Vypočujte si podcast
Vo svete prírodných vied sa často hovorí o tzv. teórii všetkého a možno ste aspoň zachytili rovnomenný film o Stephenovi Hawkingovi, ktorý určite odporúčam. Dnes vám chcem predstaviť niečo, čo by sme mohli analogicky nazvať teóriou všetkého, ale nie z dielne fyziky a kozmológie ale filozofie. Reč bude o filozofickej teórii všetkého a to o tzv. teórii transcendentálií. V kocke si povieme o tom, prečo je celé bytie jedno, je súčasne dobré a rovnako pravdivé a krásne.
Transcendentný ako neempirický
Skôr ako predstavím našu filozofickú teóriu všetkého, zastavme sa na chvíľu pri prídavnom mene transcendentný. Štandardná definícia zo slovníka filozofie hovorí, že ide o niečo, čo nie je poznateľné, ide to mimo či ponad naše poznanie. O aké poznanie ide? Štandardne sa tu pracuje s rozdelením na poznanie, ktoré prichádza zo zmyslov, teda empirické a na druhej strane neempirické, ktoré tiež voláme analytické, definičné či logické alebo racionálne. Staviame tu do protikladu, i keď nie nevyhnutne do sporu dve teórie poznania: empirizmus/naturalizmus a druhej strane racionalizmus/idealizmus.
Ak je teda niečo transcendentné, nie je to niečo, takpovediac, pozorovateľné v prírode, imanentné, ale pôjde skôr o niečo koncepčné či štrukturálne čim sa nevyhnutne nemyslí, že ide niečo mimo našej reality či vesmíru. Čo tým presnejšie myslím?
Ak na úvod uvažujeme o tom, čo znamená, že je niečo transcendentné, nepôjde napríklad o to, že teraz na jeseň visia na strome dozreté jablká. Jablká ani jabloň nie sú transcendentné. Čo ale napríklad už transcendentné je je tá vlastnosť jablka ako jeho dobro či krása. Keď poviem „toto jablko je dobré“ alebo „toto je dobré jablko“, myslím tým niečo iné ako jednoducho empiricky poukázať na fakt, že na strome je jablko. Buď tam je, alebo nie je, čo je ale radikálne iná vlastnosť od toho, či je dobré alebo nie. Ako ale viem, či je dobré? A čo pod tým vlastne myslím?
A tu dostávame už k spomínanej neempirickej a teda racionálnej črte transcendentných „vecí“: skôr ako empirický fakt, či daná vec jestvuje nás zaujíma ako o tejto veci rozmýšľame a môžeme teda povedať, že transcendentné vlastnosti vecí ako dobro či krása nie sú ich nadstavbou, teda nie sú nad nimi ako lešenie, ale skôr sú „pod nimi“, teda ide o tzv. koncepčné či myšlienkové predpoklady.
Transcendentný ako logický predpoklad
Poviem to inak a možno zrozumiteľnejšie: ak o niečom poviem, že je to jablko, toto tvrdenie samo o sebe predpokladá, že o veci v kategórii jablká viem hovoriť ako o dobrých alebo nedobrých, pretože čokoľvek čo je, každá vec a teda aj jablko predpokladá nejaké hodnotenie. Veci a teda všeobecne to, čo existuje, sú zo svojej povahy existencie hodnotiteľné či opísateľné ako dobré či nedobré.
Všimnite si ale, že i keď so mnou máte teraz možno tendenciu nesúhlasiť, verím, že so mnou ani tak nesúhlasíte v zmysle, či niečo môže byť dobré alebo zlé, ale skôr v zmysle čo to konkrétne dobro znamená. Napríklad, čo myslím pod tým, že jablko je dobré? Že je sladké a preto chutné? Ale čo ak niekto sladké neje a všetko sladké mu príde nechutné? Je jablko dobré, lebo je takpovediac funkčné? Teda že dá môjmu telu isté látky, ktoré potrebujem a preto o jablku hovorím ako o dobrom v zmysle zdravom? Napríklad keď mi niekto povie: „Je zdravšie jesť jablká ako hranolky.“ Nie je ale jablko tzv. morálne neutrálne? Veď nemá slobodnú vôľu, nenesie za nič zodpovednosť a prečo by malo byť teda dobré alebo zlé? A čo ak slobodná vôľa vôbec neexistuje a svet je deterministický a dobro vecí určuje len evolúcia?
Dalo by sa ešte dlho pokračovať a chcel som vám ide demonštrovať skutočnosť, že ak hovoríme o dobre ako transcendentnej vlastnosti vecí, v čom máme tendenciu nesúhlasiť nie je táto ontologická skutočnosť, teda že veci musia byť nevyhnutne dobré alebo zlé, ale skôr sa zasekneme v teórii poznania pri otázke: Čo je to dobro?
Transcendentný ako všeobecný
A toto je ďalšia definičná črta prídavného mena transcendentný. Ak je niečo transcendentné, nielenže ide o niečo nepoznateľné zmyslami a ako sme si práve povedali, je to skôr niečo čo zm yslové poznanie nevyhnute predpokladá, ale súčasne ide aj o niečo, čo ako ľudia nevyhne všetci zdieľame. Ak sa vrátime k príkladu s dobrým jablkom a ak je prídavné meno dobrý tou transcendentnou vlastnosťou jablka, mali by sme byť všetci schopní zmysluplne pochopiť človeka, ktorý vyhlási dané jablko za dobré, i keď s ním nebudeme súhlasiť.
Príklad: Ak poviem, toto je dobré jablko a vy nesúhlasíte, spýtate sa ma prečo je to jablko dobré? Odpoviem, že je z našej jablone, o ktorej viem, že má chutné šťavnaté jablká. Samozrejme, že ako bežný človek v tomto bode nie ste spokojný s odpoveďou a spýtate sa ma opäť, že prečo je toto chutné šťavnaté jablko z overeného stromu dobré? A ja ako bežný človek odpoviem: že obsahuje veľa vitamínov a vlákniny, je prospešné pre imunitu a trávenie a je veľmi dobré surové, ale aj do koláčov či na zaverenie. Ani toto vám ale nestačí a opäť sa pýtate prečo je jablko v danom kontexte dobré a ja sa pokúsim o zdanlivé zakončenie našej dialektiky a poviem, že človek vo všeobecnosti predsa potrebuje istý druh potravy, aby jeho telo ako živý organizmus dobre fungovalo, no a jablko je jeden z prostriedkov k tomuto cieľu, ktorým je zdravie. Je ale zdravý život nevyhnutne dobrý život? – pýtate sa ma následne. Odpovedám, že určite nie, že aj chorí a zomierajúci ľudia vedú dobrý život, ale že dobrý život je súhra viacerých vecí. Akých? – pýtate sa. A následne pokračujeme ako Sokrates a jeho spoludiskutujúci v hľadaní odpovede na toho, čo je to spravodlivosť, odvaha, láska, atď.
Pointou tejto krátkej simulácie je skutočnosť, že „dobro“, ako transcendentná vlastnosť vecí, apeluje na istú univerzálnosť a všeobecnú významovú zdieľateľnosť. Pri rozhovore o dobre nevyhnutne šplháme po rebríku, ktorý začína pri konkrétnych jednotlivostiach ako jablko a postupne ideme vyššie k poloabstraktným veciam ako zdravie či spravodlivosť a potom pokračujeme až na úroveň tzv. idey najvyššieho dobra.
Toľkoto v skratke úvodom, čo myslíme pod slovom „transcendentný“ a verte či nie, sám som si práve uvedomil, že tento krátky úvod tvorí takmer polovicu nášho dnešného premýšľania. Bol ale nevyhnutným odrazovým mostíkom k lepšiemu pochopeniu dnešnej teórie transcendentálií, na ktorú sa teraz poďme pozrieť.
Teória transcendentálií
Transcendentália (z lat. transcendentalis) je tá vlastnosť vecí, ktorú nazývame transcendentnou. Kruhová definícia, ale príklad všetko vyjasní. Ak v slovnom spojení „dobré jablko“ je prídavné meno „dobrý“ transcendentné, ako sme to doteraz videli, transcendentáliou je potom podstatné meno „dobro“ či „dobrota“. Príkladmi ďalších transcendetálií, o ktorých si o chvíľu povieme viac, je „jednota“, „pravda“ alebo „pravdivosť“ či „krása“.
Teória transcendentálií zaživa svoj rozkvet a vrchol v scholastickom stredoveku, hlavne v 13. a 14. storočí, a medzi jej popredných teoretikov patria Tomáš Akvinský, Ján Duns Scotus, Henrich z Gentu či majster Eckhart. Postupne jej vplyv ale oslaboval a zásadne bol jej význam nalomení príchodom rannej modernej filozofie a myšlienok francúzskeho filozofa a matematika René Descartesa v 17. storočí. Ako verím tušíte, neodmysliteľnú rolu tu zobrala aj zmena vedeckej paradigmy a kritika dovtedajšej aristoteliánskej metafyziky. Toľko krátka história a poďme k samotnej teórii.
Mohli ste si všimnúť, že som úmyselne v dlhom úvode používal slovo „vlastnosti“, „transcendentné vlastnosti“ či „transcendentné vlastnosti vecí“ a to preto, lebo táto scholastická teória patrí do tej časti filozofického skúmania, ktoré nazývame metafyzika.
Ako asi viete, metafyzika, zjednodušene povedané, skúma bytie ako také: nie jeho jednotlivé inštancie (napr. jablko), ale bytie ako celok (teda, čo to znamená, že jablko vlastne je a v akom vzťahu je ku všetkému, čo jestvuje). Z toho vyplýva, že pri rozmýšľaní nad teóriou transcendentálií je potrebné našu predstavivosť v niečom ukotviť a tou kotvou bude pojem bytia ako takého. Prečo? Ak ideme uvažovať o jednote, dobre, pravde a kráse, nenecháme ich len tak voľne plávať v bezbrehom myšlienkovom oceáne, ale ideme o nich uvažovať metafyzicky, teda ako o transcendentných vlastnostiach bytia samotného. Pri metafyzike, ako abstraktnej experimentálnej disciplíne, sa vždy dostávame na najvyššiu či de facto principiálne najnižšiu úrovne prestaviteľného a naše dnešné rozmýšľanie je preto na úrovni sveta či reality ako takej, teda bytia ako takého.
Unum
Čo nám táto teória v skratke hovorí je nasledovné. Po prvé, bytie ako také, teda bytie čohokoľvek, je jedno (z lat. unum). Ak aj hovoríme o bytí konkrétneho jablka a jablone a mňa ako jablkožravca, všetky naše jednotlivé bytia sú spolu vo vzťahu a vytvárajú istý previazaný celok, ktorý by sme mohli nazvať „všetko, čo jestvuje“. Svet, realita či všetko čo jestvuje tak vytvára istú jednotu a táto jednota je naša prvá transcendentália, teda prvá transcendentná vlastnosť bytia.
Bonum
Po druhé, všetko čo jestvuje nie je len v istej metafyzickej jednote, ale súčasne je to dobré (z lat. bonum). Tu treba spraviť ďalšiu metafyzickú odbočku. V metafyzike sa vlastnosti vecí klasicky delia na substanciálne, teda podstatné a stále, a akcidentálne, teda náhodné, nepodstatné, meniace sa. Ak napríklad schudnem alebo priberiem, ošedivejú mi vlasy, budem vyšší či nižší, tieto vlastnosti sú moje akcidenty a nie sú súčasťou mojej hlbšej identity. Ak by som ale stratil pamäť alebo schopnosť racionálne uvažovať, išlo by o značnú poruchu identity. Prečo spomínam toto rozlíšenie?
V rámci etického uvažovania sa často apeluje na to, že akcidenty nehrajú žiadnu morálnu rolu a čo určuje moju hodnotu a ľudskú dôstojnosť sú moje isté vyššie, substanciálne vlastnosti. Morálka sa nachádza v mojom rozmýšľaní a konaní a za všetko toto nesiem zodpovednosť, ale všetko toto môžem len na báze toho, že mám isté substantívne vlastnosti, ktoré mi to umožňujú – som racionálne a spoločenské zviera, povedal by Aristoteles.
Pri tejto druhej transcendentálií, ktorou je dobro, sa ale od tejto diskusiu o (morálnych) vlastnostiach posúvame ešte o úroveň vyššie a paradoxne prichádzame k inému morálnemu záveru. Dobré nie je len to jednotlivé bytie, ktorá má isté substanciálne vlastnosti (napríklad človek, ktorý rešpektuje druhých a žije spravodlivo), ale dobré je vlastne všetko, čo vôbec jestvuje. Bodka. To, že vôbec som, je dobré. Samotná existencia je dobrá. A to či napríklad môj život využijem alebo ho pokašlem, to je paradoxne z pohľadu večnosti úplne jedno – ako by povedal iný holandský filozof. Z metafyzického pohľadu je bytie ako také dobré a zlé je len to, čo nie je. Zlo je takpovediac neexistencia, či už sama o seba, alebo čiastočná a všetko čo je, je dobré, i keď sa nám to nemusí tak z nášho zúženého uhla pohľadu zdať. Ak sa vám v tomto kontexte vynorila asociácia s prvou kapitolou knihy Genezis, nie ste na zlej adrese a v závere sa k tomu ešte dostaneme; a tiež vám v tejto súvislosti odporúčam moju 51. dávku, kde hovorím o Augustínovej koncepcii zla ako deprivácii, teda nedostatku dobra.
Verum
Treťou transcendentáliou je pravda či pravdivosť (z lat. verum). Všetko, čo jestvuje je jedno, teda v jednote, súčasne je bytie ako také z povahy svojej čírej existencie dobré, no a súčasne je aj pravdivé. Znie to síce zvláštne, keď poviem, že bytie je pravdivé, ale čo sa pod tým myslí je celkom intuitívne. Bytia ako také, realita či dnes často používané slovo „vesmír“, ktoré ma ale trochu obmedzenú konotáciu, tak realita je nevyhnutne poznateľná. Vieme o nej zistiť pravdu, zistiť povahu a stav vecí, zistiť aké sú takpovediac fakty. Bytie je poznateľné, teda jeho transcendentálnou vlastnosťou je pravdivosť – vieme ho spoznávať také, aké je.
Nemecký filozof Martin Heidegger slávne prinavrátil našej postmodernej dobe antické chápanie pravdy ako aleteia, čo z gréčtiny prekladáme ako „pravda“ v zmysle pravdy ako „odhaľovania sa“, „ukazovania sa“ – „to, čo sa nám prihovára“ a my na to len reaguje. Ak hovoríme o bytí ako pravdivom, chápeme ho v tomto zmysle ako aleteia. Svet sa nám dáva spoznať a to pravdivo. Inými slovami, realita neklame; z čoho máme aj v slovenčine významový most medzi slovom pravdivý a reálny, teda skutočný. Pravdivé sú veci vtedy, keď sú, aké sú. Je to, ako to je. A vtedy je to pravda.
Pulchrum
Štvrtou a poslednou transcendentáliou, ktorú chcem dnes spomenúť je krása (z lat. pulchrum). Ako asi tušíte a ak nie, dovoľte mi to zdôrazniť, teórii transcendentálií bolo v scholastickom stredoveku viacero a niektorí už spomínaní teoretici zostali pri jednote, dobre a pravde; ďalší pridali aj inakosť či vecnosť (z lat. aliquid) a esenciu (z lat. res) a ako jedna z posledných bola pridaná tá transcendentná vlastnosť bytia, ktorej hovoríme krása.
O kráse môžeme uvažovať z viacerých perspektív, ale ak hovorím o realite ako krásnej, to posledné, čo si máme predstaviť je jednotlivá inštancia bytia, napríklad Michelangelovu sochu Dávida či Botticelliho Zrod Venuše. Ide o krásu bytia ako celku, o krásu reality a nie nevyhnutne hovoríme primárne o kráse z estetického, teda zmyslového a zážitkového hľadiska. Krása je jednota bytia, jeho dobro a pravdivosť — a krása bytia, mohli by sme povedať, je jeho usporiadanosť či harmonickosť. Krása ako hudobná harmónia všetkého čo je. A toto pozorovanie ma vedie k dvom záverečným poznámkam.
Dve záverečné poznámky
Prvou je zdôraznenie už povedaného a to, že transcendentálne termíny ako „jednota“, „dobro“, „pravda“ či „krása“ sú analogicky predikovateľné ohľadne bytia. Inými slovami, bytie je súčasne jednotné, dobré, pravdivé a krásne a tým pádom, ak o niečom povieme (predikujeme), že je to dobré, súčasne to musí byť pravdivé a krásne.
Ešte raz a trochu inak, pravdivý stav vecí musí indikovať ich dobro a to musí byť stav, ktorý chceme, priťahuje nás, je krásny. Rovnako sú previazané aj termíny ako zlo, klamstvo a škaredosť a logicky ich môžem použiť napríklad takto: ak napríklad poviem dieťaťu, že sa k inému dieťaťu zachovalo škaredo, myslím tým, že sa zachovalo zle a to preto, lebo nevidelo pravdivý stav vecí. Napríklad, že to druhé dieťa mu nechcelo hračku zobral, len si ju chcelo požičať, čo ale nebol dôvod sotiť ho do piesku.
Druhá záverečná poznámka sa vracia k už spomínanému odkazu na knihu Genezis. S príchodom modernej a neskôr súčasnej filozofie sa od teórie transcendentálií upustilo nielen ruka v ruke s upustením od metafyziky, ale hlavne preto, že rovnako ako metafyzika tak aj táto teória slúžila k lepšiemu uchopeniu tej ultimátnej realitu, ktorá sa tradične nazýva Boh. Boh, ako povenovanie tejto ultimátnej reality, má ale viacero mien a už spomínané transcendentálie sú práve analógiami jeho pomenovania. Boh, teda bytie samotné (alebo slovami Akvinského „čisté aktualizované bytie“ [z lat. ipsum esse subsistens]) je jedno, je dobré, je pravdivé a priťahuje, teda je krásne. Čo si ale treba všimnúť je, že použitie tejto teórie vo vzhľadu k tomu, čo nazývame Boh, bolo metafyzické a nie teologické, čo inými slovami znamená, že o Bohu sa tu neuvažuje ako o osobe, ale ako o bytí, ako i najvyššej a najdokonalejšej forme jestvovania.
Môžeme tu tak rozlíšiť medzi tým, čo Blaise Pascal, francúzsky filozof a fyzik zo 17. storočia, nazval ako Boha filozofov a na druhej strane Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. O čo sa stredoveká filozofia snažila je zmysluplne spojiť týchto dvoch Bohov a hovoriť o, mohli by sme povedať, „Bohu s tvárou“: Bohu, ktorý je metafyzicky uchopiteľný, ale súčasne nie je len neosobným konceptom akým bol napríklad Aristotelov prvý hýbateľ či Platónova forma či idea dobra. Tvár stredovekého Boha je tvárou milujúcej osoby a preto napríklad medzi spomínanými metafyzickými transcendentáliami nenájdeme lásku. Neprekvapilo aj vás, že tam chýba? Ak sa nejedná o transcendentálnu vlastnosť bytia, čo je to potom?
Teória transcendentálií je podľa mnohých historický artefakt a prežitok, ale ak s vami zarezonovala, odporúčam vám prečítať si pokus o obhajobu jej súčasnej relevancie z pera francúzskeho historika filozofie Remiho Bragua, ktorý sa špecializuje práve na toto obdobie stredoveku. Český preklad jeho knihy Kotvy na nebesích: Metafyzická základna života nájdete TU.
Súvisiace dávky:
- PD#209: Remi Brague o liberalizme, http://bit.ly/davka209
- PD#203: Rozhovor s Petrom Rusnákom, kde bol vysvetlení aj Heideggerov koncept pravdy ako „aleteia“, http://bit.ly/davka203
- PD#53: Rozhovor s Matúšom Sitárom aj o metafyzike, http://bit.ly/davka53
- PD#51: Augustín o zle ako deprivácii, http://bit.ly/davka51
- PD#31: Roger Scruton o kráse, http://bit.ly/davka31
Použitá a odporúčaná literatúra:
- Goris, Wouter and Jan Aertsen, "Medieval Theories of Transcendentals" (SEP, 2019), Edward N. Zalta (ed.), https://stanford.io/3idK3VI
- Remi Brague, Kotvy na nebesích: Metafyzická základna života (Karolinum, 2019), https://bit.ly/3vMm7wR
- Teória všetkého (2014), film, https://bit.ly/3EQOcJ0
***
Podpor tvorbu nášho podcastu cez Patreon alebo jednorazovo či trvalým príkazom priamo na účet. Ďakujeme.
