Sloboda je viac ako "kde začína tvoja, tam končí moja"

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Český filozof a chartista Jan Sokol nie je na našom podcaste nový a v dnešnej dávke chcem sprítomniť jeho rozmýšľanie nad otázkou, ktorá je nám všetkým bytostne blízka. Čo je to sloboda a ako o nej rozmýšľať? Koľko druhov slobody existuje a v akom sú vzťahu? Končí moja sloboda tam, kde začína tvoja alebo potrebujem druhých k plnej realizácii mojej vlastnej slobody?

Nad tými otázkami sa dnes spolu zamyslíme a priblížim vám Sokolove chápanie slobody, podľa ktorého je sloboda viac ako možnosť výberu a možnosť nebyť obmedzený druhými. Skutočná sloboda má skôr povahu schopnosti a naozaj slobodný som vtedy, keď dokážem nebyť neslobodný.

Profesor Sokol minulý mesiac, presne 16. februára, zomrel. Bol filozofom, ktorý veril v praktickosť filozofie a držal ju vždy v blízkosti antropológie a iných prírodných a humanitných vied. Úvodom mi dovoľte v krátkosti povedať ako som ho pred necelým rokom objavil, dovtedy bol pre mňa bohužiaľ neznámym menom stredoeurópskej filozofie, a potom prejdem k jeho myšlienkam o slobode.

Ako som na neho natrafil? Ako viete, dokončujem si práve doktorát vo filozofii na anglickej Durham University a po nedávnom presťahovaní sa na Slovensko som chcel skrotiť môj anglosaský predsudok čo do filozofickej geografie a rozhodol som sa spoznať nejaké silné mená súčasnej česko-slovenskej filozofie. Musím sa priznať, že profesor Sokol bol jeden z prvých, ktorého mi internety ponúkli a obzvlášť ma potešilo, že YouTube bol plný jeho prednášok, rozhovorov a diskusii. Niet nad to vidieť a počuť filozofické rozmýšľanie a nielen ho čítať — to by bol rozdielny zážitok aj pre postštrukturalistu ako Jacquesa Derridu, ktorý vie o slove rozdiel (teda „différance“) povedať svoje.

Onedlho po natrafení na Sokola som spravil nákup jeho kníh: Člověk jako osoba (2016), Moc, peníze a právo (2015), Etika, život, instituce (2014), Thinking About Ordinary Things (2013) a Malá filosofie člověka (2010).

Ak ste ako ja študovali celý váš univerzitný život v zahraničí a potom začali čítať filozofické dielo v jazyku vám blízkom, teda v češtine, a to dielo bolo práve z pera profesora Sokola, mňa to vyhodilo z konceptu — alebo ak chcete nefilozofický idióm: odpálilo mi to dekel.

Spôsob jeho premýšľania, formulácia myšlienok, spájanie filozofického abstraktna s vedeckou empíriou a osobnou anektodálnosťou, to všetko bola pre mňa jedinečná kombinácia formy a obsahu, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť.

Dodnes si pamätám ako som si viackrát púšťal jednu z prednášok, kde vysvetľoval rozdiel a historicko-koncepčné súvislosti medzi mravom, etikou a morálkou a nezmazateľne podčiarkoval tieto pasáže aj v jeho knihe Etika, život, instituce.

Až neskôr som si uvedomil hlbšie previazanie jeho pohľadu na Friedricha Nietzscheho, i keď sám Sokol bol všetko len nie morálny nihilista; a koniec koncov ním nebol ani Nietzsche, keďže smrť Boha nepriniesla bezhodnotový svet — len svet prehodnotený. Sokolov historicko-analytický pohľad na tieto pojmy ma inšpiroval natoľko, že som sa vám tieto poznatky rozhodol sprístupniť v dvoch dávkach; konkrétne v dávke 163 a 176.

Profesor Sokol bol v prvej vlne signatárov Charty 77, v 1998 sa stal ministrom školstva, v 2003 kandidoval proti Klausovi za českého prezidenta, je nositeľom Ceny Jána Langoša a aby sa nezabudlo, bol vyštudovaný zlatník, neskôr pracujúci ako mechanik a programátor, ktorý sa k filozofii dostal cez štúdium biblistiky, diel Friedricha Nietzscheho a cez osobné stretnutie s iným velikánom českej filozofie, Janom Patočkom, ktorého dcéra sa neskôr stala jeho manželkou. Tesne pred jeho smrťou vyšla jeho posledná kniha Odvaha ke svobodě, presnejšie knižný rozhovor s ním, ktorý je podnetnou auto biografickou sebareflexiou.

Jeho nedávna smrť je smutnou správou aj pre náš podcast, pretože som s ním mal dohodnutý rozhovor, na ktorý sa i on sám tešil a napísal mi, že náš podcast vníma ako "prostředí pro dobrou diskusi." Samozrejme, i keď viem, že časť jeho odpovedí na moje otázky nájdeme v jeho skvelých knihách, aj tak je mi tohto rozhovoru osobne veľmi ľúto.

Ak by ste si o ňom chceli prečítať viac, v popise tejto dávky pripojím niekoľko textoch, ktoré vznikli z príležitosti jeho úmrtia, ale tiež viacero prednášok a kníh z jeho vlastnej tvorby. Posuňme sa teraz k jeho trojitému chápaniu slobode.

Púšť

Sloboda je svetom, v ktorom sa denne učíme žiť, pretože, slovami Ludwiga Wittgensteina, „svet a život sú to isté“. Sokol uvažuje o troch druhoch slobody a každú z nich vysvetľuje na veľmi prístupnom príklade – miloval obrazy, ktoré aktivujú ľudskú predstavivosť a našu myseľ presťahujú z bojového poľa na myšlienkové ihrisko. Slobodu vysvetľoval cez tieto tri príklady: obraz púšte, obchodu a hry.

Púšť. Rozsiahle miesto, neohraničené, od nevidím do nevidím žiadne živé stvorenie. Som tam sám. Sám, neobmedzený, slobodný. Sokol hovorieval, že ak chceme vedieť ako veci naozaj fungujú, máme sa pozerať na skrytý mechanizmus reklám a marketingového priemyslu. Ten nás má dokonale naštudovaných, vie, čo chceme i nechceme, a to dokonca ešte skôr, ako by sme to vedeli my sami. Samozrejme, Sokol nenavrhuje, aby sme namiesto poctivého štúdia pozerali od rána do večera telku a poukazuje len na to, že reklamy (a ľudia za nimi) o nás niečo podstatné vedia. Vedia ako nás pokúšať a prehovárať a to udieraním na naše veľmi citlivé struny.

Púšť je obrazom, s ktorým pracuje aj istá reklama na nemenovaný tabakový výrobok. Je to staršia reklama, ale možno si ju pamätáte. Cowboy sedí vysoko na útese, pod ním sa rozprestiera dlhočizná púšť a otvorený kaňom a ako tam tak sedí užívajúc si svoju neobmedzenosť, z vrecka mu vytŕča balíček cigariet.

Samozrejme, reklama vám chce vsugerovať kauzálne prepojenie, že je to práve oný tabakový výrobok, ktorý je zdrojom tejto slobody, pretože fajčenie vo vás až magicky vyvolá pocit neobmedzenosti. Cítili ste sa skľúčene, zavalení vecami, zavretí medzi štyrmi stenami? Stačí jeden horľavý šúľok a opäť ste na slobodnej púšti.

Chápanie slobody ako neobmedzenosti je pre Sokola síce správne, ale sme ešte len na začiatku. Sloboda musí byť predsa len viac ako neprítomnosť prekážok a vonkajšieho nátlaku a prejdime preto z púšte na nákup do obchodu.

Obchod

Sloboda je možnosť výberu. Ak nemám na výber, musím robiť to, čo chce niekto iný a čím viac možností, zdá sa, znamená tým väčšiu slobodu. Sokol v tomto bode často spomínal anekdotu so svojou manželkou a ja sám mám v niečom podobnú skúsenosť, keď som bol prvýkrát v Spojených štátoch.

Jeho manželka sa jedného dňa vybrala do istého pražského „obchoďáku“ kúpiť si topánky, ale po niekoľkých hodinách sa vrátila s prázdnymi rukami. Keď sa jej pýtal, prečo nič nekúpila, jej odpoveď bola viac ako výpovedná: „Nic nemneli!“ Samozrejme, dodal Sokol, obchod bol plný topánok, ale čo jeho manželka myslela je, že nemali tie „správne“.

Keď som bol na krátkom študijnom pobyte vo Philadelphii, hneď druhý deň som si išiel spraviť malý nákup základných potravín. Potreboval som chlieb, maslo, mlieko, veď to poznáte, a keď som prišiel do sekcie s maslom, nevedel som sa z toho vysomáriť. Toľko druhov masla pokope som asi nikdy nevidel, všetky boli rovnaké a súčasne iné a po 15 minútach vyberania a slabej bolesti hlavy som zobral prvé skraja a išiel hľadať mlieko.

Sloboda je samozrejme aj o možnosti voľby, o možnosti výberu, ale toto tvrdenie automaticky neznamená, že veľkosť slobody rastie priamoúmerne s množstvom možností. Práve naopak, a ako o tom hovoria tieto dva príklady, človek ani tak nehľadá niečo „iné“ ako niečo „správne“. A tu sa dostávame k tretiemu a najplnšiemu významu slobody ako hry.

Hra

Hra je nielen obrazom ale aj realitou, v ktorej sú isté pravidlá (a obmedzenia) potrebné k ešte väčšej slobode. Klasickým príkladom je tu šach ale môžete tiež zvážiť skupinové športy ako futbal. O čo tu ide?

Hra je zo svojej povahy obmedzená, či lepšie povedané, usmerňovaná pravidlami, a teda nie je možné povedať, že by mal hráč neobmedzenú slobodu ako cowboy na púšti. Po druhé, hra ako šach síce predpokladá veľké či zdanlivo až nekonečné množstvo ťahov, a teda možností výberu, ale taktiež musíme jedných dychom dodať, že hráč nemá slobodu vybrať si akýkoľvek ťah chce. No a do tretice, hráč je síce slobodný, ale jeho sloboda by mala byť schopnosťou spraviť v rámci pravidiel tie správne ťahy, ktoré ho privedú k výhre.

Čo v tejto metafore s hrou vidíme, že je sloboda je vlastne schopnosť, istá vnútorná sila či dokonca cnosť, ktorú musí človek získať, učiť sa jej.

Ohliadnime sa opäť k šachu. Na jednej strane je potrebné naučiť sa pravidlá ale súčasne je potrebné mať odohratých veľa šachových partií, bez ktorých sa nezlepším a nepochopím základné či pokročilé útočné a obranné taktiky. Slobode sa treba učiť a treba sa v nej zlepšovať.

V tomto bode sa nám otvára ešte jedna zaujímavá súvislosť a to, že sloboda nie je cieľ ale prostriedok. Cieľom hráča nie je sloboda, ale príležitosť zahrať si dobrú partičku šachu. Naschvál nehovorím, že jeho cieľom je výhra, keďže prehra voči dobrému súperovi je niekedy ešte cennejšia. Cieľom je teda dobrá partička šachu a hráčova sloboda je jej neoddeliteľnou súčasťou. Sloboda je potom nevyhnutným prostriedkom k dosiahnutiu dobrých veci a jednou z nich je aj naša schopnosť viesť dobrý život. Viesť dobrý život je umenie, povedal Aristoteles.

Čo je teda sloboda? Samozrejme je neobmedzenosťou robiť, čo chceme a súčasne možnosťou voľby slobodne sa rozhodnúť pre to, čo chceme, ale popri tomto všetkom si sloboda vo svojom najplnšom slova zmysle vyžaduje isté obmedzenia a isté nasmerovanie v záplave možností. Paradoxne sa tak zdá, že sloboda je skôr o disciplíne, je procesom učenia sa a tiež je vecou skúsenosti a praxe, a slobodný je potom ten človek, ktorých s ľahkosťou surfuje na predvídateľných aj nečakaných vlnách života.

Etymologická koncovka

Dovoľte mi na záver ešte krátku etymologickú poznámku. Z toho čo som povedal sa môže javiť, že sloboda je vec individualistická až egoistická, a teda že je primárne vecou jednotlivca, ktorý vo svojej slobode môže, ale nemusí, vstupovať do vzťahu s druhými.

Opak je ale pravdou a opäť si pripomeňme šach. Sloboda je zo svojej podstaty vzťahová vec a ako hra nevyhnutne predpokladá protihráča, tak aj sloboda nevyhnutne predpokladá vzťah. Nesloboda je porušenie tohto vzťahu, sloboda je jeho plná realizácia.

Etymológia, teda pôvod slova ‚sloboda’ tento význam síce negarantuje ale zaujímavým spôsobom ho naznačuje.

Naše slovo ‚sloboda‘, i keď nejasného pôvodu, podľa všetkého vychádza so slova ‚svoboda‘ a koreň slova je tu ‚svob-‘ čo znamená ‚osoba‘ a ďalšie možné korene naznačujú význam ‚slobody‘ ako „patriaci k svojim, k svojmu rodu“.

Toto dopĺňa etymológia anglického slova ‚freedom‘. Slovo ‚free’, teda „slobodný“, vzniklo významovo zo slova láska a prechodné významy boli tvorené slovami ako milovaná osoba alebo priateľ. V angličtine je dokonca trochu foneticky počuteľné prepojenie slov ‚love‘, ‚beloved‘, ‚friend‘, a ‚free‘ — a slovo ‚free‘ bolo použité na označenie „slobodných členov v rámci jedného klanu“. Etymologicky je v angličtine ešte významová blízkosť medzi ‚free’ a gótskym ‚frijon‘ čo znamená „milovať“, staroanglickým ‚freod‘ čo znamená „náklonnosť, priateľstvo či mier“ či nemeckým slovom ‚Friede‘ čo tiež znamená mier.

Akokoľvek je etymológia slova ‚sloboda‘ iba nápomocná pri popisovaní jeho významu, zdá sa byť veľmi pravdepodobné, že sloboda je síce vecou jednotlivca, ale stále má byť chápaná v kontexte jeho komunity.

Použitá a odporúčaná literatúra: