Vypočujte si podcast
Sme ako ľudia jedineční? Do akej miery môžeme povedať, že sa odlišujeme od iných živých bytostí? A máme vôbec vo vesmíre nejaké jedinečné miesto? A čo všetky tieto otázky znamenajú z náboženského hľadiska? Aj nad tým sa budeme spoločne zamýšľať v dnešnej dávke.
Dnešná téma je ďalším zdrojom treníc medzi aspoň istým náboženským a vedeckým pohľadom. Z biblického hľadiska sa zdá, že ľudia boli stvorení ako jedinečné živé bytosti. Biblický text spomína, že boli stvorení na obraz Boží, teda výnimočným spôsobom tak ako už žiadne iné stvorenie. Po latinsky táto fráza znie imago dei a v dnešných diskusiách sa táto fráza vyskytuje v kontexte našej ľudskej jedinečnosti.
Na druhej strane je tu však veda, ktorá zrážala na zem našu zdanlivej unikátnosti. Takýto trojitý úder už napríklad spomenul Sigmund Freud: Najprv nám veda dala do perspektívy naše miesto vo vesmíre, potom naše prepojenie s inými živými bytosťami a nakoniec sme zistili, že nie sme ani vládcami našich vlastných myslí. A to Sigmund ešte nežil v dobe počítačov, kde nás čaká ešte aktuálna výzva z pohľadu umelej inteligencie, ktorá otvára ďalšie otázky. Z akého pohľadu teda, ak vôbec, môžeme povedať, že sme jedineční a hrozí tu v takomto uvažovaní ďalší spor náboženstva s vedou? Prv, než by sme prišli k akýmkoľvek záverom, bude isto lepšie pozrieť sa na tieto témy z trochu bližšieho pohľadu.
Imago dei
Čo to vôbec znamená, keď povieme jedinečnosť? Je zaiste mnoho spôsobov, akými sme jedineční a ktorými nie sme v porovnaní, nuž s hocičím. Napríklad ako ľudia nevyzeráme ako špagety a nemáme žltosť banána a teda v tomto tvare a farbe musíme prenechať jedinečnosť špagetám a banánom. A takto by sme mohli menovať kopu ďalších vlastností, v ktorých určite nie sme výnimoční. Ale o to nám predsa nejde. Ide nám o istý relevantný rozdiel, ktorým sa líšime vo svojej hlbšej podstate. A takéto významy môžu byť, zdá sa, tri - substantívny, funkčný a vzťahový.
Prvý význam je teda substantívny. To znamená, že sme možno unikátni nejakou našou jedinečnou substanciou čiže charakteristikou či podstatou. V našom prípade sú hlavnými kandidátmi náš rozum, racionalita či myseľ. Niekto iný by tiež mohol povedať, že tým je naša duša (čím sa dnes typicky rozumie naša myseľ) či dokonca naše duchovné, spirituálne vnímanie reality. Druhý typ výnimočnosti je funkčný. Možno to nie je naša substancia, ktorá je tá podstatná, ale naša funkcia - teda tie všetky tie schopnosti, činnosti a ciele, ktoré nás ako ľudí charakterizujú. Ale je tu ešte tretia možnosť - možno sme jedineční vzťahovo. Čiže nie tým, čo nás tvorí alebo našimi aktivitami ale našimi špeciálnymi vzťahovými prepojeniami k iným živým bytostiam, prípadne k Stvoriteľovi týchto bytostí. Ako to v minulosti vyjadril Augustín: “Stvoril si nás pre seba a nespokojné sú naše srdcia, kým nespočinú v tebe.” Pri našom zamýšľaní sa, budeme mať tieto rôzne typy výnimočnosti na mysli. Čo nám však o nich vedia povedať niektoré dávnejšie či nedávne vedecké zistenia?
Sme vo vesmíre sami?
Začnime našim miestom vo vesmíre. Sme v ňom sami? Nielen z filozofie ale aj z pohľadu dnešného vedeckého poznania sa dá povedať, že by to bolo naozaj nepravdepodobné a prekvapujúce, keby sme boli vo vesmíre jediné vedomé bytosti. Čím viac vesmír skúmame, tým viac prichádzame na to, že môže zatiaľ aspoň potenciálne obsahovať ingrediencie a miesta na to, aby sa ňom život vyvinul aj na iných miestach.
Na túto otázku sa snaží odpovedať výskum hľadania mimozemských civilizácii, alebo takzvaný SETI projekt, s ktorým súvisí aj súčasné objavovanie exoplanét a ich zloženia. Exoplanéty sú planéty mimo našej Slnečnej sústavy a v súčasnosti ich je potvrdených vyše 4000 a ich počet sa neustále každý rok len zvyšuje. Dnes máme aj na základe tohto odhady, že každé desiate vzdialené slnko má svoj vlastný planetárny systém. Aká je teda pravdepodobnosť, že vesmíre existuje aj iný mimozemský a inteligentný život než len ten, ktorý poznáme z nášho kúska galaxie?
Snaha o kvantifikovaný výpočet takejto pravdepodobnosti existuje dokonca aj v podobne rovnice zostavenej v roku 1961 americkým astrofyzikom Frankom Drakeom. Tá je po ňom nazvaná ako Drakeova rovnica a obsahuje rôzne premenné, za ktoré musíme dosadiť isté hodnoty ako je počet planét, ktoré môžu podporovať život, vyvinúť ho či vytvoriť civilizáciu s komunikačnými prostriedkami. Tieto hodnoty sú z veľkej miery založené na odhadoch či špekulácii, ale v poslednej dobe môžeme hovoriť predsa len o informovanejších špekuláciách. Nádej za touto rovnicou je tá, že čím viac vesmír preskúmame, tým presnejšie hodnoty budeme môcť do Drakeovej rovnice dosadiť.
Tak budeme snáď lepšie vedieť odpovedať na otázku talianskeho fyzika Enrica Fermiho z polovice minulého storočia, ktorá dostala názov Fermiho paradox a ktorá znie - Kde sú všetci? To jest, ak je vesmír naozaj plný vesmírnych obyvateľov, z ktorých mnohí musia byť aj technologicky pred nami, kde teda sú a prečo sme ich doteraz nestretli?
Nateraz však ďalej platí, že tieto odhady počtu civilizácii schopných komunikovať signály o svojej existencii sa veľmi rôznia - od čísla 1 (teda, že my sme jediná takáto civilizácia) až po niekoľko miliónov. Sám Frank Drake napríklad momentálne zastáva, že toto číslo je 10-tisíc. Žiaľ, v spresnení týchto výpočtov sme sa vlastne od roku 1961 prakticky nikam nepohli. Rovnica však slúži minimálne ako dobrý nástroj na diskusiu o premenných v tejto rovnici.
Existencia iných mimozemských vedomých bytostí sa nielen nedá vopred vylúčiť, ale je aj tradične uznávaná kresťanstvom, a vedecké bádanie túto pravdepodobnosť v poslednom čase len zvyšuje. Nevieme teda s istotou povedať, či sme v takomto zmysle vesmírne jedineční ale asi by sme skôr mali ostať pokorní a radšej predpokladať, že nie sme. Aký by bol v tomto prípade teologický dopad na kresťanskú teológiu? Zdalo by sa, že to môže mať veľmi rušivý dopad. Napokon, hoci bol Giordano Bruno v roku 1600 upálený za svoje teologické herézy, jednu vecí, ktoré zastával, bola možnosť nespočetne veľa mimozemských civilizácii. V jednej mojej dávke som sa už pozrel na rôzne , takpovediac, “mimozemské” debaty, ktoré počas histórie prebiehali o tom, či sme tu sami alebo nie. Kresťanskí myslitelia pritom neboli v tomto spiatočnícki a typicky v modernej dobe zastávali pozíciu podobnú Brunovi.
Bol by to problém pre dnešných kresťanov? Podľa prieskumu medzi siedmimi najväčšími náboženskými tradíciami sa zdá, že nie. Otázka znela, či si opýtaní myslia, že pri kontakte s mimozemskými civilizáciami nastala kríza viery u veriacich. Zaujímavým výsledkom bolo však to, že príchod takejto krízy predpokladajú práve tí bez náboženského vyznania.
Jedinečný život?
Ďalšia zaujímavá a súvisiaca otázka súvisí s povahou života. Čo ak naša výnimočnosť spočíva v tom, ako náš život vznikol a funguje? V tomto môžeme byť naozaj jedineční, keďže iné civilizácie by ho mohli mať založený na celkom inej báze než na tej organickej, ktorú poznáme tu na zemi. Hľadaniu tohto iného života sa venuje astrobiológia ale potom tu máme ešte takzvanú xenobiológiu a tá sa usiluje vytvoriť nové formy umelého života v laboratóriu. Som si istý, že taký Miro by vám toho vedel o tomto povedať oveľa viac.
Takéto syntetické vytváranie života súvisí a s novými xenobiologickými prístupmi ako je napríklad tvorba umelej DNA (tzv. XNA) za využitia neprirodzených aminokyselín alebo kódovaniu proteínov nie tromi ale štyrmi aminokyselinami. Musíme sa teraz uskromniť len s týmito základnými poznámkami ale pointou je nasledovné: náš život nebude vo zrejme v galaxiách alebo našich laboratóriách ten jediný. Preto zrejme nebude Imago dei spočívať len v samotnom živote, ako ho poznáme z prírodného sveta u nás na Zemi. Aspoň samotný život nebude teda výnimočný. Nielen, že je pravdepodobné, že ho raz budeme objavovať ale aj vyrábať.
Sme výnimoční na zemi?
Čo tak naša výnimočnosť z pohľadu života na zemi? Sme výnimoční, dajme tomu, nejakou našou substanciou, funkciou či vzťahovou stránkou? Žeby sme to boli len my, ktorí vieme istým spôsobom využívať všakovaké nástroje, prípadne sa líšime našou schopnosťou komunikovať? Alebo čo ak sme to len my, ľudia, ktorí sú, takpovediac, vzťahové a duchovné bytosti?
Začnime našim fyzickým zložením. V tomto prípade sa od iných organických vecí sotva líšime zásadným spôsobom. Až takmer 99% našej DNA máme totožnú so šimpanzmi a bonobmi. Nad svojou kompozičnou výnimočnosťou sa môžete zamyslieť aj vo svojej kuchyni, keď sa po nej nabudúce trochu rozhliadnete - s ovocnými muškami napríklad zdieľate 60% DNA a banánmi zhruba 50%. Samozrejme, že viacerí z vás sa dúfam od banánov dúfam líšite viac než sa môže zdať z týchto čísel. Je nám pritom jasné, že takéto kvantitatívne rozdiely sú iné než tie kvalitatívne a teda že aj malé zmeny v DNA môžu spôsobiť veľké zmeny vo výzore organizmov. Preto určite nestačí pozerať sa len na tieto samotné čísla, teda genotyp, ale aj na ich pozorovateľné prejavy, teda fenotyp.
Naša evolučná spojitosť s inými bytosťami nám dáva v tomto veľa otáznikov. Jeden z nich napríklad vyplýva zo štúdia našich vyhynutých ľudských príbuzných, teda tých, ktorí patria medzi rod homo ale už nie do druhu sapiens. Spomeňme tu nateraz len jedných príbuzných. Naši najznámejší a nie tak dávno vyhynutí ľudskí bratranci a sesternice sú neandertálci, s ktorými zdieľame približne 99,7% našej DNA. A teraz sa môžeme spýtať takúto otázku: Boli neandertálci tiež nositelia Božieho obrazu? Táto otázka sa však dá chápať aj čisto nenábožensky, keď “Boží obraz” berieme ako metaforu našej výnimočnosti.
Akú genetickú zhodu s našim druhom, homo sapiens treba mať, aby sme mohli povedať, že daná bytosť tiež nesie Boží obraz? Je táto napríklad 99,7% zhoda s neandertálcami dostatočná? Ak nie, prečo nie a koľko percent by na to malo stačiť? A ak áno, je nejaká spodná hranica, kde už živé bytosti nemožno charakterizovať ako vlastníkov Imago Dei? 50% zhoda s banánmi je asi ešte málo ale koľko jej teda treba? Dá sa vôbec niekde táto hranica určiť tak, aby nebola arbitrárna? Žeby Boží obraz nemal žiadne fixné hranice ale šlo by o spektrum? Čo by to potom znamenalo pre teológiu? Znamenalo by to, že duša je tiež akési spektrum? A čo by to vôbec znamenalo pre vzťah s Bohom či posmrtný život? Dúfam, že nečakáte, že vám na tieto otázky nejak hodnoverne odpoviem, ale vravím ich preto, lebo niektorých z vás ani nikdy nenapadli
Možno niekto povie, že genetická stránka nie je tá správna a podstatná charakteristika. Možno je to o používaní nástrojov či predovšetkým o jazyku a komunikácii. Vývojom jazyka nastala u ľudí zásadná zmena, z ktorej nakoniec vzišli všetky náboženské a kultúrne prejavy. Možno sme teda výnimoční práve našim dorozumievaním. Ako asi tušíte, aj v tejto oblasti sa robili rôzne experimenty. Hoci sme výnimoční mierou, v akej vieme využívať jazyk a rôzne nástroje, tieto schopnosti majú vyvinuté aj iné zvieratá. Zdá sa, že rozdiel je práve v rozsahu používania a nie v samotnej schopnosti.
Zvieracia religiozita
Iným a trochu lepším kandidátom by sa mohli javiť náboženské prejavy. Mohlo by sa zdať, že sme výnimoční tým, že máme vyvinutý istý náboženský zmysel či cit, ktorým vieme vnímať aj duchovnú realitu a že tým sa líšime od iného živého sveta. Avšak ani tomuto nie je úplne tak. Táto otázka, nazvime to, zvieracej religiozity je zaiste pozoruhodná, no až na niektoré výnimky sa jej nedostávalo toľko pozornosti. Z toho, čo však vieme, ide o pôsobivé zistenia.
Známa primatologička Jane Goodallová bola prvá, ktorá začala písať o náboženských prejavoch u šimpanzov. Konkrétne u nich šlo o istý rituálny tanec pred vodopádmi a o verziu dažďového tanca a hovorila tiež o spiritualite primátov. Najpresvedčivejší argument zatiaľ výskyte takýchto náboženských prejavoch poskytla nedávno istá štúdia s názvom “Argument za šimpanzie náboženstvo” (2014). Jej autor, antropológ a archeológ, James Harrod v nej píše o štyroch rôznych rituálnych prejavoch medzi šimpanzmi a to pri pôrode, smrti, partnerstve a prírodných úkazoch.
Ako možno aj očakávať, nie všetci by súhlasili so všetkými jeho závermi ale jedna vec je už dnes istá - že dnes už medzi nami a ostatnými živočíchmi nachádzame v nábožnosti oveľa viac spoločných prejavov než v minulosti. Je tiež jasné, ako ľudia máme stále niektoré jedinečné a špecifické náboženské prejavy. Je však minimálne otázne, do akej miery ide o rozdiel medzi dvoma rôznymi druhmi skúseností alebo len v rámci rovnakých typov skúseností. Navyše, dnes otázku umelej inteligencie nestíhame ani načať a preto si ju musíme nechať niekedy nabudúce.
Záverečné zamyslenie
Nuž a na záver sa musíme spýtať tu podstatnú otázku na záver - kde sme sa to po všetkých týchto úvahách dostali? To jest, môžeme predsa len povedať, že sme čímsi špeciálni, že máme čosi, čo nás ľudí odlišuje od iného stvorenia? Určite by sme sa nechceli opäť mýliť - kedysi sme si mysleli, že máme privilegované miesto v našom vesmíre alebo že sme boli zásadne odlíšení od iných živých bytostí. Odvtedy sme sa učili uplatňovať niečo, čo sa volá Koperníkov princíp, teda že naše postavenie vo vesmíre nie je vôbec také korunovačné, ako sme si mysleli. Podobne by sme mohli pomenovať náš druhý poznatok ako Darwinov princíp, to jest, že nie sme takí oddelení a nadradení nad iný živý svet, ako sme sa kedysi domnievali. Všetko toto nám dávalo lekciu v skromnosti. Potrebujeme ďalšiu aj dnes?
Mám podozrenie, že odpoveď na otázku o tom, čo to znamená byť na Boží obraz, bude iná z pohľadu teologického a bez neho. Napriek tomu sa však môžu predsa len v istých zásadných veciach stretnúť. Možno je správny pohľad vidieť sa nielen ako stvorené bytosti (teda evolúciou či už s Božím riadením alebo bez neho) ale dať dôraz na našu tvoriteľskú schopnosť. Ako to vyjadril jeden luteránsky teológ, môžeme sa vidieť ako stvorení spolutvorcovia. Ako ďaleko táto spolutvorba zájde, budú isto ďalšie generácie po nás ešte nejakú tú dobu odhaľovať. Asi nebudú tvoriť len vylepšené autá, mobily a rakety ale zrejme aj zlepšené DNA, nové životy či možno aj vedomé životy. Je to azda bláznivá predstava ale aj dnešné smartfóny by boli pred pár desiatkami rokov, nieto storočiami, niečo podobne bláznivé a zrejme aj heretické.
Takže, sme výnimoční? Najsprávnejšia odpoveď je zrejme áno aj nie, bez ohľadu na našu teologickú príslušnosť či jej nedostatok. Teda, je jasné, že sme ako ľudia výnimoční v istých veciach v našom lokálnom časopriestore. Avšak aj tu je otázne do akej miery a akým spôsobom. Preto zaiste spravíme dobre, ak naše vedecké a teologické vyjadrenia ostatnú dostatočne opatrné. Nemyslime si však, že už všetko vieme a že sa nám už netreba učiť pokore. Ťažko veriť, že po Koperníkovi a Darwinovi už nebudú nasledovať ďalšie prelomy. Po kom bude pomenovaný ďalší princíp, ktorý nám dá ďalšiu životnú lekciu? Možno to bude vedec, možno svätec. A možno oboje v jednom.
Použitá a odporúčaná literatúra
Fuller, et al. (eds.), Issues in Science an Theology: Are We Special?, Springer, 2017
Harrod, 'The Case for Chimpanzee Religion', Journal for the Study of Religion, 2014.
Peters, The implications of the discovery of extra-terrestrial life for religion, Philosophical Transactions, 2011.
Pollard, ‘What Makes Us Different?’, Scientific American, 2012.
SETI, Understanding the Drake Equation.
Than, ‘Neanderthals, Humans Interbred—First Solid DNA Evidence’, National Geographic, 2010.
