Pri slove mor (hovorovo čierna smrť) prebiehajú ľuďom po chrbte zimomriavky.
Ozveny čiernej smrti, ktorá v 14. storočí vyhubila azda polovicu Európanov a opakovane kosila obyvateľov nášho kontinentu do 18. či azda až 19. storočia, sú stále prítomné v kolektívnom povedomí nášho kultúrneho okruhu, nehovoriac o podobných či ešte väčších morových hekatombách v Ázii a inde vo svete.
Pandémie moru
Po čiernej smrti sa berie ako druhá pandémia moru viacero jeho vĺn – hoci v menšom rozsahu a lokalizovanejších, najmä ázijských – v 19. a 20. storočí. V ojedinelých ohniskách sa vyskytuje doteraz na rôznych miestach po svete, občas aj v rozvinutejších krajinách, tohto roku dokonca aj na vidieku USA.
Čiernu smrť nepriniesli do Európy potkany Čítajte Tretiu pandémiu doložila analýza DNA obetí tzv. Justiniánovho moru (nazvaného podľa významného východorímskeho cisára) v 6. až 8. storočí.
Mor vyvoláva baktéria Yersinia pestis prenášaná cez blchy z hlodavcov na ľudí. Ak z blších štípancov napadne lymfatické uzliny, výsledkom je bubonická forma moru, ak pľúca (po prenose už medzi ľuďmi kašľom a kýchaním), ťažký zápal pľúc, prípadne nastane prudká otrava krvi čiže sepsa.
Častým sprievodným znakom je gangréna a sčernenie pokožky aj svalstva – z toho pochádza názov čierna smrť. Lekárov a historikov pochopiteľne zaujíma, odkedy Yersinia pestis sprevádza ľudstvo. Staroveké správy, najmä z grécko-rímskej antiky, zahŕňajú aj epidémie.
Žiaľ, z nich jednoznačne nevyplýva diagnóza.
