aké príbehy mám na mysli? Všetky tie, čo sú okolo nás a zvlášť tie, ktoré kultúrne pretrvávajú až do dnes. Jedna z našich kľúčových otázok na dnes bude prečo nás príbehy poriadne pútajú? Alebo, samozrejme, presnejšie: prečo sú niektoré príbehy tak úspešné a iné upadnú do zabudnutia? Tie najväčšie a najznámejšie príbehy boli pritom úzko prepletené s náboženskými témami, postavami a otázkami: Príbeh o Gilgamešovi, o putovaní Odysea, biblická literatúra, Beowulf, Danteho Božská komédia, či iné svetové mytológie sú tohto jasným príkladom.

Náboženské verzus vedecké príbehy

Tieto tradičné príbehy však dnes majú aj svoju konkurenciu. To znamená, že biblické príbehy či klasickí autori už nie sú na trhu príbehov jedinými možnosťami. Presnejšie povedané, čo mám na mysli, je nová konkurencia vedeckých naratívov. Zdá sa, že dôvod, prečo k tomu dochádza, nie je v tomto prípade ani taký komplikovaný, ako by sa mohlo zdať. Hybnou motiváciou, je zdá sa presvedčenie u niektorým moderných autorov, že realita je lepšia ako náboženská fikcia. Teda, realita v tom zmysle, ako nám ju predstavuje súčasná veda, je údajne lepšia ako mnohé iné vymyslené príbehy a to hlavne tie náboženské, či ešte presnejšie, tie biblické.

V jednej z mojich dávok sme si povedali o takzvanom hnutí Nového ateizmu, ktoré sa postupne rozmohlo na začiatku 21. storočia. Viacerí autori, ktorý do neho patria, prichádzali s názvami kníh, ktoré mali pre naše dnešné účely veľavravné názvy: Napríklad: Najväčšia šou na zemi (od Richarda Dawkinsa), Najlepší rozpovedaný príbeh doteraz (od Lawrenca Kraussa), či článok s podobným názvom od Neila deGrassea Tysona. Filmovým či biblickým znalcom pritom neujde, že tieto názvy sú narážkou na film od Georgea Stevensa z roku 1965 s názvom Najlepší rozpovedaný príbeh, ktorý je o živote Ježiša. Ježiš začina mať teda takpovediac vedeckú konkurenciu.

A čo má byť týmto najlepším vedeckým príbehom? Ako aj asi tušíte, má to byť prerozprávanie toho, ako tento svet naozaj vznikol, od prvotného takzvaného Veľkého tresku až po súčasnosť. Do popredia sa tak nedostanú nejaký vyvolení Izraeliti, biblickí proroci či vzrast kresťanstva a myšlienky kresťanskej teológie. Hlavnými aktérmi sa tak stanú základné častice, prírodné sily a zákony, ktoré tak neuveriteľne a fascinujúco vytvorili a stále tvoria náš vesmír.

Samozrejme, skôr teraz vravím o vedcoch či intelektuáloch, ktorí nie sú veriaci. Čo by sa v tomto prípade malo stať s Vianocami? Ich jednou navrhovanou alternatívnou je napríklad sláviť namiesto Vianoc zrod celého vesmíru. Je to síce možno pozoruhodné, že zrodenie Ježiša nakoniec predelilo náš kalendár na dobu pred ním a po ňom, ale bez Veľkého tresku by sme o kalendároch mohli len snívať. Vidíte, vlastne, ani to by sme nemohli. Podobne, niektorí iní napríklad navrhli sláviť namiesto Ježišovho narodenia narodenie Isaaca Newtona, ktorý sa narodil tiež na vianočný deň v roku 1642. Niečo podobné sme tu už mali aj počas histórie, keď napríklad vo Francúzsku niektorí plánovali postaviť Newtonovi jednu veľkú svätyňu či zaviesť kalendár so spomienkami na veľkých vedcov, ale nakoniec z tohto projektu nebolo nič.

Nuž a teraz je rad na vás - čo si vy myslíte o týchto rôznych vedeckých alternatívach? Je možné, že v nie tak ďalekej budúcnosti by mohli nahradiť rôzne mytologické či náboženské príbehy? Na jednej strane treba povedať tú samozrejmú vec, a to, že nik nevie, čo presne bude v budúcnosti. Koniec koncov, v istom zmysle je určite ľahšie je predpovedať počasie než nadpisy v zajtrajších novinách. Na druhej strane, skromne navrhujem, že na túto otázku môžeme ponúknuť celkom informovanú odpovedať - a to sa nám podarí, ak sa pozrieme na dôvody, prečo vôbec niečo ako “príbehotvorba” vznikala, vyvíjala sa a zachovala až dodnes. Inými slovami, poďme nahliadnuť do toho, prečo nám naša evolučná kuchyňa navarila práve takéto chuťové bunky, vďaka ktorým máme chuť na nové príbehy a dobrodružstvá.

Prečo príbehy?

Tie svety, do ktorých sa tak radi ponárame, sa kedysi prenášali len ústnym podaním a neskôr sa zvecnili do knižných stránok. Dnes však nie sú limitované ani týmito stránkami. Vynález rádia, televízie a neskôr audiokníh, počítačových hier či Netflixu nám rozšírilo tieto možnosti, ako sa môžeme na nami zvolenú chvíľu presunúť do iného príbehového prostredia.

Prečo teda príbehy? Na to by sa dalo by sa povedať zdanlivo celkom jednoducho, že proste preto, lebo sú pútavé či zmysluplné. Ale v tom prípade môžeme a mali by sme túto otázku posunúť ďalej a spýtať sa, prečo sú pútavé či zmysluplné? Ako každý, koho sklamala nejaká kniha alebo film vie, že nie každý príbeh vie zaujať a nie každý je dobre využitým časom. V čom teda spočíva táto pútavosť a zmysluplnosť?

Odpoveď na to vôbec nemusí byť žiarivo jasná. Psychológ Paul Bloom vraví, že evolučný vývin tohto nášho hladu po príbehoch je jedno veľké puzzle. O to viac, že táto ľudská črta je prítomná univerzálne vo všetkých ľudských dobách a kultúrach. Bloom vraví, že by sme mohli skôr čakať, že náš čas budeme využívať lepšie než tvorbou, zachovávaním, prenosom či rozprávaním týchto príbehov. Mohli by sme skôr zháňať jedlo a tekutiny, konzumovať ich, rozmnožovať sa, budovať a zveľaďovať naše vzťahy a obydlia, vzdelávať seba a naše potomstvo, či pracovať na nových spôsoboch, ako zlepšiť podmienky v našej spoločnosti. Namiesto toho trávime nepriamoúmerne veľa času ponorení v príbehoch a to vo väčšine prípadov zrejme úplne fiktívnych. Veď každý z nás sa môže zamyslieť, koľko času strávime ich čítaním či lámaním našich osobných rekordov v prokrastinácii na Netflixe.

Vedecký pohľad na vývin rozšírenia a obľuby príbehov je rozdelený. Je totiž jasné, že niektoré schopnosti či inštinkty sa nám evolučne vyvinuli preto, lebo priamo súvisia s našou lepšou šancou prežitia. Napríklad taký náš prirodzený strach z hadov. Takéto črty nazývame adaptácie. Potom sú tú však iné príklady a u nich nie je až také jasné, či ide v prvom rade o adaptácie alebo ide o vedľajšie produkty. Tie buď nemuseli prinášať žiadnu evolučnú výhodu alebo ju mohli nadobudnúť až neskôr (v takom prípade vravíme o exaptáciach). Takýmto nejasným príkladom je aj často práve náboženstvo. Niektorí ho vidia ako adaptáciu, niektorí nie. A podobne je tomu aj s názorom na kultúrne rozšírenie príbehov. Skutočnosť môže byť pritom komplikovanejšia v tom, že nemusí ísť buď len o jednu alebo druhú možnosť ale istými spôsobmi aj o ich kombináciu.

Príbehoví darvinisti a evolučné výhody

V literatúre pritom na túto tému existuje aj pojem “literárni darvinisti” a má označovať tých, ktorí si myslia, že príbehy sa vyvinuli ako evolučná adaptácia. Tento pojem je však vnímaný ako celkom problematický. Dôvodom je, že ľudia existujú už asi 200-tisíc rokov, no literatúra iba posledných pár tisíc rokov. Preto je podľa mňa oveľa vhodnejší a jednoduchší pojem “príbehoví darvinisti”, ktorý som ináč nikde ešte nevidel. Aké výhody teda navrhujú príbehoví darvinisti a čo nám to môže povedať o sile príbehov?

Chcem nás ešte predtým varovať, že tieto odpovede nie sú vôbec jednoznačné. Preto neberte nasledovné ako nejakú definitívnu odpoveď, ale ako spôsob ako o tom uvažujú mnohí odborníci. Dá sa o tom povedať oveľa viac, prípadne zhrnúť to do iných bodov ale tu tri dôvody, prečo sme tak fascinovaní príbehmi.

Poprvé, ako spomínajú rôzni psychológovia, v príbehoch sa sa môžeme zúčastňovať na rôznych myšlienkových experimentoch. Ide tu o špekulatívno-fiktívne experimenty, ktoré nám pomáhajú zamýšľať sa nad problematickými, náročnými a nebezpečnými situáciami. Isto, keď sa ráno oblejem kávou, je to problém, ale sú aj väčšie problémy. Napríklad: Čo robiť, keď svet, taký, aký ho poznáme, sa okolo nás zrúti a všetko sa obrátilo proti nám? Ako sa zachovať, keď nás opustia ľudia, na ktorých sme sa spoliehali? Alebo keď sme nespravodlivosťou, násilím či katastrofou odlúčení od tých najbližších? Aký význam má ísť na dobrodružstvo, ktoré ma vyženie z môjho pohodlia, ktorého sa bojím, a ktoré môže viesť k mojej záhube? Či trebárs ako môže dopadnúť náš potenciál, ak sa zmocníme korumpujúceho bohatstva?

Zrejme sa do mnohých extrémne náročných situácii vykreslených vo fikcii našťastie nedostaneme - aspoň určite nie doslova. Ale predsa len… zdá sa, že každý príbeh je o nás alebo sa v ňom môžeme nájsť. To však záleží od toho, aký je tento príbeh hlboký, respektíve podľa toho, koľko má úrovní. Hlboké príbehy majú mnoho úrovní a preto je studňa ich interpretácie a naše nachádzanie sa v nich otvorené novým vhľadom počas nášho celého života. Preto je to aspoň sčasti možné, že sú vyselektované len tie najpútavejšie príbehy, teda tie, ktoré najviac dokážu stimulovať naše myšlienkové špekulácie.

Ak by sme sa nebodaj do takýchto príbehových scenárov aj naozaj dostali, takéto fiktívne príbehy by nám mohli pomôcť prežiť. Takéto alebo aspoň podobné životné šlamastiky sme si totiž už zažili cez príbehy a naša myseľ sa teda s nimi nestretla prvýkrát.

Druhé bohatstvo, ktoré môžeme objaviť v príbehoch, je nielen samotný myšlienkový experiment, ale aj užitočné informácie, vrátane rôznych tipov a trikov, ktoré môžeme uplatniť. Ide tu pritom, dá sa povedať o poznatky či ponaučenia cez naratívnu formu a nie cez dlhé zoznamy v podobe poučiek. Namiesto toho, aby sme si pripravili definíciu toho, čo to znamená “pomáhať blížnemu”, nie je oveľa údernejšie to rozpovedať cez podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi? Namiesto toho, aby sme niekomu dali zoznam toho, čo robiť, ak sme zradení a vyhnaní na púšť, kde sa musíme prispôsobiť novým podmienkam a bojovať proti svojmu strachu, nie je lepšie počuť to cez príbeh o Attreidovcoch a Harkonnenovcov?

Ako každý vieme, veľakrát nejde pritom len o myšlienkovú prípravu na naše životné scenáre v budúcnosti. V mnohých príbehoch sa vieme nájsť okamžite, pretože sa v podobnej, aspoň metaforickej situácii, nachádzame aj my. A vtedy nie je vôbec zlé počuť dáku dobrú radu, ktorá by nás povzbudila či pohla ďalej. Tieto informácie môžu byť však zároveň aj informácie o ozajstnom svete, ozajstných osobách a nástrahách, ktoré môžu na nás číhať. A tiež o rôznych čnostiach a nerestiach, ktoré nám pridávajú či odoberajú na reputácii a schopnosti prežiť.

A potretie, príbehy nám môžu pomôcť pochopiť nielen organizáciu sveta a vesmíru ale zvlášť organizáciu našich životov - alebo, ak chcete, našich vlastných životných príbehov. Podávajú vysvetlenie toho, prečo slávime isté sviatky, uctievame isté božstvá či svätcov, a prečo existujú vo svete istá hierarchia bytostí, povinností či hodnôt. V tomto zmysle môžu slúžiť tiež na našu orientáciu v životných ťažkostiach. Podľa prieskumov sú najviac používanými metaforami na opis našich životov slová: cesta, púť, zápas, či román. V živote sa pritom často strácame, nachádzame, hľadáme kompas, správnu cestu, stojíme na križovatke, prechádzame cez náročné úseky, šmykneme sa a vstávame, ideme raz hore a inokedy dole.

Záverečné zamyslenie

A po takejto, takpovediac, evolučnej okľuke sa vráťme sa ešte k náboženským či mytologickým a vedeckým príbehom, spomenutých v prvej časti tejto dávky. Máme dôvod myslieť si, že náboženské príbehy budú v skorej či neskoršej budúcnosti vytlačené na zánik tými vedeckými? Myslím, že určite nie a ani si nemyslím, že som práve povedal čosi kontroverzné. A to nie preto, lebo ľudia sú v mnohom poverčiví či nevzdelaní. Dôvod je ten, že tieto náboženské a vedecké naratívy majú celkom inú funkciu. Kým vedeckým ide o prerozprávanie pútavých faktov o našom vesmíre a našom mieste v ňom, tie náboženské nie sú o exaktnej histórii a o faktoch. To je niečo, čo nás začalo zaujímať od osvietenstva a aj to len istú malú skupinu ľudí.

Imaginatívne príbehy môžu precvičovať našu predstavivosť a konfrontovať nás s tými najväčšími otázkami života, keď sme sa preniesli do sveta hrdinov a iných hlavných postáv. V mnohom nám dávajú svoje rady ale inokedy nás konfrontujú tým, že nás pozývajú do týchto príbehov vstúpiť a riešiť práve cez takúto formu rôzne morálne, filozofické a teologické otázniky. Vstupujeme tak vďaka nim do akejsi posilňovne predstavivosti, z ktorej môžeme vzísť nakoniec celkom pretvorení.

V čase tejto dávky nás akurát čakajú Vianoce za dverami. Prečo je tento príbeh tak rozšírený a hlboký a prečo pieseň Tichá noc každoročne dojíma množstvo ľudí? Je naozaj dôležité, kde presne sa Ježiš narodil, či a koľko mudrcov naozaj k nemu prišlo a či možno dať biblické evanjelia v tomto dokopy? Čo nás pritom zasiahne, nie je počet oslíkov v maštali ale to, ako sa nás vie dotknúť osobne a to zvlášť cez starovekú symboliku svetla a tmy. Nachádza sa náš život v tme, podobne ako Dante na začiatku svojej Božskej komédie?

Dobrá správa je, že je tu svetlo, ktoré vie rozohnať túto tmu. Hoci nik asi nevie ako sa prejaví, vieme, že nepríde odtiaľ, odkiaľ by sme ho čakali, teda od tých mocných a bohatých. Božia spása vie prísť priamo do našej smradľavej maštale, v ktorej je zídená aj netradičná, nekompletná či inak nefungujúca rodina. Možno sa na začiatok stačí prísť a pokloniť tejto nebeskej Pravde, ktorá chce prísť medzi nás. Veriaci a neveriaci sa síce nezhodnú na Ježišovom božskom statuse, ale tento príbeh tým môže stále ostať zmysluplný a hlboký, aj keď pri tomto môžeme viacerí z nás začať nesúhlasiť.

Príbehy tu s nami boli a zrejme ešte veľmi dlho ostanú. Bude zaujímavé sledovať, ako sa bude s technológiou meniť ich forma a či sa napríklad budeme môcť v skorej budúcnosti vyskytnúť v dobrodružnej simulácii neodlíšiteľnej od reality. Ako povedal psychológ Jonathan Haidt: “Naša myseľ je príbehový procesor, nie logický procesor.” Ešte mi napadlo podeliť sa o nasledovné. Nedávno som si prečítal, čo napísal jeden z najväčších fyzikov, zástancov vedy a kritikov teológie v 19. storočí, John Tyndall. Povedal, že poetická či náboženská pravda je hlbšia pravda než vedecká pravda. Či to tak je, to dnes mojou dávkou nevyriešime, ale určite to stojí za zamyslenie. Príležitosti budeme mať pritom pri každom príbehu a určite aj teraz pri Vianociach.