SME
Nedeľa, 5. december, 2021 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky

Je filozofia vedy relevantná pre náboženstvo?

Dnes si povieme o filozofii vedy a jej prepojení s náboženskými otázkami

davkadavka

Vypočujte si podcast

V našich dávkach sme už rôznym spôsobom preberali filozofiu a rovnako aj vedu, ale nikdy sme ešte v celej dávke nespojili tieto dve do filozofie vedy. Ako asi tušíte, spravíme tak práve dnes. Povieme si čosi o tejto oblasti a nakoniec aj o tom, či a aký to má zmysel pre teologické otázky.


NOVINKA: Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou mesačne cez Patreon a dostanete prístup k záverečnej bodke každej epizódy, ktorá ponúka extra obsah súvisiaci s témou danej dávky. Tím PD srdečne ďakuje za podporu!


Začnime týmto veľmi podnetným citátom od Richarda Feynmana, teda od jedného z najväčších fyzikov 20. storočia: Feynman sa k dnešnej téme vyjadril takto: “Filozofia vedy je pre vedcov užitočná asi tak ako ornitológia pre vtákov.” Dobrý citát, všakže? Okrem toho, že je ozaj vtipný tak má v sebe skrytú tú dôležitú otázku, na ktorú sa musíme dnes zaiste pozrieť - a to je: prečo sa vôbec venovať niečomu ako filozofii vedy, a zvlášť vtedy, ak by táto disciplína nemala na samotných vedcov žiadny dopad.

Jedna odpoveď sa skrýva aj v samotnom zamyslení sa nad Feynmanovým citátom, a síce, že vtáky sa možno o ornitológiu nezaujímajú, ale to neznamená, že nie je dôležitá. Podobne, sa ani iné zvieratá a ľudia nezaujímajú o kopu ďalších oblastí, ale po sekundovom zamyslení nám bude jasné, že toto nie je a nemôže byť žiadne kritérium ich relevancie. Napriek tomu, Feynman a iní s podobným názorom, môžu mať stále pravdu. Aby sme to však vedeli lepšie zhodnotiť, musíme vedieť, čo to vôbec tá filozofia vedy robí a prečo a koho by mohla a mala zaujímať. A práve na tieto otázky si posvietime práve dnes.

Tak ako rastliny patria do pôdy, tak aj my si túto oblasť zasadíme najprv do svojho historického kontextu. Pochopí nám to uvidieť, kedy a hlavne prečo sa takáto disciplína stala špecializovanou oblasťou v rámci filozofie. Keď toto v krátkosti zvládneme, pozrieme sa na niektoré horúce oblasti, ktorými dnes filozofia vedy žije.

Krátka história

Korenie filozofie vedy sa začali vyvíjať niekedy od roku 1820 až do roku 1950. Ako asi viete, na Googli si môže nájsť aj používanie rôznych fráz v dobových publikáciách. Takto by sme zistili, že pred 18. storočím sa pojem “filozofia vedy” nepoužíval. Od 19. storočia však začíname vidieť jeho používanie, pričom prudký vzrast tohto spojenia vidno zvlášť od roku 1920 a potom ešte viac od roku 1960. Inak povedané, je to hlavne za posledných 60 rokov, čo sa táto filozofická disciplína dostala do mainstreamu a stala aj súčasťou univerzitného vyučovania.

Iné oblasti filozofie vznikli o dosť skôr, napríklad morálna či prirodzená filozofia. V 19. storočí teda možno badať vznik prvotného uvažovania, ktoré by sa dalo označiť ako filozofia vedy, hoci istých predchodcov nachádzame už aj od 17. storočia. Rozdiel však je ten, že moderná veda sa dostáva do svojej súčasnej podoby až práve v tomto 19. storočí a začala sa odlučovať od filozofie, alebo presnejšie od takzvanej prírodnej filozofie. Prírodná filozofia bola dovtedy úzko spojená aj s filozofickými špekuláciami či náboženskými interpretáciami ale to chceli v tejto dobe mnohí postupne a niekedy aj celkom rýchlo meniť. A keďže v tejto dobe vzniká veda a nové slovo respektíve povolanie “vedec”, viacerí sa začínajú pýtať a navrhovať, čo to vôbec veda a vedec znamená a akú majú mať svoju náplň.

Jedna z hlavných debát bola, akým spôsobom robiť vedu a robiť ju správne. Jednými z hlavných hlasov boli v Británii dvaja velikáni tej doby - John Stuart Mill a William Whewell, ktorý mimochodom vytvoril anglický ekvivalent slova vedec. Ich výmena názorov bola najmä o tom, či vedu máme robiť induktívne, deduktívne alebo sú pri tomto procese zapojené obe zložky. Skúmať svet induktívne znamená zameriavať sa na zbieranie a hodnotenie údajov a následnú tvorbu vysvetlení toho, ako svet funguje.

Deduktívna časť súvisí s vyvodzovaním - buď na základe už zozbieraných údajov alebo z istých prvých princípov, teda cez uvažovanie pri ktorom môžeme vylúčiť alebo minimalizovať pozorovanie a zbieranie údajov zo sveta. Mimochodom, V Amerike k týmto pojmom prispel filozof Charles Sanders Peirce, ktorý prišiel s inou navrhovanou metódou. Po indukcii a dedukcii navrhol takzvanú abdukciu alebo vyvodenie a vybranie najlepšieho vysvetlenia spomedzi možných kandidátov.

Nebudem už ďalej túto debatu medzi Millom a Whewellom ďalej rozoberať. Len poviem, že ja som si niekedy myslel, že to bude asi čosi celkom nudné a nezáživné, ale nakoniec ma táto téma celkom vtiahla. Nakoniec, Whewell je jedna z postáv, ktorú rozoberám v mojej doktorandskej práci, tak som sa tomuto vyhnúť ani nemohol a vrátime sa ešte k nemu ešte na záver.

Comteho filozofia

Medzitým vo Francúzsku mali tiež svojich veľkých mysliteľov. Jedným z tých najvplyvnejších bol August Comte, okrem iného aj považovaný za zakladateľa sociológie. Comte prišiel s rozdelením dejín myslenia na tri doby: na takzvanú teologickú, metafyzickú a pozitivistickú. Malo ísť nielen o náhodné pozorovanie ale o zákon, ktorý vraví, že rôzne spoločnosti zákonite prechádzajú cez tieto tri obdobia. Teologické je to najnižšie, v ktorom je svet vysvetľovaný cez duchovné bytosti. Metafyzická doba používa neosobné, abstraktné princípy a pozitivistické alebo vedecké obdobie využíva vedecké metódy pozorovania a formulácie vedeckých zákonov.

V tomto 19. storočí začala veda dostávať dnešnú podobu, pretože začala jej profesionalizácia v podobe rôznych inštitúcii na podporu vedeckého výskumu, vzdelávania a kritiky. Veľkým dedičstvom tejto doby sa však stalo uvažovanie nad vedeckou metódou, čo je teda myšlienková cesta, ktorá dala vznik filozofii vedy. V ďalšom, teda 20. storočí, tieto diskusie neutíchli a naopak začali sa vyvíjať zaujímavými smermi.

Logický pozitivizmus

Jednou veľmi dôležitou skupinou ktorá vznikla v prvej polovici 20. storočia je takzvaný logický pozitivizmus. V skratke, tvrdili, že ozajstná filozofia je naozaj filozofia vedy. To znamená, že musíme používať logiku, ktorá je za vedou a nie donekonečna rozoberať nejaké naše nepodložené špekulácie. V tomto títo logickí pozitivisti nadviazali na diskusie 19. storočia o dôležitosti indukcie. Začali presadzovať, že ak má výrok dávať zmysel, musí byť empiricky overiteľný čiže verifikovaný.

Základný princíp teda bol, že všetky výroky sa musia v konečnom dôsledku zakladať na zmyslových pozorovaniach. Ak nie, nejde o fyziku ale o metafyziku. A keďže metafyzické výroky nemôžeme nijak overiť, ostanú iba neoverenými špekuláciami. Niežeby takéto výroky neboli pravdivé, ale nemôžu byť ani pravdivé ani nepravdivé, pretože v takomto chápaní nemajú nijaký význam. Takéto nezmyselné výroky by ešte užitočne z ich psychologického hľadiska. Teda napríklad výrok “Boh existuje” by sme mohli brať vážne len ako vyjadrenie istého psychologického stavu a nie ako reálne opisu sveta.

Nová filozofia vedy

Nakoniec však po Druhej svetovej vojne došlo k úpadku logického pozitivizmu - a to cez rôzne filozofické paradoxy ako aj históriu vedy. Zároveň však v tejto druhej polovici 20. storočia prišlo, azda prekvapivo, vo filozofii vedy k jej opätovnému oživeniu. Detaily by sme si museli nechať na inokedy ale stihneme si povedať, že sa začala vyvíjať rôznymi smermi vo viacerých oblastiach.

Začína sa napríklad venovať histórii a metodológii konkrétnych vied. Dovtedy to bola dlho len fyzika, ale od 70-80-tych rokoch vidíme aj iné vedy ako biológia, ekonómia či archeológia. Zaujímavosťou bolo a stále je, že veľa z takýchto odborníkov má pritom aj titul z týchto oblastí. V tomto prípade sa teda zaoberali otázkami, aké sú konkrétne metódy konkrétnych vied, v čom sú špecifické a ako sa líšia od ostatných.

Potom je tu aj niečo čo sa nazýva všeobecná filozofia vedy. Tá sa zaoberá, dá sa povedať, klasickými témami, akými sú realizmus a antirealizmus, prírodné zákony kauzalita, či vedecké vysvetlenie. Novšími témami sú však tieto: Ako fungujú modely a modelovanie vo vede? Aké hodnoty používa veda? A nielen tie súvisiace s hodnotením pravdivosti teórii, teda epistemické, ale aj iné, neepistemické hodnoty? A najnovšie sa objavujú aj iné oblasti ako je metafyzika vedy či dokonca metafilozofia vedy, alebo politika vedy. Súčasná pandémia existuje aj s veľkým skepticizmom voči vede a aj preto sú otázky, prečo veriť vede či ako ju uplatňovať vo verejnom priestore nesmierne dôležité.

Metafyzika vedy

Ako som pred chvíľou povedal, jedna z najnovších podisciplín filozofie vedy je takzvaná metafyzika vedy, ktorá je na tomto filozofickom radare od 80-90-tych rokoch minulého storočia. Spomíname ju aj preto, lebo, keď si to uvedomíme, ide o zaujímavý a prekvapivý vývin. Že prečo? Stačí si pripomenúť, že spomenutý logický pozitivizmus bol práve proti takémuto skúmaniu metafyzických otázok a nebodaj ešte v oblasti vedy. V mnohom je táto oblasť nástupcom prírodnej filozofie, ktorú, ako sme spomenuli, nahradila v 19. storočí moderná veda. Teda, samotná veda sa istými (nazvime ich prvotnými) otázkami nezaoberá, kdežto tieto boli súčasťou predošlej prírodnej filozofie.

A o aké otázky tu teda ide? Napríklad o otázky o podstatne istých fundamentálnych pojmov, s ktorými veda narába, dajme tomu: Čo je to priestor? Čo je čas? Čo je to hmota? Čo je to slobodná vôľa a determizmus? A iné a podobné základné kategórie nášho zmýšľania a vedeckých teórii. Ide o otázky, ktoré logický pozitivizmus vyhnal a zakázal, ale dnes sa vrátili naspäť. Ďalej sa zaoberá interpretáciou konkrétnych vedeckých teórii - zvlášť fyzikálnych, ako je teória relativity a kvantová teória, pričom hlavne v tejto druhej spomenutej oblasti fyzici stále hľadajú spôsob, ako kvantovú teóriu chápať. Jej predpovede vychádzajú, o tom sa baviť netreba, ale ako ju chápať v našom konkrétnom svete je doteraz podľa jedného autora jednou veľkou dierou v našom chápaní.

Ďalšie zaujímavé oblasti sa týkajú okrem iného aj redukcionizmu a prírodných zákonov. Redukcionizmus je snaha vysvetliť niečo na vyššej úrovni komplexnosti niečím zakladanejším a väčšinou fyzikálnym. Napríklad, otázka “Čo je to myšlienka?” by bola redukcionizmom zodpovedaná fyzikálnymi procesmi v mozgu. Alebo naše hodnoty by mohol niekto chcieť vysvetliť psychologickými stavmi a tieto opäť pomocou nervových a nakoniec fyzikálnych procesov. A podobne sa už iní snažili redukovať aj naše svedomie či vedomie. To neznamená, že mnohé redukcionistické snahy nemajú mnohé problémy, ale to už by bolo na inokedy.

Povedzme si ešte čosi o jednej oblasti a to sú prírodné zákony. Hoci by sme mohli spojitosť s teológiou ilustrovať na viacerých zo spomenutých tém, ukážeme si ju práve na tomto. Aby sme tak spravili, zavítame do minulosti a to opäť za osobou, ktorej meno už poznáte - za Williamom Whewellom. Niektoré z týchto dobrých príkladov si ilustrujeme práve na jeho zvedochtivých otázkach.

Otázky pre teológiu

Čo však má s takýmito debatami spoločné náboženstvo? Čudovali by ste sa, ale dosť. Whewell, ktorého možno považovať za zakladateľa histórie a filozofie vedy sa dotýkal pri tomto všetkom otázok úzko súvisiacich s teologickými otázkami. Takými sú zvlášť tieto príklady, ku ktorým sa vyjadrovali, pochopiteľne aj mnohí ďalší:

Vedie poznávanie prírodného sveta a prírodných zákonov k poznaniu Stvoriteľa? Je takýto teologický záver lepšie dosiahnuteľný pri indukcii alebo dedukcii prírodných zákonov? Môžeme mať nie len pravdepodobnosť ale aj istotu poznania tohto sveta? A ak áno, môže to byť jedine vďaka Božej existencii? A hlavne napríklad, čo mňa veľmi zaujíma - akú, ak vôbec nejakú, môže mať v prírode úlohu ešte Boh?

Všetko, zdá sa, vieme postupne čoraz viac vysvetľovať pomocou prírodných zákonov. Dáva teda zmysel tvrdiť, že Boh niekde nejak účinkuje? Alebo že konal pri stvorení sveta alebo bude opäť nejak aktívny pri jeho budúcom pretvorení? A čo tak nie prírodné ale morálne zákony? Existujú alebo sú len našim konštruktom? Ak existujú, vytvoril ich Boh? A ak áno, znamená to, že vytvoril nejak aj naše svedomie? Alebo všetky tieto veci môžeme alebo aspoň budeme môcť vysvetliť prirodzene? Nevraviac o tom, ako tieto karty celkom dosť zamiešali nové myšlienky o evolúcii, ktoré sa dostávali v tejto dobe na scénu. Už len z týchto príkladov vidíme, že filozofia vedy mala - a stále aj má - veľa implikácii a otázok pre kohokoľvek, kto berie charakter vedy a viery ako dôležitú vec.

Treba povedať, že zaiste nájdeme v témach filozofie vedy mnoho tém, ktoré, zdá sa, nemajú priamy súvis s náboženskými otázkami. A to je pravda a nie je myslím na tom nič zvláštne. Zároveň však platí aj druhá strana mince a to je tá, že veľa otázok takýto súvis s náboženstvom má. Jedna z nedávnych a veľkých kultúrno-vedeckých debát, hoci zvlášť v americkom kontexte, bola otázka evolúcie, kreacionizmu a inteligentného dizajnu (o čom som mal dávku 160). Otázka teda bola, či inteligentný dizajn môže patriť do kategórie vedy - veď nakoniec, snaží sa aspoň tváriť vedecky a na žiadnom mieste explicitne nenarába s Bohom a Božím konaním.

Kľúčovou otázkou tu teda je, ako vedecká metóda funguje, respektíve aké mechanizmy v nej môžu zohrávať úlohu. Môže to byť aj Boh alebo iné nadprirodzené kolieska? Zdá sa, že odpoveď je z vedeckého či právneho hľadiska dnes jasná: Nie, bez ohľadu na to, či Boh existuje alebo nie, nemôže hrať vo vedeckom bádaní žiadnu úlohu. Toto je pozícia zvaná ako metodologický naturalizmus (a mimochodom, o úvode do naturalizmu som mal dávku 204).

Avšak napriek istým súdnym rozhodnutiam, nie je táto otázka stále jednoznačná. Tu sú niektoré stále otvorené otázky: Má veda predpokladať len naturalizmus? Musí veda dopredu vylúčiť všetko nadprirodzeno? Môže veda toho nadprirodzeno skúmať či nejak testovať? Čo má alebo môže veda predpokladať, ak vôbec niečo také je? Aj známy fyzik Sean Carroll vraví, že nesúhlasí s metodologickým naturalizmom. Vedu totiž nevidí, ako snahu zozbierať fyzikálne zákony alebo ako hľadanie pravdy. A preto podľa neho veda nemá vylučovať dopredu žiadne nadprirodzeno a byť mu otvorená, vrátane zázrakov a zmŕtvychvstania. A pre tých ktorý Carrolla poznáte, viete, že zároveň tvrdí, že pre žiadne takéto závery nemáme žiadne dôvody. Pointa je, že toto sú otázky, ktoré hlboko súvisia s podstatou vedy a tým pádom aj s filozofiou vedy.

A čo zázraky? Môžu sa vôbec diať? Dnes predsa vieme, že nevidíme žiadne dôvody, že by boli fyzikálne zákony porušované. Tu len poviem, že toto je ďalšia dobrá téma súvisiaca s filozofiou vedy. Pretože to, ako chápeme zázraky a prírodné zákony môže spraviť veľký rozdiel. To, že pri zázrakoch ide o porušovanie zákonov je dedičstvo Davida Humea, no to zároveň bolo odmietané už pre nim Newtonom a počas jeho doby Newtonovými stúpencami. Myslím, že je správne povedať, že podľa toho, ako sa tieto veci chápu, zázraky môžu byť dnes videné z vedeckého a teologického pohľadu ako staroveké prežitky alebo ako viac rešpektovaná interpretácia, s ktorou niekto môže ale samozrejme nemusí súhlasiť.

Každopádne beriem to ako malý zázrak, že ste sa dostali až sem na koniec. Verím tomu, že to nebolo poslednýkrát, čo sme sa dotkli týchto tém a že svojou zvedochtivosťou neostanete len pri Feynmanovej ornitológii.

Použitá a odporúčaná literatúra

  • Becker, What Is Real?, 2018.
  • Carroll, The Big Picture, 2016.
  • DeWitt, Worldviews, 2010.
  • Godfrey-Smith, Theory and Reality, 2003.
  • Okasha, Philosophy of Science: A Very Short Introduction, 2002.
  • Papineau, “Naturalism”, 2020.
  • Whewell, Philosophy of the Inductive Sciences, 1840.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Podcast Klik.

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 2 ďalší 22 h

Podcast o nových vedeckých objavoch.


a 2 ďalší 3. dec
Skryť Zatvoriť reklamu