rokov. Okrem neho poznáme ešte niekoľko ďalších veľkých vymieraní, pri ktorých zmizlo veľa rastlinných aj živočíšnych druhov a ktoré nedávali spávať mnohým vedcom. Medzi nimi napríklad Francúzovi Cuvierovi, ktorý prvý pochopil, že život na Zemi bol prerušovaný "strašnými udalosťami".
Ako píše francúzsky paleontológ Eric Buffetaut v knihe Tak ako dinosaury. Hromadné vymierania druhov a život na Zemi (Dokořán a Argo, Praha 2005, preložil Jan Švábenický), práve vymretie dinosaurov je zatiaľ najviac preskúmané. Pred 25 rokmi, v júni 1980, napísali v Science Luis Alvarez, Walter Alvarez, Frank Asaro a Helen Michelová, že vládcov druhohôr vyhubili následky dopadu meteoritu s priemerom asi desať kilometrov. Na základe presného merania obsahu irídia v horninách títo štyria vedci vytvorili pevnú hypotézu, ktorá odoláva tlaku času a ukazuje, akú veľkú úlohu mohla v minulosti zohrať náhoda, ktorá "rozdala karty" iným živočíšnym druhom. Napríklad vďaka katastrofe na konci kriedy ožili cicavce.
Ako píše Buffetaut, každú inú veľkú biologickú krízu by sme mali preštudovať s rovnakou starostlivosťou ako zánik dinosaurov. Poctivo a s použitím rozsiahleho faktického materiálu sa o to snaží, nezastiera však, ako málo zatiaľ vieme. To, že osud obyvateľov Zeme až doteraz riadili katastrofy, je však podľa neho fakt.
"Výsledkom nedávnych objavov v odbore veľkých vymieraní už teda nie sú nové evolučné zákony, po ktorých niektorí paleontológovia tak krvopotne pátrali. Je to skôr nepredvídateľná neistota," píše autor.
Kniha bude príjemným čítaním pre tých, ktorí neľutujú čas na vyložene nepraktické otázky: ako vyzeral kontinent Gondwana pred 250 miliónmi rokov, prečo zapadla "hypotéza navyše" de Laubenfelsa o vyhynutí dinosaurov následkom kozmickej katastrofy z roku 1956 alebo ako sa mnohé teórie snažili zladiť poznatky získané štúdiom hornín a skamenelín s Bibliou. (ač)
