Môže vedecký prístup k morálke viesť k otroctvu?

O britskom filozofovi Bernardovi Williamsovi a jeho kritickom pohľade na morálku.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Morálka sa často chápe ako systém hodnôt, pravidiel a princípov, ktoré, ak sú správne nastavené, nám má pomôcť viesť dobrý život. Alebo to poviem inak: morálka je tu na to, aby nám pomohla stať sa lepšími, lebo, ak by sme boli ponechaní len sami na seba, dobre by to neskončilo.

Morálka sa teda javí ako niečo dobré a priam až nevyhnutné. Samozrejme, morálok existujú rôzne druhy, ale predpoklad je ten, že ak si vyberiete vy alebo celá spoločnosť tú správnu a budeme sa riadiť podľa jej všeobecne záväzných morálnych nariadení, potom sa nám bude žiť dobre, všetkým spolu.

A v tomto bode prichádza na scénu britský filozof Bernard Williams a do týchto pokojných vôd nášho morálneho jazierka hádže dosť veľký kameň.

O Williamsovi som už hovoril v 99. dávke a v závere ju pripomeniem, ako skvelé pokračovanie ten dnešnej, ktorá bude kritická práve voči morálke: voči morálke ako morálnemu systému. Čo nám Williams ponúka je návod, ako sa morálkou nenechať zotročiť a ako vysvetlím už o chvíľu, sám ju prirovnáva k systému otrokárstva.

Predtým ako sa pozrieme konečne na to, čo má podľa Williamsa spoločné morálka a otrokárstvo, chcem ešte povedať, prečo dnes o tejto téme hovorím. Ako určite viete, jedným zo spôsobov, ako môžete podporiť fungovanie tohto podcastu je Patreon a tam máme pre vás aj viacero aktivít. Jednou z nich je možnosť každý mesiac hlasovať z troch možností za tému či otázku, o ktorej spravíme dávku no a naposledy z mojich troch možností vyhral práve Williams a jeho kritika morálky. Ak by ste chceli aj vy takýmto spôsobom spolutvoriť obsah Pravidelnej dávky, veľmi sa potešíme a budeme vďační ak sa stanete našim patrónom či patrónkou cez Patreon. A teraz už späť k téme.

Historický kontext a emotivizmus

Williams je dobrým žiakom Nietzscheho a to v tom zmysle, že každý filozof by si mal byť vedomý historického kontextu, v ktorom píše. Nietzscheho slovami, mal by mať historický cit či zmysel pre filozofovanie. Ak ho nemá, ide do veľkého rizika, že jeho filozofia popri svojej abstraktnosti a univerzálnosti, tu si treba prestaviť napríklad Nietzscheho nemeckého filozofického kolegu Immanuela Kanta, nuž takáto filozofia bude odtrhnutá od reality, prázdna a hlavne sa nebude dať žiť. Inými slovami môžeme povedať, že túžba po systematizácii morálky po vzore vedeckých modelov prírodných vied, môže byť veci práve na škodu, nie na osoh — ale k tomu sa ešte vrátime pri Williamsov kritike utilitarizmu.

Mimochodom, vedeli ste, že utilitarizmus vznikal koncom 18. storočia ako vedecká morálka? Skúste sa zamyslieť nad tým prečo a napíšte mi, na čo ste prišli.

Historický kontext, na ktorý Williams reaguje, je druhá polovica 20. storočia, kedy v anglosaskom svete dominoval prístup k filozofii prostredníctvom analýzy jazyka — dedičstvo Ludwiga Wittgensteina, o ktorom som už na podcaste viackrát hovoril. Ak by ste o tomto kontexte chceli počuť viac, odporúčam si vypočuť moju 18. dávku o emotivizme, ktorá ho podrobne mapuje. V skratke poviem len toto.

Emotivizmus je oživením morálnej filozofie škótskeho filozofa Davida Huma a na britských ostrovoch sa o to zaslúžili filozofi ako A. J. Ayer a Richard Hare a v Amerike napríklad Charles Stevenson. Emotivizmus je zaujímavou filozofickou pozíciou, keďže, ako naznačuje samotný názov, morálku redukuje úplne na úroveň emócii a to so sebou prináša zaujímavý záver. Morálne výroky, ako napríklad „úmyselné zabitie nevinného je neprípustné“ nemajú tzv. pravdivostnú hodnotu. To znamená, že tento výrok nemôže byť ani pravdivý ani nepravdivý, to môže byť len vedecké výroky, a tým pádom vyjadruje len emočný postoj daného jednotlivca. Morálka je nielen nepraktická a ako by povedal Williams, vtedajší filozofi ju spravili „divne prázdnu a nudnú“ a to tým, že „vôbec nediskutujú o morálnych problémoch“.

Čo je pre emotivizmus príznačné je práve to, že podobne ako je tomu pri prírodných vedách, išlo tu o pokus morálku úplne systematizovať logickou analýzou pojmov ako „povinnosť“ a „dobro“ a z tohto celého pojednávania sa potichu vytratilo to najdôležitejšie: človek ako aktívny subjekt, ktorý sa rozhoduje a koná vzhľadom na vlastné záujmy, plány, túžby, potreby, atď.

Hume, ako otec či prvotný hýbateľ utilitarizmu, inšpiroval jeho neskorších emotivistických nasledovníkov k pochopiteľnému záveru. Ak morálka nie je o hľadaní pravdy a je výhradne vecou pocitov a emočných postojov, potom funguje na jednoduchom princípe maximalizácie pôžitku (ktorý je spojený s pozitívnymi emóciami) a minimalizácie bolesti, ktorá prináša emócie negatívne. Tento princíp následne neplatí len na mňa ale celospoločensky a spoločno sť by mala byť nastavená tak, aby zabezpečila čím viac pôžitku, teda šťastia, čím viacerým. Toľko v skratke definícia utilitarizmu, ktorý si Williams neprekvapivo berie vo svojej kritike na mušku.

Podivná inštitúcia

Utilitarizmus, ako morálka, je to, čo Williams neskôr vo svojej knihe Ethics and the Limits of Philosophy z 1985 nazýva morálnym systémom, z anglického „morality system“ – a ako sa dočítate v poslednej kapitole, takto chápanú morálku nazýva „podivnou inštitúciou“, z anglického „the peculiar institution“. A tu sa dostávane k jeho paralele s otroctvom.

Označenie „podivuhodná inštitúcia“ nie sú Williamsove náhodné slová a táto fráza bola štandardným eufemizmom, ktorým americká Konfederácia v 60tych rokoch 19. storočia nazývala otrokárstvo. Čo má teda morálny systém ako utilitarizmus spoločné s otroctvom?

Williams uvádza v spomínanej kapitole deväť znakov morálky ako morálneho systému a spomeniem z nich tie podľa mňa najzaujímavejšie.

Bez konfliktu

Prvým znakom je to, že v rámci morálneho systému nie je možná existencia skutočného konfliktu. Takýto systém je vystavaný hierarchicky na báza morálnych príkazov (z ang. „moral obligations“) a tie si v zásade nemôžu odporovať; inými slovami, neexistujú dva morálne príkazy, ktoré by mali rovnakú váhu a dôležitosť. Ak vznikne takýto konflikt, z povahy morálneho systému vyplýva racionálna skutočnosť, že ide len o iluzórny konflikt, ktorý sa po hlbšej analýze rozplynie.

Napríklad, ak som členom posádky potápajúcej sa lode a mám na starosti jeden záchranný čln, ktorý sa prepĺňa do tej miery, že sa všetci potopíme, morálny systém mi káže zamedziť tomu, aby sa do člna dostali ďalší ľudia. Ak pre tieto účely použijem moja pádlo a ak neskôr na súši reflektujem, čo sa stalo a cítim príšernú úzkosť z toho, koľko ľudí som pádlom odtlačil a utopili sa ... morálny systém ma upokojí, pretože som nespravil nič nespravodlivé. Konal som podľa morálneho príkazu, ktorý nestojí v reálnom konflikte s iným – nemôže. Je tomu ale tak?

Jeden príkaz dnu, druhý von

Ďalším znakom morálneho systému je niečo, čo som už pred chvíľou naznačil. Keďže morálne príkazy stoja v hierarchickom usporiadaní a na vertikálnej úrovni si nemôžu protirečiť, následne sa dostávame k princípu, ktorý Williams nazýva „jeden príkaz von a druhý príkaz dnu“, z anglického „obligation out - obligation in“. Čo to v praxi znamená? Podľa Williamsa tento princíp privedie človeka k tomu, že na seba zoberie záväzky, ktoré by nemal mať a takáto morálka od neho bude mať stále väčšie a väčšie očakávania. Toto je Williamsov príklad.

Predstavte si príkaz, podľa ktorého ste povinný v čase núdze pomôcť a tento príkaz stojí na vyššom a všeobecnejšom príkaze, že v núdzi treba pomôcť. Keď ale začneme hľadať ešte všeobecnejšie opodstatnenia tohto a ďalších príkazov, ktoré na ňom stoja, začneme nachádzať príkazy, ktoré sa týkajú aj morálne indiferentných činností a vecí ako napríklad našich nič nerobiacich rúk. Zamyslím sa a prídem k záveru, že mám povinnosť nemrhať svojim časom s vecami, ktoré nemám povinnosť robiť, keďže mám povinnosť robiť len to, čo mám povinnosť robiť a to čo povinnosť robiť nemám je určite ničnerobenie s rukami. A keďže len vyšší príkaz dokáže tromfnúť nižší príkaz, ak chcem, a teda ja rozhodne chcem, občas len tak nič nerobiť s rukami, potom musím prísť s príkazom, ktorý mi to dovolí. Williams tu spomína tzv. povinnosť voči sebe samému, ktorá je akýmsi podvodným sebaklamom na vyriešenie takýto sporov. Teda, ak chcem len tak chvíľu nič nerobiť.

Nadpremýšľanie

Do tretice spomeniem ešte jeden znak morálneho systému ako utilitarizmus, ktorý podľa Williamsa človeka viac zotročuje ako oslobodzuje. Tento princíp Williams nazýva princípom nadmerného zbytočného premýšľania, z anglického „one thought too many“, a opäť nám pomôže príklad.

Predstavte si, že uvidíte ako na neďaleko topia dvaja ľudia. Prídete bližšie a rozpoznáte v jednom z nich svoju manželku či manžela. Samozrejme, rozhodne sa zachrániť ju a keď už ste na brehu, spýta sa vás prečo ste sa tak rozhodli, čo vás motivovalo. Williams hovorí, že to v čo manželka dúfa je, že hlavnou motiváciou jej muža bolo ju jednoducho zachrániť, ale v rámci morálneho systému jej muž premýšľa inak a k tejto vytúženej motivácii pridáva ešte o jednu myšlienku naviac. Samozrejme, odpovie jej, že ju zachránil, pretože je jeho žena, ale súčasne aj preto, že v situácii tohto druhu je morálne dovolené, aby človek zachránil svoju manželka. A toto je presne to, čo Williams nazýva zbytočným, mohli by sme povedať, „nadpremýšľaním“.

Williams spomína ešte ďalšie znaky zotročujúcich morálnych systémov, napríklad, že úplne zamedzujú tomu, aby mal človek v živote šťastie ... teda nie šťastie ako cieľ svoje života, ale aby sa mu udialo niečo náhodné, čo mu bude hrať do karát a posunie ho ďalej v živote. Morálny systém je z tohto uhla pohľadu hermeticky uzavretý systém, ktorý funguje na báze morálnych výpočtov. Spomínate si na moju skoršiu otázku, prečo je utilitarizmus vedecká morálka? Odpoveď sa vám už pomaly začína črtať.

Integrita, dehumanizácia a Nietzsche

Na záver chcem pripomenúť ešte jeden veľmi dôležitý znak morálky ako objektívneho systému a úmyselne som si ho nechal nakoniec, pretože som sa mu už naplno venoval v samostatnej 99. dávke, ktorú som úvodom spomínal. Pár vetami ju chcem pripomenúť a zakončiť s odpoveďou na otázku, ktorá vás verím už aspoň posledných 5 minút svrbí na jazyku: Aká je Williamsova alternatíva k utilitarizmu a teda aj ku Kantovskej morálke?

Ako sa dopočujete v 99. dávke, podľa Williamsa musí byť v srdci každého morálneho rozhodovania ľudská integrita, teda pohľad na dané rozhodovanie cez jeho vlastné oči – jeho plány, záujmy, túžby, atď. Čo robia naopak morálne systémy? Človeka v procese rozhodovanie dehumanizujú a morálne rozhodovanie sa stáva čím ďalej tým viac neosobným. Spomeňte si na príklad so záchranným člnom alebo topiacou manželkou.

Williamsove vlastné odporúčanie je vrátiť sa od morálky k niečomu, čo sa kedysi nazývalo etika. Áno, pre tých z vás, ktorý si pamätajú moju 163. dávku je možné divné počuť, že morálka a etika neznamenajú to isté, ale ako je tomu aj pri mysliteľoch ako Nietzsche, morálka je chápaná ako niečo pre masy, niečo, čo má tendenciu z veľkej skupiny ľudí robiť beztváru masu bez identity a osobnosti ... masu, ktorú Nietzsche nazýva stádo.

Asi ste si to v tomto bode všimli ešte v jasnejšom svetle, Williams a jeho kritika morálnych systémov a Nietzsche s jeho kritikou stádovitej morálky od seba nemajú ďaleko a Williams jeho afinitu k tomu nemeckému mysliteľovi netají.

Akú etiku teda Williams odporúča namiesto zotročujúcej morálky? Dnes sa jej v akademických kruhoch hovorí partikularizmus, ale ak máte radšej umelecké vysvetlenia ťažších konceptov, Nietzsche hovorí o veľmi podobnej etike vo svojom podobenstve o troch premenách, ktoré som predstavil v 176. dávke.