Aký vzťah mala eugenika s náboženstvom

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Téma eugeniky otvára naozaj mnoho morálnych otázok, ktoré tu nebudeme môcť dnes riešiť, ale ktoré si aspoň k záveru spomenieme. Nateraz začnime kdesi opäť na začiatku a začnime tým, že si ozrejmíme pozadie tohto slova. Ak by sme vzali pojem „eugenika” doslove a bez rôznych historických významov, ktoré so sebou priniesol, mohlo by sa zdať, že ide o dobrý či až morálny cieľ.

Eugenika totiž znamená „dobré narodenie” a kto by nechcel, aby naše potomstvo malo nielen dobrý pôrod ale aj vhodné zázemie, podmienky pre výchovu a tiež genetickú výbavu. Hoci eugenika má aj istých starovekých predchodcov, napríklad v Grécku či Ríme, dnes sa zameriame na jej nedávnu históriu.

Galton a eugenika

Pojem „eugenika” prvýkrát vytvoril Francis Galton v roku 1883. Galton bol Darwinov bratranec a ten prišiel s množstvom vecí, ktoré súviseli s meraním a štatistikou.

Napríklad bol to tiež on, kto vytvoril ako prvý odtlačky prstov na identifikáciu, začal sa vedecky zaoberať konceptom génia a geniality, či sa zaslúžil aj o tvorbu prvej mapy počasia.

Galton žil tiež v dobe, ktorá bola charakterizovaná oslavou pokroku. Niet divu, keďže žil v dobe 19. storočia, ktoré videlo množstvo vedeckého pokroku a ktoré sa prejavilo v mnohých objavoch a aj napríklad praktických medicínskych zlepšeniach. S tým veľmi úzko súvisí aj to, že písal krátko po tom, ako jeho bratranec Charles Darwin napísal svoje veľdielo O pôvode druhov v roku 1859, ktoré Galtona značne ovplyvnilo.

Evolúcia dnes už z dobrých dôvodov nie je chápaná ako progresívna, teda, že nevyhnutie vedie k neustálym fyziologickým či morálnym vylepšeniam. To však neplatilo na konci 19. a začiatku 20. storočia, keď sa vnímala ako zdroj pokroku a vôbec celá spoločnosť sa vtedy vznášala na vlne pokroku, až kým jej Prvá svetová vojna nezlomila krídla.

Galton mal celkom jednoduchý cieľ - vylepšiť ľudí. To znie celkom vznešene, všakže? Nezabudnite však, že Galton bol v meraní mimoriadne poctivý vedec, a tak nás neprekvapí, že toto zlepšenie chcel budovať na vedeckom základe. A ako vytvoriť lepšie ľudstvo cez potomstvo? Nuž, existovali by na to dva rôzne a dopĺňajúce sa spôsoby.

Pozitívna a negatívna eugenika

To môžeme docieliť dvoma prístupmi: takzvanou pozitívnou a negatívnou eugenikou, pričom pri tomto pomenovaní nejde o hodnotenie morálne ale metodologické. Pozitívna eugenika vyberá rodičov s dobrými, zdravými črtami, ale môže zahŕňať aj širšie a menej kontroverzné snahy - napríklad isté environmentálne či zdravotné reformy či špecifické spôsoby výchovy detí.

Naopak, negatívna eugenika chce zabrániť reprodukcii jedincov s črtami, ktoré sú z mentálno-zdravotného hľadiska nepriaznivé. Nešlo tu však len o dáke psychologické odrádzanie, ale aj o radikálnejšie riešenia: k tomu, aby sa spomenutí jedinci nerozmnožovali, mala sa uplatniť napríklad segregácia, antikoncepcia, násilné programy sterilizácie, či v istých najradikálnejších prípadoch, aj usmrtenie. Tieto metódy mali slúžiť na to, aby vybrané skupiny prišli o fyziologickú možnosť mať potomstvo so zdedenými nevhodnými črtami.

Ako je známe, Darwin neprišiel len s teóriou evolúcie ale aj s jej konkrétnym mechanizmom - teda s prirodzeným výberom. A z Galtonovho pohľadu bola eugenika prijateľnejším, milostivejším, pokrokovejším a oveľa efektívnejším riešením než nechať ľudí napospas prirodzenému výberu. Pre nás relevantný rozdiel medzi Darwinom a Galtonom by sa dal vystihnúť takto: Darwin selekciu opísal, Galton predpísal.

Hodnotový rebríček

Za týmto uvažovaním číha predpoklad, že nie všetci sme si rovní, ale že každý z nás má pre svet menšiu či väčšiu hodnotu. Z toho následne vyplýva, že je aspoň možnosť spraviť akýsi hodnotový rebríček ľudí - teda istý fiktívny zoznam, na ktorom si minimálne teoreticky môžeme pozrieť, akú hodnotu máme my, naši susedia či kamaráti a nekamaráti.

Zrejme i vás pri tomto napadlo, že je asi celkom dôležité, ako bude definované byť zdravotne či aj spoločensky nevhodný a kto budú tí, čo budú tieto definície tvoriť. Nešlo pritom len o rasové kritéria. Na dobový zoznam týchto nevhodných jedincov patrili okrem iného chudobní, mentálne chorí, slabomyseľní, idioti, opilci, kriminálnici a iní. Niektorí vedci si totiž vtedy mysleli, že tieto charakteristiky, napríklad aj chudoba či prostitúcia, sú dedičné a tak im treba zabrániť v prenose do ďalšej generácie.

Za vnímanie toho, že môžeme zdediť nielen fyzické črty ale aj mentálne a osobnostné, sa zaslúžil hlavne Galton, ktorý o tom napísal istú knihu, Dedičná genialita (1869). Následne niektorí vedci (Charles Davenport, H. H. Goddard, Karl Pearson) argumentovali nežiadúcimi účinkami, ktorí by takíto ľudia mali na spoločnosť a tak začali niektorí presadzovať ich reprodukčné obmedzenia.

K takému zmýšľaniu sa dá celkom ľahko dostať od Darwinovej myšlienky o prežití najadaptovanejších druhov. Samotná príroda totiž svojim fungovaním presadzuje také druhy, ktoré sú vhodnejšie na prežitie v daných podmienkach. Ak necháme prírodu napospas svojmu osudu, adaptáciami slabšie druhy vyhynú a tie silnejšie prežijú. Mohlo by sa teda zdať, že ak vám naozaj ide o zlepšenie spoločnosti, mali by ste presadzovať práve také ľudské črty, ktoré ju dokážu zlepšiť, vrátane inteligencie, zdravia, usilovnosti a podobne.

Popularita eugeniky

Eugenika začala vzrastať na popularite od 80. rokov 19. storočia a vrchol dosiahla v 20. rokoch 20. storočia. V niektorých štátoch sa však ťahala až do jeho druhej polovice. V mysliach ľudí sa eugenika väčšinou spája s nacistickým Nemeckom a ich odstraňovania nežiadúcich skupín, prevažne, ako je známe, Židov. A to je pravda, samozrejme, ale podpora a implementácia týchto eugenických praktik sa neobmedzili len na Hitlerovo Nemecko, kde sa najprv namiesto pojmu eugenika používal termín “rasová hygiena” (Rassenhygiene). Podľa zakladateľa tohto nemeckého hnutia, Alfreda Ploetza, v ňom malo ísť o dvojitý cieľ: znásobovať a podporovať nadradených jednotlivcov a na druhej strane odstraňovať tých podradených a nevhodných. Nešlo tu pritom len o známy holokaust ale aj o zákon sterilizácii, ktorý v roku 1933 prinútil sterilizovať vyše 400-tisíc Nemcov, kvôli rôznym fyzickým či psychickým ochoreniam.

V prvej polovici minulého storočia prijali isté verzie nútenej sterilizácie 30 amerických štátov a tiež Kanada a škandinávske krajiny. V Amerike a Švédsku sa tak k týmto počtom pridalo ďalších 60-tisíc sterilizovaných ľudí v každej z týchto krajín.

Popularita eugenických praktik však začala našťastie postupne klesať. V 30. rokoch boli silno kritizované po vedeckej stránke, aby boli rázne odmietnuté po hrôzach Druhej svetovej vojny a súčasne sa odohrávajúcich diskusiách o ľudských právach. Veľmi stručné pozadie a dôsledky eugeniky sme si teda ako-tak povedali.

Náboženstvo

Ako je však v tomto všetkom zahrnuté náboženstvo? V hnutí hralo zaiste svoju nemalú úlohu - malo svojich predstaviteľov a podporovateľov, ale je dôležité dať si niektoré veci do kontextu. A práve o to sa pokúsime vo zvyšku dnešnej dávky.

Náboženstvo je určite jeden z faktorov, prečo bola eugenika na niektorých miestach niektorými príjímaná. Zároveň to však jednoznačne nie je ten jediný rozhodujúci vplyv. Aj tu má táto minca dve strany a tak ako môžeme povedať, že niektorých pre eugeniku motivovali náboženské pohnútky, tak podobne treba dodať, že iní ju vďaka rovnakej motivácii odmietali. Pozrieť sa na túto tému dá z viacerých pohľadov - napríklad z pohľadu niektorých konkrétnych jednotlivcov, inštitúcii, väčších skupín či cez optiku kresťanských hodnôt.

V rôznych štátoch, vrátanie Ameriky, Británie, Škandinávie, Francúzska či Nemecka, začali vznikať významné eugenické spoločnosti (v angloamerickom svete to boli American Eugenics Society a Eugenics Education Society). V nich začali pritom hrať vplyvnú úlohu aj rôzni náboženskí predstavitelia. Napríklad americká eugenická spoločnosť začala v 20. rokoch 20. storočia podporovať súťaž v eugenických kázňach, do ktorých sa zapojili stovky, prevažne protestantských kazateľov.

Podobne tomu bolo aj v Británii, kde niektorí anglikánski a metodistickí predstavitelia podporili zákon z roku 1913 (Mental Deficiency Act), presadzujúci segregačné praktiky pre mentálne postihnutých. Táto podpora eugeniky prichádzala predovšetkým zo strany liberálnych teológov a tak tomu bolo nielen v Británii ale aj v Škandinávii či niektorých iných európskych krajinách.

Zástupcami eugeniky - a podotýkam, že nie vo všetkých ale v niektorej zo spomenutých foriem - patrili mnohí kultúrni, politickí či intelektuálni, zástupcovia spoločnosti. V Británii to boli napríklad aj Winston Churchill či neskoršie filozof Bertrand Russell. A taktiež treba dodať, že hnutie malo svojich nábožensky významných zástupcov.

William Inge a anglikáni

Nie je to tak, že eugenické spoločnosti boli založené na podnet teológov či klerikov. Skôr, tie po svojom vzniku hľadali takýchto náboženských predstaviteľov na podporu svojej legitimácie a šírenie svojho posolstva. Jedna z významnejších náboženských postáv, ktorá je v anglo-americkom svete často spájaná s podporou eugeniky je pre slovenského poslucháča zrejme naozaj neznáma.

Šlo o anglikánskeho liberálneho teológa s menom William Inge. Ten bol profesorom teológie v Cambridgi a neskôr od roku 1911 dekanom v katedrále svätého Pavla v Londýne. To, že bol liberálny znamená, že napríklad prijímal závery ohľadom kritických teórii ohľadom pôvodu Biblie, odmietal zameriavať sa údajné nadprirodzené zázraky a namiesto toho dával do popredia osobný vzťah jednotlivca s Bohom.

Inge sa teda ako jeden z mnohých tiež podpísal pod eugenické ciele. Vyjadril sa, že problémom nie sú ani tak naše technologické možnosti, ako dosiahnuť dedične vylepšené obyvateľstvo, ale skôr aké presne črty by sme mali presadzovať. Pre neho dokonca takáto selektívnosť v ľudskej reprodukcii kresťanskou povinnosťou a naplnením kresťanskej etiky. Biblický mandát na to našiel aj biblickej pasáži, kde Ježiš vraví: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.” (Mt 5, 48). Iný citát, ktorý bol tiež podobne použitý bolo Ježišovo vyjadrenie, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti (Jn 10,10) ale využívali sa aj ďalšie. A Inge nebol spomedzi Anglikánov jediný a mal ďalších, podobne zmýšľajúcich anglikánskych kolegov.

Eugenika a katolíci

Na druhej strane, katolíci niekedy akoby v tomto príbehu tvorili samostatnú kapitolu. V britskej eugenickej spoločnosti napríklad nebol členom žiadny katolík. Ich najhlasnejším oponentom eugeniky bol kňaz Thomas Gerrard a ich najznámejším Gilbert K. Chesterton. Gerrardom hlas bol však zrejme tým, ktorý bolo počuť najviac.

Vo svojom vplyvnom diele nakoniec odmietol eugenické ciele, pričom jeho kľúčový argument bol, že hodnota človeka nespočíva v jeho spoločenskej užitočnosti. Tú pravú verziu eugeniky, teda zlepšenia ľudstva, ktoré ponúkal bola založená na duchovnom raste a nie na reprodukčnej selekcii.

Celkovo teda môžeme povedať, že katolíci boli o dosť viac proti týmto praktikám a na ich antagonizmus sa sťažoval aj samotný Inge. Iné štáty mali tiež svojich náboženských zástupcov eugeniky, ale vo všetkých prípadoch, zdá sa, šlo naozaj len o malú menšinu. Pápež Pius XI navyše vydal v roku 1930 encykliku Casti Connubii, kde eugeniku odmietol a s ňou teda aj súvisiacu umelú antikoncepciu. Nič teda nové pod slnkom: náboženských predstaviteľov nájdeme vždy na viacerých stranách názorového spektra ale rovnako dôležitý je aj ich pomer.

Eugenika ako náboženstvo

Iná vec zaujímavá na celom tomto hnutí je táto. Niektorí jej zástancovia, ktorí boli svojim zameraním úplne sekulárni, používali v kampani za ňu buď náboženský slovník, alebo chceli rovno z tohto hnutia spraviť nové náboženstvo. Takáto predstava pochádza priamo z pera Galtona, ktorý sa vyjadril, že eugenika má prejsť cez 3 fázy: V prvej sa má pochopiť na akademickej úrovni, v druhej sa musia uznať jej praktické výhody, a v tretej má byť vštiepená do národných povedomí ako náboženstvo. Inak povedané, ľudia majú mať v neho nepochybnú náboženskú vieru.

Nešlo pritom najskôr len o akési metafory. Vyjadril sa totiž tiež, že eugenika má veľký potenciál stať sa „pravovernou náboženskou náukou budúcnosti” a že nevidí dôvod, prečo by sa nemala stať „náboženskou dogmou ľudstva.” A nebolo tak tomu iba v prípade Galtona, ale aj u niektorých jeho nasledovníkov.

Je to zaujímavé, ako sa niekedy počas histórie dokáže celkom sekulárna záležitosť odieť do náboženských šiat. Bolo tomu tak napríklad počas francúzskej revolúcie, keď katolícku cirkev mal nahradiť najprv ateistický a potom deistický náboženský kult.

A nedávno pred Galtonom sa tak stalo aj v prípade francúzskeho Augusta Comtea, ktorý podobne vravel, že ľudstvo má prejsť cez tri fázy a zhadzovať pri nich všetko náboženské a metafyzické - to jest nevedecké - zmýšľania. Nakoniec však zo svojho sekulárneho systému vytvoril sekulárne náboženstvo, takzvané Náboženstvo ľudstva.

Pretrvávajúce otázky

Ako sme však na tom dnes? Eugenika však nie je len vecou minulosti a aspoň jej soft verzia ostáva s nami dodnes. Čo napríklad prenatálne genetické testovanie, ktorým sa dajú odhaliť predispozície dieťaťa v maternici? Je to eticky správne zisťovať takéto informácie a rozhodnúť sa na základe nich, či si plod ponechať?

Alebo ešte radikálnejšie: Budeme si môcť v budúcnosti vybrať črty potomkov tak, ako si vieme navoliť napríklad postavu v nejakej počítačovej hre? Alebo možno menej kontroverzne: bolo by správne vytvoriť povedzme istú elitnú spermobanku tých najinteligentnejších či najatletickejších jedincov a ponúkať ju na trhu? Takáto snaha tu už bola (Repository for Germinal Choice, 1978-99) a údajne zbierala vzorky od Nobelových laureátov.

Tieto otázky tu už dnes nevyriešime ale je dobré si uvedomiť, že tu s nami zrejme ešte dlhý čas ostanú, zvlášť v dobe, keď môžeme čoraz ľahšie manipulovať ľudský genóm. Na druhej strane, knihy a seriály ako Príbeh služobníčky nám stále pripomínajú nebezpečenstvá, kam až môže eugenika zájsť a taktiež aj ich náboženský rozmer. Dnes sme si o ňom čosi povedali a ak vás dnešná dávka o eugenike aspoň trochu intelektuálne vylepšila, snáď sa tu stretneme aj nabudúce.

Použitá a odporúčaná literatúra

Baker, “Christianity and Eugenics: The Place of Religion in the British Eugenics Education Society and the American Eugenics Society, c.1907–1940”.

Goering, “Eugenics”, 2014.

Hale, “Debating the New Religion of Eugenics”.

Kevles, "Eugenics and human rights", 1999.

Levine et al. (eds.), The Oxford Handbook of the History of Eugenics, 2010.

Norrgard, "Human testing, the eugenics movement, and IRBs", 2018.

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.