Hegel: O progresívnosti dejín a protofašizme

Vypočujte si podcast

Dnes bude reč o nemeckom filozofovi Friedrichovi Heglovi, ktorý ovplyvnil, pozitívne či negatívne, také významné mená filozofie ako Soren Kierkegaard, Friedrich Nietzsche, Martin Heidegger, Jacques Derrida, Charles Taylor a mnoho ďalších.

Prečo sú ľudské dejiny nasmerované na to, čo je to ten „duch“, či Geist, ktorý sa v nich rozvíja? Ako funguje Heglova dialektika a čo má dočinenia so vzťahom pána a otroka, naším každodenným myslením či dokonca súkromným vlastníctvom? A prečo je Hegel niekedy označovaný za protofašistu, teda podobne ako Platón za protokomunistu? Na všetky tieto otázky si dnes spolu posvietime.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel sa narodil v 1770 v nemeckom Stuttgarte, i keď po pravde išlo o mesto pruské, keďže k zjednoteniu Nemecka prišlo až 40 rokov po Heglovej smrti. Ako 61 ročný zomiera v 1831 v Berlíne a často o ňom hovoríme ako o poslednom systematickom filozofovi, ktorý prišiel s pokusom o (takpovediac) filozofickú teóriu všetkého.

O Heglovi som už v našom podcaste hovoril, konkrétne v staršej, 49. dávke venovanej dánskemu filozofovi Sorenovi Kierkegaardovi. Filozofia tohto Dána by sa dala zjednodušene popísať ako konštantné vymedzenie sa voči Heglovi, a preto som o Heglovi v kocke niečo povedal. Dnes na niektoré témy nadviažem a pridám nové. Túto staršiu dávku vám, samozrejme, odporúčam.

V princípe chcem hovoriť o troch veciach: o Heglovom chápaní dejín, o jeho dialektike a o jeho pohľade na štát a jednotlivca; a tieto tri veci nám verím pomôžu vytvoriť úvod do jeho filozofie. Začnime s dejinami.

Dejiny a ich duch

Asi so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že dnešný mainstreamový pohľad na dejiny je nasledovný: majú nejaké smerovanie a jednoducho sa neopakujú, veci sa pomaly i keď cez prekážky, krízy a vojny zlepšujú, a i keď určite nemôžeme hovoriť o tzv. konci dejín, teda o dosiahnutí ideálneho cieľa, nejako cítime či veríme, že dejiny sú progresívne, že sa ako ľudstvo posúvame k lepšiemu. Otroctvo je zakázané, existuje univerzálna kategória morálneho zla, ktorú nazývame zločiny proti ľudskosti, postupne potláčame rasizmus a všetky možné druhy neslobody a dalo by sa teda povedať, že i keď pomaly, veci sú na dobrej ceste.

Tento druh nazerania na dejiny tu ale nebol vždy a ak ste o tom ešte nepočuli, napríklad v antickom Grécku Sokrata, Platón a Aristotela sa čas a dejiny vnímali cyklicky. Ako niečo, čo sa stále opakuje a to nevyhnutne. Ideálny celospoločenský stav je utópia, teda neexistujúcim miestom.

Možno si teraz poviete, že OK, to je len pred-vedecký názor starých Grékov a dnes už predsa vieme o big bangu, atď., atď., ale vždy treba pripomenúť, že rovnako ako Gréci to videl aj Einstein a ten nie je až takou antickou či pred-vedeckou postavou.

Vráťme sa k Heglovi a rozlíšme dve veci. Na jednej strane sú dejiny filozofie a na druhej filozofia dejín. Hegel sa preslávil tým druhým a navždy tým získal významné miesto v dejinách filozofie. A čo ide? Filozofia dejín je koncept, ktorý hovorí o tom, že dejinné udalosti sa nedejú náhodne, ale slovami Hegla sa v nich prejavuje absolútny duch. Rozbime si to na drobné. Slovo duch je tu synonymické so slovami ako idea, myseľ, vedomie či vedomie seba samého a namiesto slova prejavuje by bolo presnejšie hovoriť o seba uvedomovaní, či seba spoznávaní.

Filozofia dejín je tak o dynamickom procese, v ktorom sa odhaľuje pravdivý či pravdivejší stav veci a dejinné obdobia sú charakteristické mierou, do akej na sebauvedomovaní tohto absolútneho ducha spolupracujú.

Hegel bol zástanca historicizmu, čo znamená, že historické obdobia či éry sú významovo uzavreté a interpretovať sa dajú iba zvnútra von a nie zvonku dovnútra. Dejiny sú zmysluplné, ale ich zmysluplnosť je uzatvorená akoby v bublinách, do ktorých musíme vstúpiť, aby sme význam danej doby videli. Najväčším hriechom by bolo jednoducho interpretovať nejaký dejinný fenomén čisto z pohľadu dnešnej doby a našich súčasných konceptov. A toto rozmýšľanie nás vedie k už spomínanej dialektike.

Téza, antitéza, syntéza

Zjednodušene povedané, dialektika je spôsobom, akým sa dejiny pohybujú dopredu, spôsob akým sa svetový duch uvedomuje a celkovo spôsob, akým aj my prichádzame k svojej identite. Dialektika je proces spoznávania prostredníctvom negácie. Ako to funguje?

I keď nasledujúce tri slová Hegel iba prevzal, sám ich veľmi nepoužíval, ale viac ako často sa mu pripisujú, dialektika sa najčastejšie vysvetľuje cez tézu, antitézu a syntézu. Čisto v oblasti významu je téza nejaké tvrdenie, antitéza ďalšie tvrdenie rozporujúce to prvé a syntéza je tretie nové a lepšie tvrdenie, ktoré vzišlo z konfrontácie tých prvých dvoch. Napríklad, ak poviem, že všetky labute sú biele, ide o tézu. Antitéza je povedať, že existujú aj labute čierne. No a syntéza je záver, že nie všetky labute sú biele.

Dialektika má rovnaký koreň slova ako dialóg a tento obraz dvoch zapálených diskutujúcich, vždy si predstavujem Sokrata a jeho oponenta, je viac ako nápomocný. Dialektika je známa Sokratova metóda konfrontácie a u Hegla sa posúva z oblasti argumentácie do sféry ontológie, teda vzťahov na všetkých ich úrovniach — a namiesto tézy, antitézy a syntézy tu môžeme hovoriť o ja, nie-ja a opäť ja.

Ak sa spýtam otázku kto som, jedna z prvých odpovedí by bolo pozrieť sa na to kým nie som. Inými slovami, konfrontovať sa s druhými. Moje ja sa stretáva s množstvom ďalších ja, tými druhými, a v tejto bytostnej, ontologickej konfrontácii prichádzam k lepšiemu sebapochopeniu. Vo svojom diele politickej filozofie s názvom Základy filozofie práva Hegel vysvetľuje, že naše ja, teda naša identita a vedomie o sebe, je najprv tvorené dialekticky v rodine, neskôr prostredníctvom súkromného vlastníctva mimo rodiny, ďalej v občianskej spoločnosti a nakoniec v štáte. Túto jeho myšlienku ešte v závere rozviniem a teraz je potrebné otvoriť ešte iné jeho slávne dielo, ktorým je Fenomenológia ducha.

Pán vs otrok

V jednej časti používa Hegel svoj známy príklad o dialektike medzi pánom a otrokom, a pre ešte lepšie demonštrovanie Heglovho premýšľania ju porovnám s Nietzschem a jeho morálkou pánov a otrokov.

Heglov príklad začína so samozrejmou nerovnosťou medzi pánom a otrokom, navzájom sú si tézou a antitézou, ale nezostávajúc na povrchu Hegel poukazuje na kľúčovú vec. Vzťah medzi pánom a otrokom je vzťahom závislosti, ale iným spôsobom, ako sa to môže javiť. Je síce pravda, že je to otrok, ktorého automaticky vnímame ako toho závislého na pánovi, ale rovnako je pravdou, dodáva Hegel, že aj pán je závislý od svojho otroka; a to nielen po materiálno-ekonomickej stránke, ale taktiež z morálneho a koncepčného hľadiska. A tu prichádza skrytý trik.

Pán si z počiatku svoju závislosť neuvedomuje a tak isto si pánovu závislosť na ňom neuvedomuje ani otrok. Časom, dialekticky, konfrontáciou ich dvoch bytí, ale toto uvedomenie prichádza. Pán začne vnímať obmedzenosť svojej moci (veď čo je to za pána ak jeho pánskosť závisí od nepánov) a otrok, vnímajúc, že jeho pán je na ňom závislý, spoznáva svoju neotrockosť, svoju pánskosť.

Ako už určite tušíte, Hegel používa tento príklad na poukázanie na paradoxnú skutočnosť, že prvotný stav nerovnosti medzi pánom a otrokom bude nevyhnutne viesť v menej nerovnosti a až rovnosti. Pán sa síce nestane otrokom a otrok pánom, ale v novej syntéze sa dostanú do iného druhu partnerského vzťahu. Z otroka sa stáva časom sluha, zo sluhu časom slobodný sluha a z toho neskôr slobodný občan zaviazaný tým istým právom (teda právnym systémom) ako jeho niekdajší pán.

Nietzscheho rozdiel medzi dvomi morálkami, morálkou pánov a morálkou otrokov, takúto dialektiku zamieta. Zjednodušené hovorí, že páni (teda sebatvoriví nadľudia) budú vždy pánmi a otroci (teda zatŕpnutí a pomstychtiví členovia utilitaristického stáda) budú vždy otroci. Inými slovami, spoločnosť bude vždy rozdelená na vyššiu a nižšiu triedu a ilúzia demokratickej rovnosti, zakončil by Nietzsche, je bez nejakej formy náboženstva nemožná.

Rozdiel medzi Heglom a Nietzschem je samozrejme aj rozdielom v ich chápaní dejín. Ako som už vysvetlil, Hegel ich chápal progresívne a lineárne, Nietzsche naopak cyklicky a ako opakujúce sa, a posuňme sa teraz k záverečnej myšlienke tejto dávky, ktorou je Heglov pohľad na štát a jeho častá obžaloba z protofašizmu.

Sme tu pre štát alebo štát pre nás?

Pospájajme si pomyselné body doterajšieho rozmýšľania a pozorujme tam bude naša priamka smerovať. Ak sú dejiny dejinami ľudského sebauvedomovania, ktoré sa uskutočňuje dialekticky, čo je tou syntézou, ku ktorej smerujeme? Iný nemecký filozof a Heglov predchodca Immanuel Kant by povedal, že smerujeme ku globálnej, kozmopolitnej spoločnosti. Budeme svetovými či planetárnymi občanmi a ústava tohto globálneho politického spoločenstva bude ukotvená v našej racionalite, ktorá je zdrojom univerzálnych morálnych zákonov.

Ako tušíte, Hegel je antitézou Kanta a pre Hegla nie je naša racionalita daná apriori cez nemenné čisté kategórie chápania. Racionalita, ako všetko, je dobovo, teda spoločensky podmienená a čo bolo racionálne v minulosti, nemusí byť teraz a naopak, v zmysle Kantovskej abstraktnej neempirickej racionality, ktoré je nemenná v čase a priestore.

Čo teda vidí Hegel ako dejinnú syntézu, ak nie nadštátne či bezštátne globálne spoločenstvo jednotlivcov? Vráťme sa už k spomínanému Heglovmu dielu Základy filozofie práva a ešte raz si pripomeňme tri etapy individuálnej ľudskej dialektiky. Začíname v rodine, posúvame sa do občianskej spoločnosti a končím pri štáte. Hegel je pravidelne kritizovaný za to, že zo štátu urobil cieľ nášho života a že nadradil našu individualitu dobru celku, komunity.

Nie je v tom asi ťažké vidieť črty protofašistickej či ranno-fašistickej politickej filozofie a už v úvode spomínaný Kierkegaard dokonca kritizuje Hegla z metafyzického uhla a to za to, že jeho absolútny duch po existenciálnej stránke úplne potiera a deštruuje ľudskú individualitu.

Ukrižovanie alebo vtelenie

Čo je na tejto kritike pravdy? Po Heglovej smrti sa jeho filozofia interpretovala dvojako. Takzvaní mladí, radikálni a ľavicoví hegeliáni, a Karl Marx medzi nimi, ju videli ako cestu k beztriednej a rovnej spoločnosti — a vždy si treba pripomenúť, že aj podľa Marxa je beztriedna a bezštátna spoločnosť dosiahnuteľná len cez silný štát so silnou vládnucou stranu, ktoré sú nevyhnutnou antitézou k buržoázii. Po dosiahnutí syntézy stratí štát svoju funkciu a rozplynie sa.

Druhá interpretácia jeho filozofie bola pod taktovkou takzvaných starých, konzervatívnych a pravicových hegeliánov a tí netúžili po ateistickom komunizme. Naopak, zdôrazňovali ľudské povinnosti voči druhým ako i štátu a tiež spoločenskú dôležitosť náboženstva. Štát chápu ako organickú a nevyhnutnú štruktúru ľudských vzťahov a je potrebný aj pre naše vlastné zdokonaľovanie a to je myšlienka veľmi podobná Aristotelovi a jeho vnímaniu funkcie polisu a zákonov.

Moja záverečná poznámka k Heglovmu protofašizmu je nasledovná. Jeho filozofia môže byť určite použitá na ospravedlnenie fašizmu. Ako vedela byť odrazovým mostíkom Marxovi a jeho materialistickej dialektike (Hegla môžeme teda tiež volať protokomunistom), rovnako je v nej možné vidieť výzvu k ríšskemu vnímaniu medzinárodných vzťahov, kde je to práve hegemonická ríša, ktorá je v danej dobe najväčším sebauvedomením absolútneho ducha a je takpovediac hnacím motorom dejín.

Z môjho štúdia Hegla si ale myslím, že použitie jeho filozofie na ospravedlnenie či komunizmu alebo fašizmu pramení z hlbokého nepochopenia jeho grandiózneho systému a to hlavne vo veci jeho vzťahu k náboženstvu. Pre ľavicových hegeliánov je jeho absolútny duch niečím takpovediac hodným ukrižovania, alebo ústami Marxa, treba jednoducho Hegla stojaceho na hlave vrátiť späť na nohy. A pre pravicových hegeliánov je jeho absolútny duch niečím, čo sa dá a možno aj chce vidieť ako niečo takpovediac vtelené v štáte. Naľavo je tu tak silná ateizácia politična, napravo jeho sakralizácia. Čo tieto dve pozície ale potrebujú je syntéza.

Použitá a odporúčaná literatúra: