SME
Pondelok, 25. október, 2021 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Zmarila teológia stredovekú vedu?

O teológii a vede v stredoveku

Vypočujte si podcast

Pravek, starovek, stredovek, novovek. Akýkoľvek vek však vytvoril človek. A o tom, ako bol vytvorený, prečo dodnes na ňom ostáva nálepka zaostalosti, a čo je na tom pravda - tak o tom si povieme práve dnes.

Každý z nás zaiste počul nasledovné odstrašujúce slovo: Temnovek. Ak je však stredovek temný, temnovek musí byť predsa ešte temnejší. Obviniť niekoho zo stredovekých názorov môže znieť dostatočne urážlivo, avšak zaškatuľkovať niekoho do škatule temnoveku musí byť ešte horibilnejšie. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa nám oplatí venovať sa histórii, je ten, lebo opravou mylných tvrdení ľudí v minulosti, sa môžeme mylným tvrdeniam vyhnúť my sami v dnešnej dobe. O stredoveku som sa už rozprával s medievalistkou Evinou Stein a tento rozhovor nájdete v podobe dávky číslo 100 a čosi sme si povedali už aj o Cirkvi a pitvách v dávke 191. Dnes sa však na toto obdobie pozrieme trochu nanovo a z iného uhla.

Stredovek a temnovek

Čo to však ten stredovek a temnovek je? Aj keby vám však vzorka náhodne vybraných ľudí večernej párty nevedela poskytnúť presnú definíciu a chronológiu, zrejme by sme v odpovediach získali určité opakujúce sa črty. Temnovek (ak nie aj celý stredovek) by bol niečo ako opak osvietenstva. Doba intelektuálneho a spiatočníckeho temna. Obdobie zabraňujúce ľudskému pokroku. A zároveň je to doba, za ktorú jednoznačne môže Katolícka cirkev. Dnes sa pozrieme stručne na to, čo môže za vytvorenie takéhoto označenia a potom na slovné spojenie, vďaka ktorému môže niektorým začať škrípať v ušiach - a to je na pojem “stredoveká veda.”

Jednoducho ale zároveň celkom presne, stredovek je doba približne od roku 500 do 1500. Samozrejme, nič prelomové sa nestalo v roku 500 alebo v roku 1500 a sú mnohí historici, ktorí ponúknu aj iné a konkrétnejšie dátumy, ale na úvod nám to takto úplne postačí. Nuž a čo je to ten temnovek? Záleží koho a kedy sa spýtate. Niekedy sú tieto dve označenia používané ako synonymá, no inokedy je temnovek doba, ktorá má tvoriť prvú časť stredoveku a to približne do 12-teho storočia.

Aby sme túto otázku lepšie vyriešili, pozrime sa na to, čo nám o temnoveku vraví Oxfordský slovník stredoveku. Celý tento pojem temnovek uvádza v úvodzovkách a vraví o ňom toto. Je to:

“Historické obdobie začínajúce sa pádom Ríma okolo roku 475 do začiatku 11. storočia. Tento pojem vytvorili talianski humanisti v 14. storočí a pôvodne sa ním malo na mysli nedostatok latinskej literatúry po páde Ríma až približne do roku 1000. Neskorší historici rozšírili túto definíciu tak, že podľa nich táto doba zahŕňala všeobecné zastavenie pokroku, pretože bola menej pokresťančená než predošlé obdobia, boli v ňom násilnosti a vojny, chýbali v ňom písomnosti a učenie, a bol v ňom všeobecný nedostatok kultúrneho pokroku. Hoci takáto definícia bola všeobecne prijímaná … bádatelia od polovice 20. storočia začali spochybňovať, či pojem “temnovek” vhodne opisuje posledných 600 rokov prvého tisícročia.”

Heslo v slovníku ďalej vraví, že historici vďaka stále napredujúcemu výskumu prestávajú používať “temnovek” aj pre toto skoré obdobie po páde Ríma a vravia skôr o ranom stredoveku. V školských laviciach sú však žiaľ takéto a podobné komplikácie nie veľmi rozšírené. V nasledujúcich pár vetách ešte trochu rozviniem to, čo táto definícia povedala a potom si povieme niečo o vede v tomto období.

Vynájdenie stredoveku

Povedzme si jednu takú drobnú vec: že nik z ľudí žijúcich v stredoveku nepoužíval pojem “stredovek”. Keby ste sa ľudí spýtali, v akej dobe žijú, nik by nepovedal, že predsa v stredoveku. Ako sme už počuli, s pojmom stredovek prišli na začiatku 14. storočia talianski humanisti, ktorí začali vidieť svoju dobu ako novšiu, modernejšiu a hlavne odlíšiteľnejšiu od predošlého zaostalejšieho obdobia. Hlavným strojcom tohto nového pojmu je Francesco Petrarca, ktorý použil označenie “doba temna” pre označenie tejto neosvietenej doby, ktorá sa pre neho začala vyplienením Ríma v roku 410. Slovné spojenie “stredovek” - v latinčine medium aevum alebo media tempestas - prvýkrát stretávame v 15. storočí. Stredovek bol teda temnotou medzi dvoma svetlými svetmi - teda medzi tým klasickým, grécko-rímskym a tým renesančným.

Pozitívnemu pohľadu na toho obdobie taktiež nepomohli protestantskí reformátori, ktorí podobne ako talianski humanisti videli túto dobu ako obdobie náboženského, duchovného a vieroučného úpadku. Ak by to náhodou útrapám stredoveku nestačilo, tak ďalšie modriny mu spravili údery 18. storočia, počas ktorého rôzni osvietenskí autori videli tento čas - slovami Voltaira - ako ten, kedy “barbarstvo, povera [a] nevedomosť pokrývala tvár Zeme.” Filozof Voltaire a historik Edward Gibbon sú azda najznámejšími predstaviteľmi tohto pohľadu ale zďaleka nie jedinými.

Zatiaľ sme si teda spomenuli talianskych humanistov, a zvlášť autora Petrarcu, ktorí prispeli svojimi pojmami ku členeniu histórie. Ďalšiu pomocnú a vplyvnú ruku tomu pridal v 17. storočí ešte ktosi iný, a to istý luteránsky učenec, Christoph Cellarius (1638-1707), pôsobiaci na univerzite v Halle. Cellarius rozdelil dejiny na obdobia ľahko rozpoznateľné aj súčasnými študentami dejín. Napísal totiž históriu tejto doby, v ktorej začal vravieť o “Univerzálnej histórii … rozdelenej do starovekej, strednej, a novej doby.” Tieto združené pojmy - starovek, stredovek a novovek - nachádzame teda prvýkrát práve u neho.

Bez toho, aby som vás tu zahltil konkrétnymi menami iba spomeniem, že od začiatku 20. storočia sa stredovek začal prehodnocovať a prestal byť vnímaný ako doba veľkého temna. A jeden z hlavných dôvodov je znovuobjavenie niečoho, čo môžeme označiť ako “stredoveká veda”.

Stredoveká veda

Stredoveká veda. Ako vám tento pojem znie v ušiach? Striaslo vás z neho aspoň trošku? Pre mnohých je totiž už tento samotný pojem oxymoron. Je tomu tak nielen pre mnohých v súčasnosti, ale podobne by to videl aj Francis Bacon v 16-17. storočí, ktorý je považovaný za jedného zo zakladateľov vedeckej revolúcie, ako aj William Whewell v 19. storočí, ktorý je zas videný ako zakladateľ filozofie vedy. Ide o obraz dejín Európy, v ktorej sa od roku 500 do roku 1500 nachádza akási veľká čierna a katolícka diera, v ktorej sa stratí všetko poznanie.

Spojenie stredoveká veda treba používať s dávkou opatrnosti v tom zmysle, že samozrejme nešlo o rovnaké praktiky a technické vymoženosti, ktoré používame dnes. Hoci však vtedy neboli vtedy veľké laboratória, vedecké časopisy, či Nobelove ceny, mnohí historici sa zhodnú na tom, že nie je dôvod zakazovať takéto slovné spojenie. Hoci staroveká, stredoveká a moderná veda nie sú vôbec v mnohom rovnaké, môžeme v nich nachádzať isté rodinné podobnosti.

V niektorých oblastiach ide pritom o disciplíny, ktoré majú s dneškom oveľa viac prepojení (napríklad v prípade matematickej astronómie) a v iných buď menej alebo žiadne (napríklad v takzvanej medicínskej astrológii). Pointa je, že keď teda povieme napríklad staroveká, babylonská, čínska, moslimská, stredoveká, či moderná veda, nechceme tým povedať, že sa vo všetkom zhodujú, ale že zdieľajú isté podobnosti, vďaka ktorým dáva zmysel umiestniť ich do kategórie “veda”. Veda tu môže mať v tomto kontexte jednoducho význam systematického štúdia prírodných javov.

Tí z vás, ktorí ste ma počúvali aj v minulosti, si možno spomínate, že pred 19. storočím je lepšie vravieť skôr o “prírodnej filozofii” ako o “vede” - a to práve kvôli možným nedorozumeniam. Keď však použíjeme pred slovom “veda” relevantné prídavné meno opisujúce dané obdobie či lokalitu, budeme si hneď všetci rozumieť o čosi lepšie. Akokoľvek zvláštne vám však môže “stredoveká veda” znieť, je medzi to historikmi už zaužívaná kategória a aspoň dvaja poprední z nich navrhli, že používanie tohto spojenia je jedným zo spôsobov ako bojovať proti mnohým stereotypom o stredoveku. A preto ho budeme používať aj my pri tom, ako sa pozrieme na niečo z jeho obsahu.

Vplyv stredovekej teológie

Zvlášť od 12. storočia nedáva veľmi zmysel vravieť o nejakom temnoveku. Jedným z veľkých vynálezov tejto doby bola totiž univerizita. Nie je pritom pravda, že rozmýšľanie o prírodnom svete bolo na nich dominované teológiou. Jedným zo základných pravidiel medzi vyučujúcimi bol slogan “de naturalibus naturaliter”, teda vysvetľovať tento prirodzený svet prirodzene a nemiešať do neho nadprirodzené príčiny. Nie je pravda, že prijímanie možnosti zázrakov znamenalo, že mali úlohu v prírodnom bádaní. Môže za to rozdelenie kresťanských univerzít s kresťanskými odborníkmi na štyri fakulty, pričom zvlášť fakulta umení a fakulta medicíny používali v praxi naturalistický prístup. To jest, žiadne zázraky a nadprirodzeno neboli súčasťou vysvetlení. Takýto pohľad sa zvykne dnes označovať ako metodologický naturalizmus a je dôležité si uvedomiť, že to nie je až produkt, ktorý prišiel až po stredoveku, ale počas neho, zhruba asi od 12. storočia. A takýto prístup teda nemusela neskoršia vedecká revolúcia vynachádzať ale ho prevziať a vylepšiť.

Ako možno aj čakať, bola to doba, ktorá sa snažila o súlad vedy a teológie. Mnohí poprední myslitelia si začali osvojovať pohľad, podľa ktorého sú vedecké snahy o poznávanie tohto sveta morálnou povinnosťou človeka - teda aspoň tých, ktorí na to majú vzdelanie a prostriedky. Oslavovať svojho Stvoriteľa tak nemuseli naďalej už len cez modlitby ale aj tiež cez štúdium prírody. Ak je Boh zosobnením nie chaosu ale poriadku, potom aj príroda musí reflektovať tento poriadok. Ako však funguje tento vesmír? Mnohí tvrdili, že Boh bol v jeho výbere slobodný a mohol ho teda stvoriť ako len chcel. Nemôžeme preto len čisto rozumom či logikou prísť na to, aký je. Svet musíme poznávať cez pozorovanie a zbieranie údajov. Len tak sa môžeme dozvedieť, ako Boh tento svet ozaj nastavil. Teológia teda poskytovala aj vedeckú motiváciu.

Jedna karikatúra je povedať, že stredovekí učenci pracovali len s Aristotelovými textami a automaticky preberali jeho závery. To však nie je ani zďaleka pravda. Zvlášť v 13. storočí vidíme mnoho teologických špekulácii a nesúhlasu, ktoré viedli k otvorenosti o tom, čo všetko Boh teoreticky môže spraviť a ako mohol stvoriť tento svet. Treba povedať, že existovali niektoré miestne zákazy istého teologického uvažovania, z ktorých najznámejšie bolo to v roku 1277, ktorým parížsky biskup zakázal učiť istých 219 tvrdení pochádzajúcich od Aristotela. Takéto zákazy sa môžu zdať, ako cenzúra, ale vlastne tým cenzurovali Aristotelove obmedzenia a tým uvoľnili cestu mnohým špekuláciám, vrátane multivesmíru - na teologickom stole bola totiž takisto otázka, či Boh stvoril mnohé vesmíry. A okrem toho, vieme, že mnohí teológovia nedbali veľmi na mnohé podobné zákazy a pokojne si špekulovali ďalej. Nebolo to teda všetko o dogmatickom, nemennom a nekreatívnom zmýšľaní.

Zaujímavé úvahy nastali v 14. storočí a to v oblasti pohybu telies. Zvlášť vtedy vznikla skupina tzv. oxfordských matematikov, ktorí vyvracali Aristotelove názory o tom, ako sa hýbu objekty a prišli s mnohými konceptami, na ktoré neskôr nadviazal aj Galileo. V tejto dobe vidíme aj dvoch veľkých parížskych filozofov-teológov, ktorí začali brať vážne možnosť, že je to Zem, čo sa otáča okolo Slnka a nie naopak. Boli nimi Jean Buridan, Nicole Oresme. Dokonca vďaka istej poznámke vieme, že takéto úvahy existovali už v 12. storočí. Neprekvapivo, ich záver nakoniec bol, že je to Zem, ktorá je v strede našej slnečnej sústavy, avšak nebolo to kvôli teologickým ale nakoniec fyzikálnym dôvodom. Respektíve nám predostreli aj správnu možnosť - že len z nášho pozorovania nevieme rozlíšiť medzi statickou a dynamickou Zemou a kým nemáme lepšie dôvody, je lepšie ostať s tým ako sa nám veci javia - teda, že je to Slnko, ktoré sa hýbe.

Odohrali sa samozrejme mnohé ďalšie zaujímavé veci v ľudskom uvažovaní, na ktoré už nemáme čas. Preto to radšej zhrňme nasledovnými slovami historika vedy Johna Henryho:

“Faktom ostáva, že hoci raz bol stredovek považovaný za obdobie vedeckej sterility a stagnácie, tak vďaka skvelej práci [kontinuitných] historikov dnes môžeme badať nepopierateľné pokroky stredovekých mysliteľov. Tie sú viditeľné predovšetkým v oblastiach akými sú astronómia a kozmológia, optika, kinematika, ako aj v iných matematických vedách, a tiež v tvorbe pojmu prírodných zákonov a experimentálnej metódy.”

Na záver

V žiadnom prípade nechcem oslavovať stredovek, ako dobu obrovského pokroku, v ktorom sa z neodohrávalo nič, čo by mohlo brániť lepšiemu poznávaniu prírody. Cieľom je však dať udalosti tejto doby trochu do kontextu a povedať si aj o tých lepších a pozitívnejších stranách. Napríklad, že vyššie zhrnutý pokrok sa nestal napriek Cirkvi ale vďaka nej a jej členom s teologickou motiváciou a dynamikou. Musíme sa pritom vyhnúť dvom extrémom - tvrdiť, že pokrok v stredoveku je výlučne zodpovedný za vznik modernej vedy, a na druhej strane, že počas stredoveku sa nedialo nič, čo by bolo vedecky hodnotné. Obidve pozície sú totiž historicky nepresné a situáciu neprijateľne skresľujú. Na záver si povedzme ešte jedno poučenie.

Akokoľvek mám rád Carla Sagana, azda najväčšieho popularizátora vedy 20. storočia, nebol to žiadny historik. Sagan bol a je pre mnohých vedecký hrdina je známy svojou knihou a televíznym seriálom Kozmos z roku 1980, ktorý má dnes mimochodom na Netflixe svoje novodobé prevedenie s astronómom Neil deGrasse Tysonom. Vo svojom Kozmose podáva vedeckú históriu len do 5. storočia, po ktorom vraví, že nasledovala “bolestne stratená príležitosť pre ľudstvo.” Tie sa mali obnoviť až Kopernikom od 16. storočia. Sagan však celý svoj život strávil v dvoch inštitúciách, ktoré vznikli počas tejto údajne stratenej príležitosti - na stredovekej univerzite a v observatóriu ako výskumnej inštitúcii.

Napriek všetkým nedostatkom bol teda stredovek zrejme určite trochu svetlejším obdobím, ako sa typicky zobrazuje. Ak vás niečo z tejto témy zaujalo, dajte mi vedieť a môžeme si neskôr posvietiť aj na inú temnú oblasť.

Použitá alebo odporúčaná literatúra:

  • Bjork (ed.), The Oxford dictionary of the Middle Ages, 2010.
  • Grant, The Foundations of Modern Science in the Middle Ages, 1996.
  • Hannam: God's Philosophers, 2010.
  • Harrison, Roberts (eds.), Science without God? 2019.
  • Lindberg, The Beginnings of Western Science, 1978.
  • Lindberg, Shanks (eds.), The Cambridge History of Science, vol. 2: Medieval Science, 2013.
  • Mommsen, “Petrarch's Conception of the ‘Dark Ages’”, 1942.

Súvisiace dávky:

***

Podpor tvorbu nášho podcastu cez Patreon alebo jednorazovo či trvalým príkazom priamo na účet. Ďakujeme!

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Za nadmernými úmrtiami počas pandémie sú aj odklady plánovaných operácií v slovenských nemocniciach.

Za zbytočnými úmrtiami sú aj preťažené nemocnice a nedostatok personálu.


18 h
Jakub Filo.

Smutná neúplná štatistika pandémie.


18 h
Bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský.

Tím Očistec už má piatich svedkov.


17 h

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.

Družica umožní ozbrojeným silám komunikovať rýchlo a bezpečne v rámci celého sveta.


TASR 19 h
Technologický podcast Klik.

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 1 ďalší 23. okt
NASA dosiahla v stredu významný míľnik: podarilo sa jej pripevniť kozmickú loď Orion na nosnú raketu Space Launch System.

Pôvodne chceli loď vyslať už koncom tohto roka.


TASR 23. okt
Skryť Zatvoriť reklamu