SME

Sme len kolieska vo vesmírnom stroji?

O slobodnej vôli a determinizme

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypočujte si podcast

Môžeme sa rozhodovať naozaj slobodne? Ak áno, všetko bude zrejme v poriadku a nemusíme sa nad ničím znepokojovať. Čo však ak slobodní naozaj nie sme? Alebo je možné byť slobodní či neslobodní vo viacerých významoch? A ktoré z toho sú dôležité? V dnešnej dávke preskúmame či a v akom zmysle môžeme mať slobodnú vôľu.

Táto téma je veľmi široká a slúži ako úvod, na ktorom budeme môcť v budúcnosti opätovne stavať. Na konci mi príde, že čas pre každú našu dávku je vždy akýsi krátky a preto sa zameriam len na isté základné a podstatné veci, o ktorých by bolo dobré si dnes povedať - povieme si o probléme determinizmu a o troch odpovediach na neho. Tie si trochu okomentujeme a v dobrom zmysle skomplikujeme. Ku koncu nám veľa veci ostane nevypovedaných, ale dúfam, že tým získate dobrý prehľad, ktorý nám umožní vystrojiť sa na ďalšie podobné dávky do budúcnosti.

SkryťVypnúť reklamu

Nejde tu pritom len o dáky pôsobivý filozofický problém, ktorého odpoveď aj tak prakticky u nás nič nezmení. Existencia slobodnej vôle je spájaná nielen s našim slobodným konaním ale aj s morálnou zodpovednosťou a kľúčovými teologickými náukami či argumentami. Ak by sme mali prísť na to, že slobodnú vôľu nakoniec nemáme, čo to spraví s našimi konceptami morálky? Na základe čoho by sme mali potom právo skutky druhých chváliť či odsúdiť? A čo to spraví s náukou o ľudskej hriešnosti, hriechu, ako aj posmrtnej odmeny či zatratenia? Keďže nemôžeme ísť na všetky tieto otázky príliš zhurta, začnime takouto jednoduchou úvahou.

Zdanie slobodnej vôle

Určite sa každému z vás zdá, že ste slobodný. Myslíte si, že ste sa celkom slobodne rozhodli dať si kávu, prejsť sa po vonku či vypočuť túto dnešnú dávku. Je len málo vecí, ktoré sa nám môžu zdať presvedčivejšie než to, že máme slobodnú vôľu. Možno si už nemôžete byť takí istí, či ju majú tí všetci okolo nás, ale aspoň každý z nás má ten silný vnútorný pocit, že práve v tejto chvíli môžeme spraviť čo len chceme.

SkryťVypnúť reklamu

Nielen to, ale zdá sa, že takéto tvrdenie môžeme s ľahkosťou otestovať - ak chcem zdvihnúť ruku, vyšleme akýsi mentálny povel a čuduj sa svete - ak nám v tom niečo fyzicky nebráni - ruka poletí smerom hore. Nielen teda, že máme pocit slobodnej vôle v našom vedomí, ale aj pocit slobody konania, keď čosi vykonám ako následok môjho rozhodnutia. Ak by nám niekto tvrdil, že slobodnú vôľu nemáme, zdalo by sa, že ho môžeme poľahky vyvrátiť - MY totiž vieme na základe nášho vnútorného vnímania, že ju máme. A pretože si to môžeme aj kedykoľvek znovu odskúšať, zdá sa, popierači slobodnej vôle sa musia niekde v niečom nejako mýliť. Kiežby to bolo také ľahké.

Problém determinizmu

Máme tu však problém a volá sa problém determinizmu. Nie je to žiadny malý oriešok na rozlúsknutie ale rovno veľký veľký intelektuálny orech. Je to preto, lebo rovnako ako silno sa nám môže zdať, že musíme mať slobodnú vôľu, tak sa podobne presvedčivo zdá, že ju mať nemôžeme. Determinizmus totiž vraví, že existujú veľmi dobré argumenty, že dnešné vedecké poznanie vyvracia minimálne tradičný koncept slobodnej vôle. Vedecké argumenty v podobe laboratórnych experimentov si musíme nechať niekedy nabudúce, no presvedčivosť determinizmu je vidno aj z nasledovného uvažovania.

SkryťVypnúť reklamu

Podľa determinizmu je naša budúcnosť determinovaná, teda predurčená. Čím však môžu deterministi takéto tvrdenie podložiť? Je to záver, ktorý vyplýva z toho, keď prijmeme, že všetko vo svete či vesmíre má svoju príčinu. A keďže my sme, prirodzene, tiež súčasťou tohto sveta, sme tiež súčasťou siete prírodných zákonov. Neznamená to, že príčinu všetkého musíme poznať alebo, že nie sú mimoriadne komplexné. Aj keď nevieme, čo je za daným javom alebo koľko presne príčin vplýva na daný výsledok, nič sa nedeje bez tejto kauzálnej súvislosti.

Z takéhoto pohľadu nie je nič náhodné. Ani výsledok rulety, futbalového zápasu či zakončenie tejto samotnej vety. Samozrejme, že pri hraní rulety nevieme, na aké číslo putujúca loptička padne. Tu ide však len o našu osobnú nevedomosť. Ide tu o obmedzené poznatky, ktoré ma každý z nás, ale táto nevedomosť nie je vstavaná do tohto vesmíru. Dá sa teda povedať, že ruleta a vôbec všetko vo vesmíre je náhodná len zdanlivo, no nie metafyzicky. Nech sa nám už zdá čokoľvek, determinizmus vraví, že ak by sme mali nejaký neuveriteľne zdatný superpočítač, dokázal by úspešne predpovedať, nielen ako sa skončia rulety a športové zápasy ale aj ako sa presne rozhodneme a čo spravíme.

SkryťVypnúť reklamu

Ak sme takto predurčení, potom všetko, čo robíme má svoje príčiny a v konečnom dôsledku za ne môžu prírodné zákony a nie my. Nestačí teda povedať, že za spravenie mojej kávy môže moje rozhodnutie. Odkiaľ sa totiž vzalo moje rozhodnutie? Na všetko by existovala reťaz príčin, ktorá by vyzerala nejak takto: Prečo si púšťate túto dávku? Lebo ste sa tak rozhodli. Prečo ste sa tak rozhodli? Lebo ste tomu dali prednosť pred inými možnosťami. Prečo ste mali práve takúto preferenciu? Lebo máte isté špecifické záujmy. Prečo ich máte? Lebo máte isté osobité charakteristiky. Prečo máte tie? Lebo máte isté genetické predispozície. A prečo také a nie iné? A takto by sme sa mohli pýtať ďalej a zistili by sme, že vaše rozhodnutia majú svoje príčiny ukotvené v minulých rozhodnutiach a tie ultimátne v minulých fyzikálnych procesoch.

SkryťVypnúť reklamu

Tri odpovede

Existuje na problém determinizmu nejaká odpoveď? Samozrejme, že áno a tov podobe troch rôznych pozícii: libertarianizmu, kompatibilizmu a tvrdého determinizmu. Každá z nich má iný prístup k tomu či a do akej miery môžeme o slobodnej vôli a morálnej zodpovednosti predsa len hovoriť. Nasledujúce tri pozície teda môžeme brať ako tri rôzne odpovede na problém determinizmu. Stručne sa dajú zhrnúť takto: Libertarianizmus vraví, že máme slobodnú vôľu, kompatibilizmus, že ju nemáme, ale nie je to podstatné a tvrdý determinizmus, že ju nemáme, no je to podstatné. Zaiste si však musíme o nich povedať čosi viac.

Libertarianizmus

Začnime pozíciou zvanou libertarianizmus, ktorá vraví, že máme slobodnú vôľu. Libertariáni nepopierajú, že všetok svet naokolo je riadený prírodnými zákonmi. Tvrdia však, že my-ľudia sme vlastníkmi špeciálnej osobnej kauzality, ktorú vieme vyprodukovať. Existujú teda akoby dva svety príčin - jeden, ktorý vládne všetkému okolo nás vrátane našich tiel a potom druhý, ktorým vie duša, myseľ či vedomie tvoriť vlastné rozhodnutia.

SkryťVypnúť reklamu

Ako to vraj vieme, že máme takú špeciálnu superschopnosť? Vieme to z našej osobnej skúsenosti, ku ktorej má každý z nás svoj privilegovaný prístup, podobne ako sme to len my, kto má prístup k našim myšlienkam. Libertarián s ľahkosťou prizná, že mnohé fyzikálne úkazy môžu byť pre naše zmysly ilúziou. Avšak subjektívny pocit slobodnej vôle sa zdá byť omnoho silnejší a osobnejší než akékoľvek výroky o okolitom svete. Ako by ste sa cítili, keby ste prežívali veľkú bolesť, no príde za vami vedec a povedal by vám, že podľa jeho prístrojov sa mýlite a prežívate neopísateľnú radosť? Alebo keby ste boli hladní, unavení, zaľúbení, a tak ďalej, no niekto k vám príde s vedeckým záverom, že sa mýlite o tom, ako správne interpretovať vaše subjektívne prežívanie? Zdalo by sa, že niečo musí byť zle s vedeckým vysvetlením a nie s vami.

SkryťVypnúť reklamu

Libertariáni však vedia, že im nestačí apelovať na to, že majú pravdu, pretože fyzikálny svet nie je na kvantovej úrovni determinovaný. Nevieme napríklad síce presne predpovedať, ktorý presne atóm sa rozpadne, alebo ktorá častica sa vydá ktorým smerom, ale toto nám žiadnu slobodnú vôľu ešte nedáva. Ak by chcel niekto hľadať slobodnú vôľu na úrovni tejto kvantovej fyziky, potom by naša vôľa bola vskutku náhodilá. Ale slobodná vôľa nie je predsa náhodilosť. Je to tradične schopnosť rozhodnúť sa cielene, podľa mojich preferencii, a nie náhodných procesov vo fyzike.

Ako však môžete asi tušiť, libertarianizmus nie je bez problémov. Problémom je hlavne to, že sa svojou osobnou kauzalitou oddeľuje od prírodnej kauzality, čo navyše nie je videné ako zlé vysvetlenie ale žiadne vysvetlenie. Vysvetlím. Tu je ten problém: Prečo by malo byť ľudské rozhodovanie oddelené od prírodných zákonov? Vieme totiž, že ľudské túžby a správanie sa dá manipulovať manipuláciou mozgu či nanešťastie aj výskytom rôznych mozgových nádorov.

SkryťVypnúť reklamu

A ak by aj existovala osobná kauzalita, ako ňou vlastne vysvetlíme proces rozhodovania? To jest, kde presne vzniká a na základe čoho? Len tak z ničoho nič? Prečo sa zmení či stratí pri rôznych závislostiach či mozgových poškodeniach? A ak ju predsa len v nejakej podobne máme, ako ju dáme do súladu s tým, že sa rozhodujeme z rôznych dôvodov a motivácii? Alebo nebodaj chceme tvrdiť, že sa rozhodujeme bezdôvodne? To by zas ignorovalo našu každodennú skúsenosť. A ak sa rozhodujeme na základe dôvodov, tieto dôvody môžeme opäť kauzálne sledovať k vzdialenejším príčinám a teda prídeme opäť k determinizmu.

Kompatibilizmus alebo jemný determinizmus

Potom tu máme takpovediac strednú pozíciu - takzvaný kompatibilizmus alebo jemný determinizmus. O chvíľu sa dostanem k tomu, prečo je podľa mňa správne zdôrazniť, že ide len o takpovediac strednú pozíciu, hoci je tak často prezentovaná. Názov kompatibilizmus pochádza od toho, že sa snaží ukázať, že determinizmus a slobodná vôľa sú v istom zmysle kompatibilné. Hoci toto je pointa tejto pozície, je dôležité pochopiť presne v akom zmysle sú kompatibilné.

SkryťVypnúť reklamu

Hoci existujú aj dávnejšie formulácie tejto verzie, takzvaný klasický kompatibilizmus, my tu skočíme hneď do súčasnej diskusie o kompatibilizme, ktorá je viac prepracovanejšia. Jej moderným otcom-zakladateľom je filozof Harry Frankfurt. Jeho uvažovanie nám má pomôcť uvidieť, ako sa líšime od iných vyvinutých živočíchov a na základe toho argumentovať, ako môže byť determinizmus kompatibilný so slobodnou vôľou. Aký argumentačný recept nám teda ponúkol Frankfurt?

Podľa neho je kľúčové toto: menej vyvinuté cicavce (či už napríklad váš psík alebo mačka) majú podobne ako my isté chcenia alebo túžby - povedzme túžbu jesť, piť alebo spať. Všetky tieto a mnohé iné nazýva túžby prvého rádu. Ľudia však zároveň majú aj túžby druhého rádu, teda nielen túžby ale túžby o túžbach. Pre zjednodušenie, označme ich ako prvotné a druhotné túžby, respektíve chcenia. Príkladom prvotnej túžby by bolo, ak máte naozaj veľkú chuť gastronomicky skúmať obsah vašej chladničky ale zároveň máte druhotnú túžbu nemať túto prvotnú túžbu. Váš doktor vám totiž povedal, že máte všetky tie slaninky a klobásky nechať bokom a hlavne sami viete, že by to nebola z dlhodobého hľadiska pre vás tá najlepšia vec.

SkryťVypnúť reklamu

Naše chcenia sme si teda rozdelili na prvotné a druhotné. Akú úlohu však v nich hrá slobodná vôľa? Frankurtova pointa je táto - slobodnú vôľu máme vtedy, ak sú naše prvotné chcenia v súlade s tými druhotnými. Predstavte si dvoch poslucháčov závislých na našej Pravidelnej dávke. Líšia sa však v tom, že prvý je ochotný a druhý neochotný. Ochotný poslucháč nielen chce počúvať naše dávky, ale má aj túžbu v tomto chcení pokračovať, lebo sa mu veľmi zapáčilo byť zvedochtivý a zdieľať svoju zvedochtivosť s druhými.

Na druhej strane, neochotný závislák na Pravidelnej dávke ju chce tiež počúvať, ale len veľmi neochotne. Najradšej by tým hneď a zaraz prestal, lebo radšej chce svoj čas investovať do vyjedania chladničky. Je mu však ťažké prestať lebo je na tieto dávky už príliš navyknutý a vždy ma po nich taký dobrý a neopísateľný pocit. V týchto dvoch prípadoch to je iba prvý ochotný poslucháč, ktorý má slobodnú vôľu, pretože iba u neho sa jeho druhotná túžba zhodovala s jeho prvotnou túžbou. Neochotný poslucháč chce svoju prvotnú túžbu zmeniť a preto slobodný nie je.

SkryťVypnúť reklamu

Všimnime si pri kompatibilizme dve dôležité pozorovania. Po prvé, kompatibilizmus nám podal celkom dobrú odpoveď, avšak na otázku, ktorú sme sa pôvodne nepýtali. Prinajlepšom nám umožní zachovať koncept slobodnej vôle tým, že ju redefinoval. Slobodná vôľa nemá byť podľa neho chápaná ako oslobodenie sa od prírodných zákonov ale od zábran, ktoré by bránili realizácii našich prvotných túžob. Kompatibilisti sú si toho samozrejme vedomí, ale povedali by, že tým sme danú otázku ešte vylepšili, pretože nikdy nám nezáležalo na tom, či sme kompletne či metafyzicky slobodní, ale len slobodní robiť to, čo naozaj chceme.

A po druhé, kompatibilizmus mnohí vidia ako kompatibilitu slobodnej vôle a determinizmu. Podľa mňa je však toto zlé chápanie, pretože samotní kompatibilisti priznávajú, že kompletnú slobodnú vôľu nemáme. Skôr tu ide o kompatibilizmus determinizmu a morálnej zodpovednosti - čiže aj keď sme v našom charaktere a túžbach predurčení, stále má význam zmysluplne používať morálny jazyk a vynášať morálne súdy.

SkryťVypnúť reklamu

Tvrdý determinizmus

Na záver nás čaká ešte tvrdý determinizmus. Ten vraví, že keďže nemáme metafyzickú slobodnú vôľu, potom nie sme naozaj slobodní a preto ani naše skutky nie sú slobodné. A nielen to, ale potom nemáme žiadnu základ pre morálnu zodpovednosť a hodnotenia. Inými slovami, táto pozícia sa neuspokojí s odpoveďou, ktorú nám dáva kompatibilizmus a snaží sa odpovedať na problém metafyzickej slobodnej vôle a nie sú spokojní s jej redefinovaním.

Prijať záver tvrdých deterministov však znamená nielen priznať determinizmus. K tomu treba ešte inú vec a to je prijať ich predpoklad, že to na čom naozaj záleží je úplná, metafyzická slobodná vôľa. Keď nám naše DNA hrajú hudbu do akej máme tancovať, môžeme slobodnej vôli zamávať.

Na záver

Aby som vás trošku zapojil do tejto dávky - skúste si sami pre seba tipnúť, ktorá z daných troch je u profesionálnych filozofov najviac obľúbená a ktorá najmenej? Skúste si ich teraz vo svojej hlave povedať a ja vám poviem výsledky z prieskumu spraveného v roku 2013 na vzorke takmer 1000 akademických filozofov. Máte svoj tip? Odpoveď je, najviac z nich zastáva kompatibilizmus, až takmer 60%. Nasleduje libertarianizmus, takmer 14% a tvrdý determinizmus 12%. Samozrejme, toto nie je žiadny argument, ale snáď aspoň zaujímavá informácia o tom, ako sa nad týmito otázkami zamýšľali vyškolení odborníci.

SkryťVypnúť reklamu

Všetky tri pozície, ale zvlášť kompatibilisti a tvrdí deterministi nám pomáhajú uvedomiť si jednu veľmi dôležitú vec - a to je, že tou najpodstatnejšou otázkou nie je ani tak či je determinizmus pravdivý, ale na čom pri našich rozhodovaniach sa naozaj záleží. Na to nám odpoveď nedajú žiadne laboratórne experimenty a musí tak ostať predmetom filozofických a spoločenských diskusii. To však neznamená, že tieto experimenty nám nemôžu odhaliť mnohé poznatky, o ktorých sme doteraz netušili, avšak filozofiu z diskusie ešte vôbec neodstránia. Dnešná dávka nám otvorila priestor k tomu, aby sme si o nich mohli nabudúce čosi kriticky a azda aj slobodne povedať.

Použitá a odporúčaná literatúra:

  • Bourget, Chalmers, 'What Do Philosophers Believe?', 2013.
  • Chrisman et al., Philosophy for Everyone, 2016.
  • Dennett, Caruso, Just Deserts: Debating Free Will, 2021.
  • Harris, Free Will, 2012.
  • Kane (ed.), The Oxford Handbook of Free Will, 2011.
  • O’Connor, Franklin, “Free Will”, 2021.
  • Pink, Free Will: A Very Short Introduction, 2004.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu