Vypočujte si podcast
Byť osobou znamená byť nositeľom istého špeciálneho morálneho a právneho statusu, ktorý nám napríklad garantuje právo, že nás nikto nemôže len tak zabiť. Byť osobou je tak privilégiom, ochranným statusom, ktorý máme podľa niektorých stále a podľa iných ho v istom bode života získavame a v ďalšom strácame. Jedni teda tvrdia, že osobou sme už od prvopočiatku našej existencie a druhí tvrdia, že osobou sa stávame.
Peter Singer
Začnime s teóriou či postojom, podľa ktorého sa človek stáva osobou až počas svojho života. Ak by ste si ju chceli spojiť s nejakým menom, odporúčam austrálskeho filozofa Petra Singera, o ktorom som už hovoril v 130. dávke ohľadne práv zvierat.
Singer začína rozlíšením, že slovo „človek“ používame v dvoch odlišných významoch, ktoré ale nie sú hodnotovo totožné. Keď o niekom poviem, že je človek, v prvom význame tým hovorím, že je členom rodu Homo sapiens, a teda že ide o živý organizmus istého druhu. Pri druhom význame hovorím o niekom ako o človeku, ale nemyslím tým len to, že ide o člena Homo sapiens, ale hovorím o ňom ako o osobe, ako istej plnšej realizácii toho, čo znamená byť človekom.
Tieto dva významy, človek ako Homo sapiens a človek ako osoba sú podľa Singera hodnotovo veľmi odlišné a tento rozdiel som už priblížil v spomínanej 130. dávke, ktorú si určite neskôr vypočujte.
Zjednodušene hovorme o človeku ako o osobe a ne-osobe. Ak ešte nie som osobou, podľa Singera som na jednej morálnej úrovni ako všetky ostatné zvieratá, ktoré sú ne-osobami. Môj morálny status je nasledovní. Keďže som ako Homo sapiens cítiaca bytosť, mojim základným záujmom je netrpieť a naopak cítiť čím viac potešenia, blaha. Toto je celý môj hodnotový rámec a rozhodujem sa tak, aby som zvyšoval úžitok toho, čo robím.
Podľa Singera sa ale môžem postupne stať z cítiacej ne-osoby osobou a to nadobudnutím dvoch potrebných vlastností. Prvou je racionalita a druhou je vedomie si seba samého. Pod racionalitou sa myslí vyšší stupeň abstraktnej práce s jazykom (vedieť si napríklad predstaviť spravodlivosť či slobodu) a moje seba-vedomie je s racionalitou spojené v tom, že vnímam a chápem svoju vlastnú minulosť a budúcnosť, aktívne pracujem s pamäťou a taktiež vnímam realitu vlastnej smrti a konečnosti. Kedy sa teda človek stáva osobou?
Úplne presne sa to nedá povedať, ale určite ňou podľa Singera nie sme pred narodením a stále nie ani niekoľko rokov po narodení. Pravidlom pravej ruky by mohol byť predškolský vek dieťaťa, ale v plnom slova zmysle sa človek stáva osobou až dosiahnutím svojprávnosti a plnej samostatnosti. Vtedy, keď sa stáva plne zodpovedný za svoje konanie.
Pozrime sa Singerovu teóriu z praktického hľadiska a aplikujem na ňu jedno zo základných ľudských práv, ktorým je, zjednodušene povedané, právo nebyť zabitý.
Usmrtiť len bezbolestne
Aký je vzťah medzi ne-osobami a osobami? Singer tvrdí, že medzi ľudskými ne-osobami a osobami je ten istý morálny vzťah ako medzi inými zvieracími ne-osobami a osobami, a že k ľudským ne-osobám sa musíme správať tak isto ako k iným neľudským ne-osobám. Dám príklad.
Ľudskou ne-osobou je napríklad ľudské embryo, dieťa v druhom mesiaci svojho vývoja či ročné narodené dieťa a na druhej strane je neľudskou ne-osobou napríklad slepačie embryo, rastúce ešte nevyliahnuté kuriatko v prvom týždni alebo malé už pobehujúce kuriatko. Čo majú tieto ne-osoby spoločné? To, že nie sú racionálne a nemajú požadované seba-vedomie, ale na druhej strane sú obe cítiace bytosti. K akom morálnom vzťahu sú k osobám, ak zoberieme v úvahu spomínané právo nebyť zabitý?
Podľa Singera je morálne prípustné, aby osoba zabila ne-osobu, ak sú plnené dve podmienky. Po prvé, usmrtenia musí byť bezbolestné a po druhé, smrť danej ne-osoby prinesie viac celkového úžitku ako pokračovanie jej existencie. Dajme si príklad.
Dospelá horská gorila by bola podľa Singera príkladom nie-ľudskej osoby, a teda ju nie je možné len tak ľahko usmrtiť, ale na druhej strane napríklad sliepka sa osobou nikdy nevie stať a je jedno či sa už nerodila alebo nie; či už je narodené kuriatko alebo dospelá sliepka. Ak by ste ju chceli na obed, morálne tak môžete spraviť, ale zabiť ju musíte bezbolestne a tiež musíte vedieť, že úžitok z jej zjedenia preváži úžitok z jej nezjedenia.
Táto istá logika, ako tušíte, a tu je Singer kontroverzným filozofom, sa aplikuje aj na ľudské ne-osoby, teda na deti mladšie ako povedzme 3-4 roky a taktiež na dospelých ľudí, ktorí napríklad zo zdravotných dôvodov prišli o jednu z podmienok bytia osobou. Predstaviť si môžete človeka v dlhodobej kóme či pacienta s pokročilou formou Alzheimerovej choroby. Je možné tieto ľudské ne-osob y usmrtiť? Áno, ak je to opäť spravené bezbolestne a stratili spoločenskú utilitu. A tu sa samozrejme otvára otázka potratov, eutanázie či dokonca infanticídy, teda usmrtenia už narodených detí.
Singer je vo svojej argumentácii konzistentný a tvrdí, že rovnako ako jeho argument nedáva morálny status osoby (a teda právnej ochrany) ľudskému embryu či nenarodenému jednotlivcovi v akomkoľvek štádiu vývoja, tento status nedáva ani novorodenom či batoľatám. Ak by sa rodičia či single rodič rozhodol svojho dieťaťa vzdať, legislatíva by to mala umožniť. A ak voči infanticíde cítime morálny odpor či zhnusenie, Singer poukazuje na jej dlhoročné praktizovanie napríklad aj antickým Gréckom a inými vyspelými civilizáciami a tvrdí, že je to až kresťanská doktrína posvätnosti ľudského života, ktorá začala život chrániť od jeho úplného začiatku.
Či už so Singerom súhlasíte alebo nie, určite neodporúčam vybrať si z jeho koláča len hrozienka a po jeho vzore buďte plne konzistentní aj v logických záveroch, s ktorými nemusí byť jednoduché súhlasiť.
Podľa Singera sa tak osobou stávame až v istom bode nášho života a poďme sa teraz pozrieť na protichodnú teóriu, podľa ktorej už samotný začiatok ľudskej existencie dáva človeku viac ako len neskorší potenciál stať sa osobou.
Kedy som začal existovať?
Druhá strana mince tejto debaty tvrdí, že osobou sa stávame od momentu našej existencie a ich argument by sa to dal rozdel iť na dve časti. Prvá je biologická, druhá filozofická, či presnejšie povedané ontologická a zjednodušene pomôžem povedať toto. Ak Singer identifikoval dva odlišné významy slova človek, zástancovia tejto druhej teórie síce súhlasia, že tieto dva významy sa dajú rozlíšiť, ale určite nie oddeliť. Sú dvoma stranami tej istej mince a nie dvomi rôznymi mincami. Človek je súčasne Homo sapiens a súčasne osoba a to oveľa skôr ako sa naučí počítať a pochopí realitu vlastnej smrti.
Začnime otázkou. Kedy ste začali existovať? A teraz nemyslím na to, čo je úplne prvá vec, ktorú si o sebe pamätáte, ale otázka je úplne faktická: čo bol ten moment, pred ktorým môžeme povedať, že ste neexistovali. Odpoveď: keď ste vznikli ako nová bunka, ktorá sa od prvého momentu vyvíja a rastie. Toto bolo vaše prvé telo. Bol to prvý moment vašej existencie a toto (v úvodzovkách) „telo“ je síce odlišné od toho súčasného, ale bez tohto prvého by to druhé nebolo. Je jeho nevyhnutnou podmienkou.
V tomto bode, samozrejme, zjednodušujem a naschvál preskakujem diskusiu o totipotentnosti zygoty a s tým spojenú napríklad tému dvojičiek a nateraz pracujme s predpokladom, že táto nová bunka, ktorá vznikla splynutím dvoch gamét, bola už konkrétny jednotlivec, z ktorého sme sa časom vyvinuli až do nášho súčasného stavu.
Máme teda bod našej prvotnej existencie a zástancovia tejto druhej teórie tvrdia, že už moja samotná existencia mi má garantovať to už spomínané právo nebyť zabitý, ktoré majú osoby. Prečo by som mal byť už od tohto prvopočiatku osobou?
Biologická časť ich argumentu už bola načrtnutá a iba doplním, že tu veľkú rolu hrajú objavy z oblasti genetiky a embryológie, ktoré sú všetky relatívne novými objavmi. Stačí pripomenúť, že samotný objav DNA sa udial v roku 1869, jeho dvojzávitnicová štruktúra bola popísaná v roku 1953 a celý ľudský genóm sa nám podarilo prečítať v 2003.
Chápanie ľudskej genetiky (a neskôr aj epigenetiky) hrá kľúčovú rolu v biologickej časti tohto argumentu, pretože genetická informácia prítomná v zygota, našej prvotnej bunke, je do veľkej miery našou identitou. Už v tomto bode sme jednotlivcom s istými jedinečnými vlastnosťami, medzi ktorými sú okrem farby očí a vlasou a schopnosť racionality a seba-vedomia. Samozrejme, zygota či onedlho ľudské embryo ešte nevie uvažovať o vlastnej smrti a brániť liberálnu demokraciu, ale to že to bude tento jedinec jedného dňa schopný robiť je len preto, že na to mal od samotného začiatku potenciál. A tu sa dostávam k druhej časti ich argumentu.
Nie je potencialita ako potencialita
Často sa v tomto bode hovorí, že ľudská bytosť ako ľudské embryo či novorodenec ešte nie je osobou, má ale možnosť a schopnosť, teda potenciál, sa ňou stať a to je dôležité. Pozrime sa teraz na túto dôležitosť, ktorej zmysluplnosť napríklad Singer rázne odmieta a používa na to tieto tri jednoduché príklady.
Ak potenciál niečoho byť niečo je jeho skutočnou, reálnou vlastnosťou, vedie to k absurdným a nelogickým záverom. Napríklad, ak je žaluď potenciálnym dubom, to by znamenalo, že už dubom je, ale žaluď predsa nemá ani listy ani korene. Po druhé, ak je vajce potenciálne sliepkou, prečo nemáme morálny problém dať vajce do vriacej vody ale živú sliepku by sme tam len tak bezstarostne nedali. A do tretice, ak je britský princ potenciálny kráľ, prečo nemá ako princ už teraz všetky privilégia kráľa?
Tieto tri príklady podľa Singera dokazujú, že potencialita je síce zmysluplná kategória, ale existuje priepastný rozdiel medzi potenciálnou racionalitou a skutočnou racionalitou, rovnako ako medzi potenciálnou osobou a skutočnou, reálnou osobou.
Zástancovia teórie, že človek je osobou od začiatku svojej existencia Singerovi oponujú nasledovným spôsobom — a toto je to, čo som už skôr nazval filozofická či lepšie ontologická časť ich argumentu. Ich krátka odpoveď Singerovi by znela: nie je potencialita ako potencialita.
Čo sa tu myslí je inými slovami toto. Potencialita síce znamená možnosť niečím sa stať, ale súčasne to neznamená možnosť stať sa čímkoľvek. Žaluď sa môže, ale nemusí, stať dubom rovnako ako sa z oplodneného vajíčka môže, ale nemusí, stať sliepka, ale určite je absurdné tvrdiť, že by sa zo žaluďa mohla stať sliepka a z vajca dub. Ako žaluď, tak i vajce majú isté obmedzenie vzhľadom na to čím sú, teda vzhľadom na ich bytie a inými slovami môžeme hovoriť o ich ontologickom obmedzení či nasmerovaní. Ontológia je tá časť filozofie, ktorá študuje bytie ako také, z gréckeho onto, čo znamená bytie.
Odporcovia Singera tak rozlišujú dve veci. Niečo čo by sme mohli nazvať čistou potencialitou a na druhej strane potencialitu substantívnu. Rozdiel som už vysvetlil, ale inými slovami ho priblížim ešte raz. Čistá potencialita znamená neobmedzenosť možností, napríklad keď vidím vedro plné lega a môžem si z neho postaviť, čo len chcem. Substantívna potencialita je pohľadom na kopu vysypaného lega, ale za touto kopou vidím krabicu, na ktorej je zobrazený Millennium Falcon (teda vesmírna loď) a vedľa krabice je návod, ako ho poskladať. Rozdiel medzi týmito dvomi druhmi potencialít je verím jasný. I keď si aj z lega na Millennium Falcon viem do istej miery postaviť čokoľvek, cieľom týchto častí lega je postaviť práve túto konkrétnu vesmírnu loď. Realizovať ich potenciál.
Ontologický argument odporcov Singerovho chápanie osoby teda tvrdí, že potencialita, teda možnosť stať sa osobou nie je len čistá potencialita, ale od prvého momentu našej existencie sme takpovediac legom s istým cieľom.
Problematické výzvy na oboch stranách
Samozrejme, ako tomu bolo u Singera, rovnako je to aj u jeho odporcov a ich teória má svoje problémy, v lepšom slova zmysle výzvy. Pri Singerovi sme si videli, že i keď je jeho graduálne teda stupňovité stávanie sa osoby veľmi intuitívne, lebo logickým záverom je legalizácia infandicídy, ktorá nám asi nie je až tak po vôli ako za čias Platóna a Aristotela. Na druhej strane, odporcovia Singera síce argumentovali v prospech intuitívneho pohľadu, keď sa osobou stávame oveľa skôr ako zasadnutím do školských lavíc, ale logickým záverom ich pozície je tvrdenie, že ochranný status ľudskej osoby si zasluhujú nielen novorodenci a batoľatá, ale taktiež zdravý či chorý jedinec v každom prenatálnom štádiu vývoja. Inými slovami, úmyselne zničiť či zabiť nehodno ani ľudské embryo tobôžnie ísť na potrat. Zatiaľ čo logika Singerovho argumentu viedla k zásadnej liberalizácii politík vo veci potratov, eutanázie či dokonca infandicídy, logika jeho odporov vedie k presnému opaku.
Na záver chcem dodať toto. Či už vás presvedčila jedna alebo druhá strana, čo ako poctivo a kriticky zmýšľajúca osoba nemôžete spraviť je už spomínaná prax výberu hrozienok z koláča či varenie logického guláša. Z tejto teórie si vyberiem toto, z druhej toto, zamiešam, povarím a mám, čo mi vyhovuje. Konzistentnosť je výsada poctivého zmýšľania a ak raz s niekým súhlasíte v jeho východiskách (a jeho argument je logický validný a východiská pravdivé), nedá sa neprijať aj nepríjemné závery.
Použitá literatúra:
Peter Singer, Spisy o etickom žití (2008)
Centro di Bioetica UCSC, Identita a štatút ľudského embrya, Medicina e Morala (1996)
