SME
Pondelok, 25. október, 2021 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Dostojevskij: Veľký inkvizítor a neslobodné šťastie

O napätí medzi slobodou a šťastím

Vypočujte si podcast

Fjodor Dostojevskij. Ruský spisovateľ a autor mnohých psychologických románov, ktoré oplývajú filozofiou a existenčnými otázkami. Dnes sa pozrieme na jeho tzv. nedokončený román z 1880, Bratia Karamazovovci, kde Dostojevskij poukazuje na neľahkú voľbu medzi šťastím a vnútornou slobodou.

Bratia Karamazovovci sú rozsiahlym literárnym počinom a ak ste tento románový skvost ešte nečítali, určite to čím skôr napravte. Dnes si posvietime na niekoľko myšlienok z dvoch kapitol tejto knihy: prvá sa volá „Hymnus a tajomstvo“ a druhá „Veľký inkvizítor“; a zatiaľ čo prvá nám pomôže pochopiť Dostojevského chápanie slobody, druhá dá slobodu do kontrastu s ďalšou veľkou hodnotou, ktorou je šťastie. Začnime so slobodou a nie je lepšieho miesta, kde diskutovať o tejto hodnote ako vo väzení.

Bratia vo väzení

Dostojevskij sa nám prihovára ústami Míťu, najstaršieho z bratov Karamazovovcov, ktorý je uväznený za údajnú vraždu svojho otca a čaká ho súd. Vo väzení ho navštívil jeho najmladší brat Aľoša, ktorému hovorí o svojom, mohli by sme povedať, existenčnom osvietení. Zacitujem pár úryvkov z Míťových vyznaní, cez ktoré bratovi hovorí o novo nájdenej slobode, ale predtým chcem dodať jeden dôležitý kontrast.

Ak ste tento román nečítali, je potrebné vedieť, že každý s bratov Karamazovovcov reprezentuje niečo, čo by dánsky existencialista Søren Kierkegaard nazval life style či životný štýl alebo životnú filozofiu. Ak hovoríme o Míťovi, podľa Kierkegaardovho rozlíšenia na life style estetický, etický a náboženský, tu určite ide o ten prvý. Estetickosť treba chápať ako zmyslovosť a tak ide o život, ktorého hlavným cieľom je hľadanie a zakusovanie zmyslových zážitkov a potešení a tento life style by sme mohli nazvať aj hedonistický, teda hľadajúci šťastie v pôžitkoch. Míťa viedol takýto život a sú to až udalosti, ktoré ho priviedli do väzenia a samotný čas vo väzení, ktoré ho nasmerovali k už spomínanému existenčnému osvieteniu. Ide tu tak o silný kontrast hýrivého a de facto neslobodného života oproti životu vnútorne slobodnému.

Akú slobodu teda Míťa objavil? Aľošovi ju vysvetľuje týmito slovami, citujem: „Brat môj, za tieto posledné dva mesiac som v sebe pocítil nového človeka, ožil vo mne nový človek! Bol vo mne uväznený, no nikdy by sa nebol zjavil, keby nebol udrel ten hrom. Je to hrôza! Čo na tom, že budem v baniach dvadsať rokov vytĺkať rudu z kameňov, toho sa vôbec nebojím, ale iné mi teraz naháňa hrôzu – aby odo mňa neodišiel tento človek, čo ožil.“

Nový človek

Kto je tým novým človek, ktorý v ňom ožil? Míťa pokračuje: „Ó, áno, budeme v reťaziach, zbavení voľnosti, ale vtedy, vo svojom veľkom žiali znova ožijeme v radosti, bez ktorej človek nemôže žiť, ale Boh musí jestvovať, lebo Boh dáva radosť, to je jeho privilégium, veľké privilégium... (...) Ako by som tam pod zemou mohol byť bez Boha? Rakitin tára: ak Boha vyženú zo zeme, my ho pod zemou privítame! (...) Život je plný, život jestvuje aj pod zemou. (...) Neveril by si, Alexej, ako sa mi teraz chce žiť, aká túžba jestvovať a poznávať sa vo mne zrodila práve medzi týmito ošarpanými stenami. Rakitin to nechápe, on potrebuje len vystavať dom a prijať nájomníkov, ale ja som čakal na teba. Napokon, čo je to utrpenie? Nebojím sa ho, aj keby bolo nespočetné. Teraz sa ho nebojím, predtým som sa bál. Vieš, možno nebudem na súde ani odpovedať. A mám pocit, že je teraz vo mne toľko sily, že premôžem všetko, všetky utrpenia, len aby som mohol povedať a podchvíľou si opakovať: som! V tisícerých mukách – som, zvíjam sa v trýznení – ale som. Sedím v pevnostnej veži, no predsa jestvujem, vidím slnko, a ak ho nevidím, viem, že je. A vedieť, že je slnko – to je už celý život.“

Skôr ako sa dostaneme k Miťovej nasledujúcej úvahe o ľudstve, zastavme sa pri týchto jeho slovách. V čom teda spočíva jeho osvietenie?

Asi poznáte Dostojevského slávny výrok či otázku, že ak Boh neexistuje, všetko je dovolené. Ak neexistuje Boh, bude svetu vládnuť morálny nihilizmus? Míťa sa stavia čelom týmto pochybnostiam a jeho odpoveď je jasná, ale v tomto bode nechcem dať tomuto slávnu výroku plnú pozornosť. Skôr chcem poukázať na vec, ktorá možno čitateľom týchto statí unikla. Míťa tu trikrát opakuje a zdôrazňuje slovo „som“ a tento jeho existenciálny akcent je možné interpretovať ako jeho uvedomenie si jednoduchej, až príliš jednoduchej skutočnosti, že jeho púhe bytie, samotný fakt, že jestvuje, tak že jeho jestvovanie je dobré. Že hodnota jeho života nezáleží od zásluh a chýb, a že môže slobodne povedať „som“ a tešiť sa. Bytie samotné je dobré. Ako povedal Míťa v už čítanej pasáži, „ako sa mi teraz chce žiť, aká túžba jestvovať a poznávať sa vo mne zrodila práve medzi týmito ošarpanými stenami.“

Humanistický existencializmus

Túžba jestvovať a poznávať a Míťov existencializmus ide ďalej a nezostáva pri seba-adorácii. Mohli by sme povedať, že jeho existencializmus je humanistický, pretože hneď v ďalších slovách sa posúva od dobra vlastnej existenciu k ľudstvu ako takému a robí tu jedno zásadné rozlíšenie. Citujem: „Brat Ivan je sfinga a mlčí, jednostaj mlčí. Ale mňa trápi Boh. To jediné ma trápi. Čo, ak nie je? Čo, ak má Rakitin pravdu, že je to umelá idea v ľudstve? Ak Boh nie je, potom je človek najvyšším pánom zeme a vesmíru. Veľkolepé! Lenže ako sa stane cnostným bez Boha? To je otázka! Ustavične mi to vŕta v hlave. Lebo koho má človek potom milovať? Komu má byť vďačný, komu z aspieva hymnus? Rakitin sa smeje. Rakitin tvrdí, že ľudstvo možno milovať aj bez Boha. Nuž také dačo môže tvrdiť len usoplený krpáň, ale ja to nepochopím. (...) čo je to vlastne cnosť, odpovedz mi, Alexej! Ja pokladám za cnosť jedno a Číňan niečo iné – to znamená, že je to relatívny pojem. Alebo nie? Nie je relatívny? Zákerná otázka! Ty sa mi nevysmeješ, ak ti poviem, že som preto dve noci nespal. Teraz sa čudujem len tomu, ako tí ľudia žijú a vôbec na to nemyslia. Márnosť nad márnosť! Ivan nemá Boha. Má ideu.“

Míťov humanistický existencializmus vidím v tomto. Ľudstvo sa dá chápať buď abstraktne alebo konkrétne. Pri abstraktnom chápaní je ľudstvo vnímané ako idea, ako koncept, ako princíp a takto ho chápe napríklad brat Ivan, ktorý v románe predstavuje racionalizmus, ateizmus, osvietenstvo a voľnomyšlienkarstvo. Keď Míťa tvrdí, že jeho brat nemá Boha, ale len ideu, pýta sa inými slovami na definíciu dobra a na opodstatnenie dôvodu či motivácie, preto by sme mali druhých milovať. Čo je tá cnosť, ktorú nazývame láska? A ako sa jej učiť? To je v rámci Ivanovho chápania sveta podľa Míťu „zákerná otázka“.

Míťa chápe ale ľudstvo inak. V necitovanej časti rozmýšľa o jeho budúcich spoluväzňoch, s ktorými bude pykať na Sibíri a hovorí, že v každom trestancovi je možné oživiť odumreté srdce. Ako on teraz vo väzení objavil v sebe nového slobodného človeka, to isté verí, že môže dokázať každí. V necitovanej pasáži tiež hovorí o sne, v ktorom sa mu prisnilo zúbožené dieťatko, ktoré tiež pracovalo v baniach a hovorí, že práve kvôli nemu chce byť odsúdený a ísť na nútené práce a trpieť spolu s ním. Túto svoju reflexiu Míťa zakončuje slovami, citujem, „lebo všetci nesú vinu za všetkých. Za všetky dieťatká, lebo sú malé deti i veľké deti. Každý z nich je dieťatko“. Míťa tu hovorí o jeho novonadobudnutom existenčnom zraku, ktorým vidí takéto dieťatko v každom trestancovi, lebo ho už uvidel v sebe. Ak som hovoril, že Míťa ľudstvo vníma nie abstraktne ale konkrétne, toto som pod tým myslel.

Z toho čo som doteraz povedal a odcitoval máme už verím lepšiu predstavu o tom, ako chápe Dostojevskij ľudskú slobodu. Je to niečo, čo človek objaví sám v sebe, často keď je vystavený extrémnym okolnostiam a samote a táto sloboda je ukotvená v poznaní, že moja číra existencia je dobrá. Samozrejme, Dostojevskij ako veriaci človek dobro samotnej existencie ako aj cnosť lásky ku konkrétnym ľuďom ukotvuje v osobnom Bohu a preto ho ako existencialistu radíme medzi teistických existencialistov, kde nájdeme aj už spomínaného Sørena Kierkegaarda, francúzskeho filozofa Gabriela Marcela či nemeckého filozofa Karla Jaspersa. Posuňme sa v druhej časti dnešného rozmýšľania od slobody k šťastiu.

Veľký inkvizítor

Dostojevského rozprávanie o Veľkom inkvizítorovi je slávnym myšlienkovým experimentom, v ktorom sa Ježiš druhýkrát vracia na svet a to práve v období španielskej inkvizície. V kocke ide o to, že sa Ježiš stretá s vrchným, teda veľkým inkvizítorom, ktorý ho dá uväzniť a obviňuje Ježiša z toho, že dal ľuďom slobodu, zatiaľ čo oni chcú šťastie. Myšlienkový experiment sa odohráva na pozadí troch Ježišových pokušení na púšti a inkvizítor ponúka svoju interpretáciu poukazujúc na tom, že to neboli ani tak tri pokušenia, ale tri zmarené šance. Šokujúci záver tohto príbehu vám nechcem prezradiť a určite si ho celý prečítajte.

Prečo nás Dostojevskij stavia pred výber medzi slobodou a šťastím, ak obe sa javia byť veľmi dobré? Šťastie nechápe ako dosahovanie nejakého vyššieho cieľa či sebarealizáciu, ale ako utilitarizmus, teda ako hľadanie potešenia a vyhýbanie sa bolesti. Dostojevskij chápe šťastie rovnako ako Nietzsche, ktorý kritizuje tzv. posledných ľudí, ktorí ho vynašli. Nietzsche naráža na anglických utilitaristov (Jeremiho Benthama a Johna Stuarta Milla) a kritizuje ich za to, že hlásajú morálku, ktorá sa vyhýba utrpeniu, chcú život bez rizika a namiesto rastu k dokonalosti uprednostňujú komfort a blahobyt.

Keď sa začítame do Veľkého inkvizítora, Dostojevského chápanie šťastie sa dá zjednodušiť slovami, že ľudia chcú namiesto slobody skôr chlieb a hry: byť nasýtení a zabávaní. Ľud chce byť radšej neslobodní a neniesť za nič zodpovednosť, ako byť slobodný a zodpovedať za každé svoje konanie. Sloboda je najväčšie životné riziko, ktoré nie sme prirodzene odhodlaní prijať.

Veľký inkvizítor hovorí Ježišovi, citujem: „no vedz, že teraz a práve teraz sú títo ľudia väčšmi ako kedykoľvek predtým presvedčení, že sú úplne slobodní, napriek tomu, že nám sami priniesli svoju slobodu a pokorne nám ju zložili k nohám. Ale to sme dosiahli my, a čo si chcel dosiahnuť Ty, akú slobodu?“ Inkvizítor pokračuje: „premohli [sme] slobodu v záujme toho, aby [sme] urobili ľudí šťastnými. (...) Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom slobody, ktorý oni vo svojej prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a ľakajú – lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda! (...) Najprv ich nasýť a len potom od nich žiadaj cnosť.“

Dostojevskij a Nietzsche

Záverom, čo teda hovorí Dostojevskij o vzťahu medzi šťastím a slobodou? V rámci jeho chápania týchto dvoch hodnôt je sloboda vnútorným stavom, ktorý ide ruka v ruke s utrpením a s existenčnou skúsenosťou, že moja púha existencia je dobrá. Sloboda vedie k túžbe byť a poznávať seba a druhých a svet, v ktorom jestvujem. Skutočne slobodný človek neverí v abstraktnú ideu beztváreho ľudstva, ale vie nachádzať a milovať dieťa v každom človeku.

Šťastie je opakom slobody. Šťastie nestrpí utrpenie a bolesť, šťastní nechcú riskovať slobodu a radi sa jej vzdajú. Samozrejme, žijú v ilúzii, že nie sú otrokmi, ale pritom sú neschopní sebazáporu a osobného rastu prostredníctvom prekonávania životných prekážok. Šťastný človek je človek milión. Konformný, nevyčnievajúci.

Ako som už ale spomenul, Dostojevského koncepcia slobody závisí od existencie Boha a samozrejmou formou kritiky by bolo súhlasiť s Ivanom Karamazovom, že Boh je len idea a nie milujúca osoba. Čo je ale zaujímavé v tomto záverečnom bode podotknúť, je že aj Friedrich Nietzsche, ktorý síce s Dostojevským nezdieľa vieru v nejaké milujúce božstvo, zásadne súhlasí, že takto chápané šťastie je veľkým pokušením človeka na ceste k slobode. Ako ale zaznelo aj v mojich dávkach o Nietzschem a jeho filozofii, kde Dostojevskij vidí ľudskú slobodu ako možnosť realizácie cnosti lásky, Nietzsche ju vidí ako predpoklad sebarealizujúcej sa vôli k moci, teda k staniu sa umeleckým nadčlovekom.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Súvisiace dávky:

***

Podpor tvorbu nášho podcastu cez Patreon alebo jednorazovo či trvalým príkazom priamo na účet. Ďakujeme!

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Za nadmernými úmrtiami počas pandémie sú aj odklady plánovaných operácií v slovenských nemocniciach.

Za zbytočnými úmrtiami sú aj preťažené nemocnice a nedostatok personálu.


18 h
Jakub Filo.

Smutná neúplná štatistika pandémie.


18 h
Bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský.

Tím Očistec už má piatich svedkov.


17 h

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.

Družica umožní ozbrojeným silám komunikovať rýchlo a bezpečne v rámci celého sveta.


TASR 19 h
Technologický podcast Klik.

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 1 ďalší 23. okt
NASA dosiahla v stredu významný míľnik: podarilo sa jej pripevniť kozmickú loď Orion na nosnú raketu Space Launch System.

Pôvodne chceli loď vyslať už koncom tohto roka.


TASR 23. okt
Skryť Zatvoriť reklamu