Na rakovinu prsníka nedávno ochorela aj austrálska speváčka Kylie Minogue.
FOTO - REUTERS
Rakovina prsníka postihuje vo vyspelých krajinách asi každú desiatu ženu a niekde jej výskyt ďalej stúpa. Nech už sú dôvody nárastu akékoľvek, vieme, že 5-10 percent rakoviny prsníka spôsobuje dedičné poškodenie génov BRCA1 alebo BRCA2. Ak tieto gény zmutujú, ich nositeľkám hrozí zhruba 80-percentné riziko rakoviny prsníka, a tiež vyššia možnosť vzniku tumorov vaječníkov.
Nový objav po desiatich rokoch
Keď vedci gény BRCA1 a BRCA2 pred viac než desiatimi rokmi objavili, prinieslo to veľké nádeje na vývoj úplne nových cielených terapií. Bohužiaľ, nestalo sa. Veľa žien s vysokou úrovňou výskytu týchto mutovaných génov preto stále čelí tragickej voľbe: dať či nedať si v rámci prevencie chirurgicky odobrať prsníky a vaječníky.
Naša výskumná skupina spoločne s bádateľmi z Londýna priniesla nedávno skutočnú nádej. Oba tímy opísali, ako využitie chemického inhibítora dokáže usmrtiť nádorové bunky, obsahujúce poškodené gény BRCA1 alebo BRCA2. Nová liečba smeruje iba na nádorové bunky a je nepravdepodobné, že by postihovala iné bunky v tele. Objav by mohol poslúžiť aj ako obrana proti vývinu dedičnej formy rakoviny prsníka.
Úloha inhibítora
Chemické inhibítory, využívané pri tejto liečbe, sa zameriavajú na enzým polymerázu (PARP1). Tento enzým sa bežne podieľa na opravách jednoreťazcových zlomov DNA, čo je bežná forma jej spontánneho poškodenia. Chemický inhibítor proteínu PARP1 spôsobuje nižší výskyt opráv týchto jednoreťazcových zlomov.
Samotné neopravené jednoreťazcové zlomy nie sú pre bunky príliš toxické. Tieto zlomy však narúšajú a poškodzujú DNA, keď sa prepíšu ako jej kópie. Poškodenie vzniknuté vytvorením kópie DNA sa napráva rekombináciou, ktorá využíva proteíny BRCA1 a BRCA2. Bunky s mutovanými génmi vyrábajúcimi tento proteín sa však nedokážu rekombinovať, preto sú oveľa citlivejšie na zvýšený výskyt neopravených jednoreťazcových zlomov.
Normálne bunky nositeliek mutácií BRCA1 alebo BRCA2 sa stále vedia rekombinovať, pretože si uchovávajú jednu funkčnú alelu (teda alternatívnu formu daného génu). Iba z buniek, ktoré stratia túto zostávajúcu funkčnú alelu oboch génov, sa stanú tumormi. Nádorové bunky teda zostanú bez funkčnej možnosti rekombinácie a pri oprave jednoreťazcových zlomov pred vytvorením kópie DNA sa budú spoliehať na PARP.
Presná zbraň pomáha myšiam, na rade sú ľudia
Vďaka využitiu tejto podmienky vieme vo výskume inhibítory PARP presne zacieliť na rakovinové bunky s poškodenými génmi. Pri tejto liečbe nie je pravdepodobné, že by spôsobovala vedľajšie účinky; myši dlhodobé nasadenie inhibítorov PARP znášajú dobre.
Preukázali sme, že inhibítory PARP účinne zabíjajú bunky rakoviny prsníka s poškodeným génom BRCA2 a že nádory, ktoré spôsobujú, môžu po nasadení inhibítorov PARP ustúpiť a vytratiť sa.
Ďalším krokom je prešetriť účinnosť tejto liečby u ľudí. Začíname preto klinické skúšky, aby sme zistili účinnosť inhibítorov PARP pri liečbe metastáz nádorov prsníka.
Na mieste je však obozretnosť. Tumory s poškodeným génom BRCA1 a BRCA2 majú vysokú mieru genetickej nestability. Je možné, že pri silne metastázovaných nádoroch prsníka sa mohli vyvinúť ďalšie genetické zmeny, ktoré spôsobia odolnosť proti liečbe inhibítormi. Tvrdíme teda, že nový spôsob liečby by mohol byť prospešnejší ako prevencia dedičnej rakoviny prsníka.
Dôvod je prostý: bunky, ktoré nedávno stratili funkčnú alelu BRCA1 alebo BRCA2 a za určitý čas sa vyvinú na tumory, budú tiež neschopné rekombinácie. To znamená, že mladé rakovinové bunky by mali byť na inhibítory PARP citlivé. Na rozdiel od rozvinutých tumorov však nie je pravdepodobné, že by pri nich došlo k mnohým ďalším genetickým zmenám a že by sa tak u nich proti inhibítorom vyvinula odolnosť.
Prevencia až o desať rokov
Liečba nositeliek mutácií inhibítormi usmrcujúcimi rakovinové bunky pred tým, ako sa premenia na nádory, je nádejnou koncepciou v prevencii rakoviny. Nová liečebná metóda sa spolieha na skutočnosť, že inhibítory PARP1 sú pre človeka úplne netoxické. Ich overenie ako preventívneho postupu však bude trvať dlhšie, pretože jeho účinnosť nemožno preukázať v krátkom čase.
Využitie inhibítorov na liečbu tumorov je reálne azda už počas niekoľkých rokov. Na široko dostupnú prevenciu dedičnej rakoviny prsníka však bude asi nevyhnutné čakať najmenej desať rokov.
Copyright: Project Syndicate 2005
Autor: THOMAS HELLEDAY(autor pôsobí na Sheffieldskej univerzite a na Štokholmskej univerzite)
