Je environmentalizmus nové náboženstvo?

Čo má environmentalizmus spoločné s náboženstvom? Cieľom tejto dávky bude ponúknuť vám dôvody, prečo je odpoveď, že dosť veľa. Nestrácajme teda čas a poďme rovno na to.

Túto dávku píšem v čase, keď sa tu blízko mňa, v susednom Glasgowe, odohráva významné stretnutie ohľadom našej energetickej a klimatickej budúcnosti, takzvaný summit COP26. Dnes nás nečakajú samotné témy, ktoré na ňom preberajú, ale čosi azda ešte zvláštnejšie - a to je ich prepojenie s náboženským, respektíve teologickým zmýšľaním. Hneď si o tom povieme čosi viac, ale skúste momentálne zapojiť aj to svoje zmýšľanie. Čo napadne vás, keď pojem náboženstvo spojíme so slovami ako príroda, prírodné prostredie, či klimatické zmeny?

Skúsim si tipnúť, čo by vám mohlo pri tomto prebehnúť hlavou: Možno vám na um príde Božie stvorenie sveta a prírody v knihe Genezis. Možno je to akési duševné či duchovné spojenie s prírodou. Možno naša morálna povinnosť starať sa o prírodu a prostredie, v ktorom žijeme. A možno ste si pomysleli na Františka z Assisi alebo na encykliku pápeža Františka Laudato Si, ktorá bola o našej morálnej kartografii v priestore stvorenstva, uprostred ktorého žijeme.

Sú rôzne spôsoby, ako môže náboženská viera a environmentalizmus spolu interagovať a dnes sa pozrieme na dva takéto hlavné spôsoby. V prvej časti sa pozrieme na vzrast takzvaných ekoteológii a v druhej na sekulárnu náboženskú verziu environmentalizmu. Začnime teda prvou témou o tom, ako začala teológia čoraz viac rozprávať o životnom prostredí.

Ekoteológie a ekoteológovia

V mojich dávkach som už veľakrát skloňoval nielen samotné slovo teológia, ale aj jeho špecifickejšie verzie, akými sú napríklad astroteológia či neuroteológia. Ďalším takýmto príbuzným v teologickej rodine je oblasť zvaná ekoteológia. To, čím sa ekoteológie zaoberajú, je celkom intuitívne. Ide v nich o teologické pohľady na prírodu či ekosystémy a začali vznikať predovšetkým v druhej polovice 20. storočia od 60-tych a 70-tych rokov. Dôvodom tohto načasovania je jednak to, je to v tejto dobe, keď vzniká moderné environmentálne hnutie, rovnako ako aj to, že práve kresťanská teológia začala byť obviňovaná zo súčasného nešťastného ekologického stavu, v ktorom sa naša Zem nachádza.

Čo však mal byť tento kresťanský pohľad na prírodu a prečo by sa voči nemu niekto sťažoval? Ústredná sťažnosť bola, že kresťanstvo nie je zamerané na tento svet, že jeho hlavným cieľom sú iné než pozemské hodnoty a že táto Zem má v kresťanskom príbehu spásy len akúsi vedľajšiu, inštrumentálnu úlohu. A nielen to, ale cieľom kresťanstva má byť túto Zem využívať a podmaniť si ju a celý jej ekosystém. Korene tohto obvinenia vychádzajú z knihy Genezis, keď Boh povedal Adamovi a Eve nielen to, aby sa plodili a množili ale aj nasledovné: “Naplňte zem a podmaňte si ju! Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!“ (Gn, 1:28).

Diskusie, ktoré existovali vďaka novým environmentálnym hnutiam a témam, tak boli celkom úzko spojené s témami náboženskými. Nešlo pritom len o kresťanstvo ale aj o ďalšie iné svetové náboženstvá. Keďže však tieto diskusie vznikali na západe a boli zamerané na západnú civilizáciu, ktorá dala vzrast vedeckej a priemyselnej revolúcii a tým aj kapitalizmu, hlavným náboženským partnerom sa tak stalo kresťanstvo, resp. židovsko-kresťanská tradícia.

Už spomenutá námietka voči tejto tradícii bola najlepšie formulovaná historikom Lynnom Whiteom, ktorý v roku 1967 vydal článok s názvom “Historické korene našej ekologickej krízy.” Tými historickými koreňmi malo byť teda osvojenie si Božieho poslania z knihy Genezis, teda to, že si ako ľudstvo máme podmaniť túto Zem. My môžeme byť síce stvorení na obraz Boží ale Zem už takúto výhodu nemá. White však neostal len pri obvinení a vyjadril sa, že ak môžeme dúfať v zmenu takéhoto antropocentrického pohľadu na našu planétu, musí sa zmeniť aj tradičná židovsko-kresťanská teológia vo svojom pohľade na prírodu. Je to práve vďaka Whiteovi a jeho článku, odkedy sa história, teológia a súčasný environmentalizmus stali celkom úzko prepojené.

Je to teda od tejto doby, keď začali rôzne kresťanské tradície a teda aj teológie vstupovať do dialógov, v ktorých figurovala dôležitosť prírodného prostredia. V týchto snahách sa bránili voči obvineniam, že v srdci biblického kresťanstva je vytesané povolenie využívať či, ešte horšie, zneužívať prírodu len ako akýsi prostriedok pre ľudstvo. Pri tomto sa udialo niekoľko vecí. Jednak takýto ekoteológovia nástojili, že daná pasáž z knihy Genezis sa dá interpretovať aj inak než len negatívnym spôsobom, akým to predstavil Lynn White. To je pravda, ale dôležitá otázka je nielen takáto potenciálna interpretácia ale aj aktuálna počas histórie. V nedávnej dobe iní teológovia priznali, že mnohé kresťanské interpretácie boli voči prírode aj negatívne, avšak s dodatkom, že toto samozrejme nie je cesta, ako pokračovať.

Ako možno čakať, v týchto prístupoch existuje celkom veľká rôznorodosť. Jednak tu máme rôzne kresťanské tradície a potom v rámci nich sú niektoré viac konzervatívne a iné viac liberálne prúdy, pričom môžu zdôrazňovať rôzne témy či prístupy. Niektoré tradičnejšie tradície a prístupy zdôrazňujú napríklad to, že v rámci samotnej cirkevnej histórie možno nachádzať mnohé užitočné osobnosti a texty, z ktorých môžeme pri nových a potrebných ekoteológiách čerpať. Takýmito osobnosťami sú napríklad Benedikt z Nursie či František z Assisi. Zvyknú sa tiež zaoberať prehodnotením nášho miesta na Zemi v kontexte prírodného prostredia a vidieť naše vzájomné prepojenie s prírodou, ktorá je od Boha videná nie predovšetkým ako nástroj ale ako dar. S tým súvisí, že berú oveľa vážnejšie naše evolučno-genetické prepojenie so zvyškom prírody, ako aj utrpenie, ktoré sa v ňom nachádza.

Na druhej strane, niektoré liberálnejšie kresťanské zmýšľanie môže vziať takéto prepojenie smerom k teologickému extrému, ktorým je vidieť samotnú prírodu ako čosi božské, a hraničí tým pádom s panteizmom, ktorý vidí Boha a prírodu ako jeden celok. Panteizmus má už teda od tradičného kresťanstva trochu ďalej, ale zdá sa celkom pochopiteľné prečo by takýto panteistický pohľad mohol byť motivujúci pre environmentálnu etiku.

Dobrým, známym a veľmi diskutovaným príkladom ekoteológie v súčasnosti je encyklika pápeža Františka, Laudato Si z roku 2015, s podtitulom O starostlivosti o náš spoločný domov. Okrem iného v nej vraví o tom, ako je celý svet prepojený, že správny prístup je staranie sa o prírodu a nie snaha jej dominovať, o potrebe spoločenského angažovania sa v týchto témach, a tiež o takzvanej ekologickej spiritualite. Táto encyklika by však bola dávkou sama o sebe. Navštívme ešte jednu inú otázku, ktorá, si myslím, stojí za povšimnutie.

Environmentalizmus ako sekulárne náboženstvo?

Je však možné, že environmentalizmus je akési novodobé náboženstvo? Dnes o tom viacerí hovoria a píšu. Nie je to však trochu prehnané? Nechceme predsa asi tvrdiť, že ak nejakému neveriacemu záleží na prírode, tak ho už toto robí nábožným. Prípadne, ak je v tejto pozícii kresťanský fanúšik prírody, asi tiež nechceme povedať, že vnáša do svojej viery isté iné náboženské prvky. V nasledovnom uvažovaní sa chcem samozrejme vyhnúť nepresnostiam, ale beriem námietku, že môžem byť nepresný alebo že aspoň dosť zjednodušujem. Vyplýva to jednoducho z toho, že musím byť pragmatický a vyhnúť sa tu dlhej diskusii o tom, čo je to náboženstvo a nábožný, či tieto pojmy môžeme vôbec definovať a taktiež rozdielu medzi náboženstvom a spiritualitou.

Riskujem teda zjednodušenie, ale aspoň vám priamo poviem, čo aspoň teraz myslím pod “náboženstvom”, keď sa pýtam, či je environmentalizmus je jeho ďalším príkladom. Ako si všimnete, podám vám len približný opis a nie žiadnu exatnú definíciu, keďže takáto snaha by bola aj tak márna. Pod “náboženstvom” teda myslím zhruba toto: je to svetonázor, ktorý má svoj silný príbeh a v ktorom sme všetci aktérmi v kozmickej dráme; tento príbeh má svoj zlatý vek, následný pád, no taktiež aj dobrú správu v podobe našej možnej spásy. Tvorí ho komunita, ktorá si tento naratív osvojila, ktorá má svojich vodcov, prípadne posvätnú tradíciu či texty, ktoré považuje za zjavenie. Hlavným prístupom v tejto tradícii je postoj viery, jej individuálne a kolektívne prežívanie, a nie racionálna argumentácia. Je orientované smerom na isté posvätno, ktoré sa stalo tým najvyšším cieľom.

V poriadku teda. Teraz, keď vieme, čo tým mám na mysli, môžeme povedať, že súčasný environmentalizmus je vo svojej podstate náboženstvo? Asi vás neprekvapí, že nie som zďaleka prvý, kto sa pýta takúto otázku, aj keď asi prvý v nejakom slovenskom podcaste. Myslím si však, že odpoveď je vcelku jasná, a to - záleží. Teda, záleží, o akej konkrétnej skupine s environmentálnym prístupom sa rozprávame. Ak bude napríklad niekto len tradičný veriaci či neveriaci a staranie sa o životné prostredie bude brať ako svoju prirodzenú či reflektovanú morálnu povinnosť, nik asi nebude argumentovať, že v tom vidíme náboženstvo. A takýto vskutku rozšírený pohľad, samozrejme, nenapĺňa ani moju definíciu náboženstva.

Vzdor vyhynutiu (Extinction Rebellion)

Našu pozornosť by som však chcel teraz upriamiť na jednu, z pohľadu dnešnej dávky, veľmi zaujímavú a novú skupinu, o ktorej ste už mohli v správach počuť. Jej anglický názov je Extinction Rebellion, čo by sa dalo preložiť približne ako Vzdor vyhynutiu a budem ju odteraz označovať len ako Vzdor. Fungujú pod skratkou XR a prevzali už existujúce logo, ktoré pozostáva z kruhu, v ktorom sa nachádzajú štylizované presýpacie hodiny, symbolizujúce náš vyprchajúci čas na konanie. Hnutie vzniklo v Anglicku v roku 2018 a na problém klimatickej zmeny sa snaží upozorniť radikálnymi prejavmi - ako napríklad blokovaním londýnskej dopravy, vrátane prilepenia si hrudí - mužských či ženských - na cestu. Hnutie funguje ako-tak aj na Slovensku a namiesto ich nefunkčnej stránky si môžete pozrieť ich funkčný Instagram.

Dôvod, prečo túto skupinu spomínam, sú jej pozoruhodné črty, ktoré sa podobajú mojim vyššie opísaným charakteristikám náboženstva. Presnejšie, bez zveličenia sa dá povedať, že vykazuje znaky apokalyptického hnutia, jedného z mnohých, ktoré sme mohli vidieť počas dejín a ktoré ohlasovali, že koniec je blízko. Rozdiel však je, že kým mnohé takéto skupiny boli historicky kresťanské, v tomto prípade ide o istú sekulárnu verziu náboženstva. Podobností je dosť na to, aby sa tomuto javu už začali venovať odborníci a jeden takýto článok sa napríklad pozerá na podobnosti apokalyptického ohlasovania Vzdoru a raného kresťanstva.

Podobnosti sa nájde dosť. Jednak je to samozrejme naratív zlatého veku, ktorý tu bol pred priemyselnou revolúciou, následne zničenie nášho pozemského raja ľudskou industriálnou aktivitou, a urgentné ohlasovanie prichádzajúceho konca, pokiaľ u ľudstva nenastane zásadná zmena zmýšľania a správania. Podobne ako rané kresťanstvo, viera v blízky koniec sveta sa nekamaráti s pasivitou ale s ohlasovaním dobrej správy, ktorou je možná záchrana pred záhubou. Táto urgencia teda núti členov vyjsť do ulíc a hlásať potrebu obrátenia. Je pritom často spojená s veľkým rizikom nepochopenia či odmietnutia od tých najbližších priateľov či rodiny. Vytvára pritom aj existenciálnu úzkosť, zvlášť medzi tínedžermi, ktorú už Americká psychologická asociácia pomenovala ako ekoúzkosť alebo “chronický strach z ekologickej záhuby.”

Dá sa však vravieť o akomsi posvätnom Písme či aspoň náboženských autoritách? Ak sa započúvame do toho, čo hovoria zakladatelia Vzdoru, zachytíme ich rozprávať o dôležitosti pravdy. Svetu nechcú povedať nič iné než len pravdu - hoci strašnú pravdu, ktorá sa stáva čoraz horšou - aspoň tak, ako ju vidia oni. Táto pravda je pritom vedecká pravda. Je to pravda, ktorú si vraj nevymýšľajú. Oni sú len hovorcovia a tých, koho máme naozaj počúvať, sú vedci. Tak ako aj povedala Gréta Thunbergová: “Nechcem, aby ste počúvali mňa ale vedcov.” Ak dáva teda zmysel vravieť o Vzdore ako o náboženstve, potom ich náboženskými autoritami sú vedci - avšak tak, ako ich interpretujú členovia tohto hnutia.

Hoci Vzdor vydal v roku 2019 svoju príručku (This Is Not a Drill) s niekoľkými esejami, myslím si, že svoju funkciu má len ako manifesto a určite nie ako posvätný text. Skôr, v súlade s tým, čo som práve spomenul, už od úvodu v ňom vidieť poukazovanie na autoritu vedy - o tom, že veda hovorí jasnou rečou a spomína čnosti pravdy a vedeckých dôkazov. Samozrejme a neprekvapivo, vo Vzdore je aj mnoho kresťanov a tí majú v rámci Vzoru aj vlastnú platformu (Christian Climate Action), a používajú pritom rovnaké logo, no tentokrát s pridaným krížom nad symbolom presýpacích hodín.

Veda a Vzdor

V tejto dávke sa na túto skupinu a vôbec prienik environmentalizmu s náboženstvom pozerám čisto z religionistického hľadiska, teda v tom zmysle, že po tejto stránke ide o naozaj zaujímavý fenomén. Aj preto nechcem teraz začať hodnotiť ich vedecké tvrdenia a budem rád, keď to na slovenských podcastoch či článkoch spraví niekto iný. Za mňa však naznačím, že ich apokalyptické scenáre sú prehnané a vo svojich médiách zveličujú a vypúšťajú senzačné tvrdenia. Jedno z ich najznámejších tvrdení je, že ak ostaneme nečinní, toto storočie zomrú nie tisícky či milióny ale miliardy ľudí. Napríklad ich spoluzakladateľ Roger Hallam tvrdil, že do konca roka 2030 tu môžeme mať masový hladomor, spoločenský kolaps a možno aj vyhynutie ľudstva. To už neznie ako raj v knihe Genezis, ale skôr ako pohromy v knihe Zjavenia.

V jednej relácii sa takto ocitla aj hovorkyňa Vzdoru a bola konfrontovaná s týmito nevedeckými číslami a následne ako dôsledok reflexie toho hnutie opustila a začala kritizovať jeho vedecké základy. Rozumiem, to nie je dôvod, že sa mýlia, ale, ako som povedal, túto diskusiu rád nechám niekomu inému na niekedy inokedy. Ako zmysluplnejšiu protilátku na takéto katastrofické tvrdenia však môžete zobrať do rúk špeciálne správy Medzivládneho panela o zmene klímy alebo napríklad knihu držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu Williama Nordhausa s názvom Klimatické kasíno (The Climate Casino). Myslím však, že ste z tohto pochopili, ako vidí tieto tvrdia váš podcaster a keby chcel niekto z vás toto rozvinúť, môžete sa určite ozvať pod dávkou v komentoch. Čokoľvek si už o tomto hnutí myslíte, bude zaiste zaujímavé sledovať ho aj naďalej.

Sila príbehov

Na záver by som vám ešte povedal istú moju veľmi krátku úvahu. Príbehy, ktoré počúvame, a hlavne tie, ktoré si osvojíme, môžu a majú na nás veľký vplyv. Nielen počas histórie ale aj v súčasnosti, ľudia tvorili a tvoria mnohé príbehy, ktorými ponúkajú nazeranie na tento svet. Dalo by sa povedať, že tu ide o istú naratívnu evolúciu - teda, že silnejší, dramatickejší a pútavejší príbeh prežije a tie naratívne slabé upadnú do zabudnutia. Preto sme o mnohých doteraz nepočuli a z rovnakého dôvodu sa slabí autori nepresadia a zlé filmy budú dostávať zlé recenzie. Úspešné príbehy sa však stanú úspešnými, pretože vedia uchvátiť a to nielen počas jedného dlhého večera aj počas dlhého života či dlhej histórie. Z niektorých najúspešnejších dokonca môže vyvinúť aj náboženstvo, či už ide o náboženstvo globálne alebo lokálne, len dlhodobé či krátkodobé, alebo teistické či sekulárne.

Zároveň však platí aj takýto vzťah - nie každý pekelne pútavý príbeh neodzrkadľuje to, ako svet ozaj funguje, respektíve súčasné a správne chápané vedecké poznatky. Niektoré viac, niektoré menej, a niektorým na tom vôbec nezáleží. Pritom však vedia vyvinúť rôzne defenzívne stratégie so zdaním, že si na dátach naozaj zakladajú, no bližšia konverzácia môže odhaliť, či je tomu naozaj tak. Tým nechcem tvrdiť, že každé náboženstvo má byť založené len na faktoch či mať racionalitu ako svoj základný teologický kameň. Chcem tým povedať len to, že treba aj pri environmentálnych hnutiach odlíšiť, s kým sa rozprávame, prípadne s akými hnutiami sympatizujeme a či je ich charakter viac náboženský ako vedecký. Dúfam, že napriek tejto horúcej téme neboli moje dnešné slová úplne chladné a že nám pomohli byť spoločne zvedochtiví.

Použitá a odporúčaná literatúra

Foss, Beyond Environmentalism, 2009.
Cullan, ‘Responses to Apocalypse: Early Christianity and Extinction Rebellion’, 2019
Extinction Rebellion, This Is Not a Drill, 2019.
Krauss, The Physics of Climate Change, 2021.
Lights, ‘Why I left Extinction Rebellion to campaign for nuclear power’, 2020.
Nordhaus, The Climate Casino, 2013.
Oreskes, Conway, Merchants of Doubt, 2010.
Schellenberger, Apocalypse Never, 2021.
Taylor, Dark Green Religion, 2009.
White, ‘The Historical Roots of Our Ecologic Crisis’, 1967.

Web