Aky je Boh Jordana Petersona?

Načítavam... 225. Aký je Boh Jordana Petersona?

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Nastal čas pozrieť sa na jednu veľmi vplyvnú osobu súčasnosti, a ak nežijete niekde na Marse či internetovej izolácii, jej meno ste už isto zachytili. A tou je Boh. V poriadku, presnejšie pôjde teda o Jordana Petersona a o jeho predstavu božstva, ktorú sa snaží rozoberať a ponúkať. Poviem vám aj, čo si o tom všetkom myslím aj ja, ale na to si budete musieť počkať až na záver. Poďme teda na to.

Pre tých z vás, ktorí len málo tušíte o koho ide, Jordan Peterson je jedna z najzaujímavejších verejných postáv a intelektuálov poslednej doby. Je profesor psychológie pôsobiaci na torontskej univerzite v Kanade, bývalý klinický psychológ, autor, debatér a Youtuber, a do internetového povedomia sa dostal predovšetkým svojimi vystúpeniami ohľadom politických tém, ktorým sa však dnes vyhneme. Tak ako kontroverzného kritika, komentátora, či proroka, ani jeho nemajú všetci v obľube a to som ešte povedal celkom jemne a skromne.

Je mi ťažko povedať, či je známejší vďaka mnohým svojim prednáškam dostupných na YouTube alebo vďaka svojim knihám. Jeho prvou kniha, z roku 1999, niesla meno Mapy zmyslu. Rozoberá v nej rôzne svetové náboženstvá a mytológie, ktoré obsahujú dejinné múdrosti o tom, aký život je taký, ktorý môžeme označiť ako zmysluplný. Je to pritom jeho najťažšie dielo, cez ktoré sa prelúska len málokto. Mňa to v čase tejto dávky tiež ešte čaká, ale zisťujem, že po stovkách napočúvaných hodín jeho videí sa mi číta značne ľahšie, ako keď som túto knihu otvoril zo zvedavosti pred pár rokmi prvýkrát. Napokon veď, počul som od mnohých vzdelanejších odo mňa, že mali podobný problém a kdesi už aj Peterson spomenul, že sa musel nedávno zamýšľať nad tým, čo v tejto knihe písal.

Chaos a poriadok

Známejšie a oveľa prístupnejšie sú však jeho posledné dve knihy. Prvá s názvom Dvanásť pravidiel pre život a potom jej pokračovanie, ktoré by sa dalo preložiť ako Za hranicami poriadku s ďalšími dvanástimi pravidlami. Knihy sú o živote, respektíve presnejšie o tom, ako sa v našich životoch stretá súhra poriadku a chaosu - dva koncepty, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v mnohých svetových mytológiách. Ak si ich predstavíme ako dve územia nášho života, poriadok je to teritórium, ktoré poznáme, ktoré je predvídateľné, známe a v tomto zmysle sa po ňom kráča veľmi pohodlne. Ak máme jedlo, ktoré každý deň jeme, prácu, ktorú zbožňujeme, a ľudí, ktorých milujeme, všetko je - aj doslova - v poriadku.

Chaos je však územie, keď vkročíme do neznáma. Keď čakáme, že naše nohy položíme opäť na známy povrch, no ten sa začne pod nami triasť ak nie rúcať. Je to miesto, keď sme sa ocitli bez práce, bez peňazí, v zdravotnom či duševnom utrpení, či keď nás niekto milovaný opustil či zradil. Poriadok a chaos majú samozrejme mnoho podôb a každý z nás hľadí do tváre jednej alebo druhej ale najčastejšie oboch zároveň.

Najvyšší ideál

V našom svete a živote je teda neustály tanec poriadku a chaosu. V každom z nás pritom na takomto každodennom parkete vyvstávajú neutíchajúce otázky - ako žiť zmysluplne a ako bojovať proti chaosu? Petersonova odpoveď by bola v skratke takáto - máme premieňať náš veľkolepý potenciál na jeho aktuálny stav. A čo má byť náš potenciál, ktorý máme zaktualizovať? Je ním ten najvyšší ideál, na ktorý máme mieriť. Pri tomto sa z nás bude stávať osoba, ktorou ešte vôbec nie sme, ale ktorou sa môžeme stať, ak sa neuspokojíme len s nejakým našim každodenným priemerom.

Je to cesta, na ktorú sa môžeme vydať každý deň, ale musíme počítať s obetami, ktoré nás to bude stáť. A cez čo vedie takýto vznešený cieľ? Vedie cez prijatie našej zodpovednosti a to voči sebe, nášmu okoliu a následnej premene našej osobnosti. Áno, takáto cesta však vedie cez územie s množstvom chaosu respektíve príšer v podobne našich životných udalostí a výziev, ktoré budeme môcť porážať, (a toto je moja metafora) ak budeme vyzbrojení mečom pravdy, brnením zodpovednosti a štítom odvahy.

Možno sa pýtate sa, čo má toto spoločné s vierou v Boha? Dá sa povedať, že všetko. Jednak Peterson tvrdil, že možno len takýto človek môže autenticky povedať, že verí v Boha. Teda, podľa tohto chápania by ním bol aj ten z nás, ktorý je neveriaci, ale pretože žije autentický život v pravde smerujúci k tomu najvyššiemu ideálu, tak je praktickým životom veriaci. A čo je to ten najvyšší ideál, ku ktorému máme smerovať a na ktorý sa máme našim životom približovať?

Takýmito ideálmi sú rôzni hrdinovia v mýtoch, knihách či filmoch, ktorých vedome či nevedome obdivujeme a ktorých by sme túžili imitovať. Avšak aj medzi nimi existuje hierarchia a to najväčšie zosobnenie všetkých čností by bolo v akomsi kozmickom superhrdinovi, ktorý ako tušíte - a ako uvidíme - je u Petersona totožný s Bohom. Avšak aký je to Boh? Má svoju reálnu existenciu? A ak áno, ako si ho predstavuje? A dá sa právom povedať, že tento Boh je kompatibilný s tým kresťanským?

Petersonov Boh

Koho má teda Peterson na mysli, keď použije pojem Boh? Samozrejme, nemám tým na mysli, keď rozpráva o starovekých mytológiách, ale keď sa zdá, že rozpráva o tom monoteistickom, biblickom Bohu. Z jeho kníh to nie je jasné a preto túto otázku už dostal veľakrát. Jeho rôzne odpovede sa pritom v mnohom zhodujú a o chvíľu vám o ich obsahu čosi poviem.

Bolo by však určite pre každého ľahšie, keby sa k tomu všetkému vyjadril aspoň trochu jednoznačne a veci by tak boli pre nás hneď jasnejšie. Tu je napríklad odpoveď na túto otázku počas debaty so Samom Harrisom z roku 2018. Peterson mal pritom nasledovnú odpoveď premyslenú a napísanú a nešlo teda len o spontánne vyjadrenie, ku ktorým počas konverzácii často prichádza. Na otázku, kto je pre neho Boh, odpovedal nasledovne a radšej sa pritom aspoň trochu pripútajte:

Súčasťou konceptu Boha západnej civilizácie je jeho chápanie ako pravdivej reči, ktorá napravuje patologické hierarchie, ... a okrem toho konfrontuje samotný chaos a tvorí obývateľný poriadok. Ide tu o metafyzické tvrdenie a to je najlepšie koncipované ako aspoň jedna z Božích súčastí a mám tým teda na mysli transcendentnú realitu, ktorá je pozorovateľná len počas tých najdlhších časových úsekov.

Boh je spôsob ako imaginatívne a kolektíve reprezentujeme existenciu konania vedomia počas histórie; ako tie najviac reálne aspekty existencie prejavujúce sa cez najdlhšie časové úseky, ale nie nevyhnutne uchopiteľné ako predmety tu a teraz.

Boh je to, čo večne zomiera a sa rodí s cieľom hľadať vyššie bytie a pravdu. To je fundamentálny prvok hrdinských mytológii. Boh je najvyššia hodnota v hierarchii hodnôt ... Boh je to, čo pozýva a odpovedá na večné pozvanie do dobrodružstva. Boh je hlas svedomia. Boh je zdroj súdenia, milosti a viny. Boh je budúcnosť, pre ktorú prinášame obety a niečo ako transcendentné úložisko reputácie. ... Boh je to, čo vyberá spomedzi mužov vo večnej hierarchii mužov.

Čo si o tom myslieť? Táto odpoveď nie je síce vyhýbavá, ale do akej miery je nápomocná, je už iná otázka. Môžete si pozrieť aj celé toho video, kde tieto veci trochu viac objasnil, ale ako Harris následne zareagoval, nikde v tejto dlhej definícii nevidno, že ide o osobného, teistického Boha, ktorý vie a chce vypočuť naše modlitby. Na druhej strane by som to asi upresnil, že isté časti tohto opisu znejú miestami aspoň mierne teisticky - vravel napokon o Bohu, ktorý nás pozýva a ktorý k nám hovorí. Ale ako celok mi to príde tak trochu ako akýsi metafyzický mačkopes, ktorý nie je úplne koherentný. Naozaj Boh môže byť všetky tieto veci naraz a ostať pritom stále rozpoznateľný pre tých z nás, čo používame pojem Boh celkom inak?

Tiež platí, že počas dlhej histórie náboženského uvažovania, mnohí považovali svedomie, evolúciu, či reprezentáciu nášho vedomia a hodnôt v príbehoch ako argumenty za Božiu existenciu, no Peterson, ich vo vyššie uvedenom opise dával do zhody - teda tvrdil, že Boh je svedomie, Boh je evolúcia, Boh je budúcnosť, ktorej prinášame obety podobne. Aspoň v takomto chápaní sa teda nezdá, že jeho Boh môže byť ten biblický respektíve kresťanský bez teologických problémov. Ako som spomenul, povedal, že Boh je aj to, čo hľadá vyššie bytie a pravdu, ale takéhoto Boha aspoň západná monoteistická tradícia nepozná.

Táto jeho odpoveď bola však výnimka. Tu sú iné vyjadrenia, ktoré opakovane vraví na otázku, či verí v Boha a mohli by sme povedať, že dnes tvoria jeho štandardný súbor odpovedí. Tie by som parafrázoval do nasledovných vyjadrení:

Nemám rád, keď sa ma ľudia pýtajú túto otázku, pretože ju musím skomplikovať a to sa nikomu nepáči. Určite nechcem byť nepresne zaškatuľkovaný. Napriek tomu, ak by som mal na ňu odpovedať, dalo by sa to niekoľkými spôsobmi: Po prvé, nič vás do toho nie je, lebo je to až príliš súkromná vec. Po druhé, aby som to vedel zodpovedať, museli by sme si objasniť, čo to znamená “veriť” vo fráze “veriť v Boha”. Zvlášť si treba upresniť, či to znamená vyznávať niečo slovami alebo istým spôsobom prakticky konať v každodennom živote. Tieto dve veci nemusia byť pritom vôbec v súlade. Potretie to môžem vyjadriť takto: bojím sa, že by Boh mohol existovať. Najskôr je však moja odpoveď na to takáto - snažím sa žiť, akoby Boh existoval. Nemôžem tvrdiť, že v jeho existenciu plne verím, pretože ak by som to myslel vážne, môj život by bol úplne pretvorený a napokon sám Kristus odmietol priznať, že je dobrý. A keďže rozhodujúce nie sú slová ale skutky, môžem len povedať, že sa o to len snažím.

Toľko moja parafráza jeho rôznych pohľadov. Pri mnohých jeho internetových odpovediach počujeme teda mierne obmeny na vyššie uvedené riadky. Podobne sa napríklad vyjadril k tomu, či mal Kristus božskú podstatu - záleží, čo máme na mysli pod pojmami “Kristus” a “božský”. Pri takomto prístupe je však namieste otázka, či naozaj nejde ak nie o zbytočné vyhýbanie, tak aspoň o prílišné komplikovanie. Napríklad aj otázku “Čo je reálne?” okomentoval, tým, že na dôkladnú odpoveď treba vedieť, čo myslíme pod slovami “čo”, “je” a “reálne”. Raz ktosi v istom komente žartovne poznamenal, že by bolo zaujímavé počuť, ako by odpovedal manželke na jej otázku, ak sa ho spýta, či ju miluje.

Chcel by som zdôrazniť, že komplikácie istých tém a pojmov sú úplne v poriadku, lebo svet a pojmy vedia byť komplikované. Ale aspoň mne sa zdá, že lepšie než pri otázke rozhodiť ruky a povedať, že na to nemožno odpovedať, kým si nedefinujeme pojmy x, y a z, je vybrať si nejaké zaužívané či vlastné definície a túto odpoveď s ich použitím poskytnúť. Následne na to môže naša konverzácia pokračovať a môžeme si to skomplikovať, ale aspoň sme nejak začali. Ani mapy nezachytávajú každý detail, ináč by neboli mapami ale samotným zmapovaným územím. Ich pointou nie je byť nepresný, ale byť dostatočne presný pre konkrétne účely našej navigácie. A podobne by to malo zrejme fungovať aj v našich konverzáciách a definíciách.

Doplňujúce informácie

Spomeňme si však ešte niektoré iné veci, aby sme si ešte doplnili o ňom obraz z toho, čo sám prezradil. Napríklad priznáva, že má problémy s kresťanským zjavením, teda s vieroukou v biblickej a historickej kresťanskej tradícii, cez ktoré Boh údajne odhalil ľuďom pravdy, na ktoré by neprišli púhym rozumom. Prezradil tiež, že má problém vidieť Boha, ako niekoho, koho by mohol velebiť, a to pre fyzické bolesti, ktoré prežíva. Odraz božstva či božskej podstaty môžeme pritom vidieť v ľuďoch, ktorí konajú správne, to jest, žijú v nasmerovaní na tento najvyšší ideál. Ježiša a jeho zmŕtvychvstanie vníma metaforicky a berie ho ako príklad človeka, ktorý žil čnostný život napriek všetkému zlu okolo neho a tak priniesol svetu vykúpenie, a stal sa tak týmto vzorom pre nás a našu úlohu vo svete.

V istom bode prirovnal skok viery k dileme o slobodnej vôli. Podľa neho tak ako sú silné dôvody myslieť si, že máme slobodnú vôľu, tak sú aj rovnako silné námietky. Prakticky však nemôžeme žiť ako agnostici, ale vo všetkom čo ako jednotlivci a spoločnosť robíme, predpokladáme, že slobodnú vôľu máme. Podobne to vidí aj s Božou existenciou - ak chceme žiť náš život zmysluplne a smerovať k tomu, čo nás môže ozaj pretvárať, nemôžeme žiť tak, ako keby Boh neexistoval. A na záver pridám ešte pár mojich postrehov.

Môj pohľad

V prvom rade, to, čo som dnes povedal, vyznelo asi celkom negatívne. Z môjho pohľadu je však Peterson mimoriadne zaujímavou a osviežujúcou postavou dnešnej doby. Ktokoľvek, kto s ním nesúhlasí, by mal v prvom rade nesúhlasiť s tým, čo naozaj vraví a nie s mnohými skresleniami, ktoré po internete kolujú. Myslím si, že ak sa niekto dotkne niečoho kultúrne a bytostne dôležitého, získa s tým mnoho obdivu a zároveň aj mnoho hejtu. Takže niečo asi robí správne.

Pre verejnú diskusiu robí veľmi potrebnú prácu. Je veľmi špecifický svojim štýlom, vedením konverzácie, tým ako uvažuje, a ako dokáže zjavne prinášať témy a myšlienky, po ktorých je veľký vnútorný hlad. To neznamená, že si nemyslím, že sa nikdy nemýli alebo že mu vo všetkom pritakávam. Niekedy mu pritakávam, niekedy nie. Páči sa mi však ako jeden z ľudí pri ktorých, ak s ním nesúhlasím, musím veľakrát dobre premýšľať, kde a prečo presne s ním nesúhlasím. A takúto rozcvičku oceňujem.

Čo sa týka otázky Petersonovho pohľadu na Božiu existenciu, problematické je pre mňa toto: v tejto diskusii mení význam slova “Boh” a tiež to, čo to znamená “existovať” či “veriť”. Je to úplne v poriadku redefinovať pojmy a povedať, že takto ich momentálne používam ja, ale potom treba k tomu dodať, že toto nie sú ich tradičné významy. Boh nie je chápaný len ako abstraktný ideál či spôsob žitia. Podobne, síce viera nie je len o vieroučných výrokoch, úzko však s nimi súvisí a vie to každý veriaci, ktorý si otvoril katechizmus či sa v nedeľu modlí vyznanie viery.

Toho s čím nesúhlasím je viac než len toho, čoho sme sa dotkli dnes, a zo zásadných vecí by som spomenul jeho pragmatické chápanie pravdy - niečo, čo nazýva meta-pravda, ale to by som už v našom závere odbočil. Moja kritika však možno skresľuje to, v koľkých veciach ohľadom náboženstva, zmyslu, a hodnôt by som s ním našiel spoločnú reč a dokonca som si raz uvedomil, že v istých oblastiach sme paralelne prichádzali k podobným myšlienkam. Poviem to ešte trochu jasnejšie, aby si rozumeli: Peterson má aj pre mňa veľmi pútavé myšlienky, jedinečný štýl a som jeho, síce kritický, ale za to fanúšik. A tiež pomáha, že to nie je žiadny vedecký šarlatán. Ako to povedal jeden článok v časopise Skeptic: “Nemusíte ho mať radi, ale jeho klinickú psychologickú odbornosť mu nemôžete odoprieť.”

Záver

Myslím si, že bude zaujímavé sledovať Petersonov vývoj v tomto myslení. Podľa mňa sa môžeme dočkať toho, že svoje názory niekam posunie. Ako ho tak počúvam, myslím, že sa v poslednej dobe veľa zamýšľa nad otázkami a problémami kresťanstva. Vyjadrím to ešte takto: Peterson píše momentálne svoju ďalšiu knihu, ktorá by sa mala volať, Tí, čo zápasia s Bohom. Ako sám priznáva, aj on momentálne zápasí s Bohom - a veď takých nás je asi viac. Tým tu pritom ani nepredpokladám, že Boh je reálny a vedie s ním dáky reálny zápas, aj keď, ak Boh existuje, tak zrejme aj hej. Chcem tým povedať, že som si istý, že hlboko reflektuje nielen abstraktne nad tým, ako chápať Boha, čo to znamená veriť v neho a ako sa vyjadriť napríklad k tomu, či vstal Ježiš z mŕtvych.

Jeho manželka Tammy sa počas nedávneho ochorenia stala katolíčkou a začala sa modliť ruženec a jeho dcéra Mikhaila prešla veľmi česrtvo od otcovho metaforického chápania kresťanstva na jeho oveľa osobnejšiu verziu. To ešte nemusí pre Petersona znamenať nič, ale na druhej strane by ma prekvapilo, ak by sa sám niekde vo svojom zmýšľaní neposunul. Uvidíme a nechajme sa prekvapiť. Sme na konci a ja dúfam, že som vám do mojich roztrúsených a chaotických myšlienok priniesol aspoň trochu poriadku.