Jazyk je spoločenskou hrou, ktorú nemôžeme nehrať

O veľkom filozofickom odhalení jedného z najoriginálnejších filozofov 20. storočia, Ludwiga Wittgensteina.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Tajomstvo neexistuje, alebo presnejšie preložené, nič nie je skryté. Tento výrok sa pripisuje rakúsko-britskému filozofovi Ludwigovi Wittgensteinovi, o ktorom som niekoľkokrát na podcaste už hovoril a dnes by som chcel spraviť niečo nové, ale neprekvapivé.

Rád by som sa s vami vrátil k 41. dávke o jeho filozofii jazyka a význam fascinujúcich konceptov jeho rannej a neskoršej filozofie predstaviť v ešte jasnejšom svetle a kontexte. A tento nový uhol pohľadu je práve pohľad na jeho filozofiu cez tvrdenie, že tajomstvo neexistuje – nič nie je skryté.

Začnem krátkou myšlienkou kartografiou a potom krátkou meditáciou. Odkiaľ pochádza, teda, v ktorom z Wittgensteinových diel sa dočítame o myšlienke, že tajomstvo neexistuje? Pokiaľ ma môj vlastný výskum neklame, táto myšlienka je mu iba pripisovaná vzhľadom na jeho východiská a na mape jeho filozofie by sme ju hľadali zbytočne. Čo ale s istotou tvrdiť môžeme je, že sa tento výrok vzťahuje na neskoršiu fázu jeho filozofovania, ktorej zodpovedená jeho dielo Filozofické skúmania, publikované prvýkrát v angličtine dva roky po jeho smrti a to v 1953.

V tomto bode sa musím v rýchlosti ospravedlniť, pretože v 41. dávke som omylom prekladal toto jeho dielo ako Filozofické poznámky a nie Filozofické skúmania. Pôvodný názov tohto diela je Philosophische Untersuchungen a do angličtiny ho Elizabeth Anscombeová preložila ako Philosophical Investigations. Posuňme sa teraz od myšlienkovej kartografie k meditácii.

Nie je tajomstvo ako tajomstvo

Zatvorte teraz na chvíľu oči, sústreďte sa na svoj dych, ale hlavne si predstavte niečo, čo by ste nazvali tajomstvom. Vašim tajomstvom. Tajomstvom o vás. Niečo, o čom viete len vy a možno niekto iný a možno ste o tom ešte nikomu nepovedali. Máte?

Ak áno, asi budete súhlasiť s tým, keď poviem, že toto vaše tajomstvo existuje. Ide o reálnu „vec“, skúsenosť, spomienku a možno i niečo s prítomným reálnym dopadom na váš život. Ak by vám dnes pri rannej káve Wittgenstein povedal, že „tajomstvo neexistuje“, mali by ste svoj vlastný, súkromný a pred verejnosťou skrytý zdroj informácií a poznania, ktorým by sme mu vedeli nástojčivo oponovať.

Čo ale myslí pod tajomstvom Wittgenstein a čo tento jeho tajomný výrok znamená v kontexte 41. dávky? – ktorú, ak ste ešte nepočuli, určite tak prosím spravte skôr, ako budete pokračovať v tejto.

Tajomstvo v kontexte Wittgensteinovej filozofie nie je chápané ako niečo, čo sa vám stalo a nechcete, aby to niekto vedel. Tajomstvo je naopak vnímané ako to, čo je v princípe nespoznateľné a tým pádom nekomunikovateľné. Tajomstvo je to, čo je skryté v mojej mysli, keďže len ona rozumie mojim myšlienkam a aj kedy som moje tajomstvo niekomu druhému povedal, nepochopil by ma.

Ak by sme o tomto Wittgensteinovom tajomstve rozmýšľali vzťahovo, ako už bolo naznačené, nejde o to, že ho inému nechcem povedať. Ide o to, že ho druhému nedokážem komunikovať, pretože ide o moju jedinečnú skúsenosť, ktorú neviem dať do slov a ak by som aj vedel, boli by to slová, ktorým by druhý nerozumel.

Podľa Wittgensteina takéto tajomstvo neexistuje. Nič nie je významovo skryté.

Jeden Wittgenstein, dve filozofie

Skôr ako tento výrok ešte viac rozpitváme, prinesiem najprv späť do našej pozornosti pár základných pozorovaní z 41. dávky. Hovoril som v nej o dvoch fázach Wittgensteinovej filozofie, rannej a neskorej, a toto rozlíšenie sa pozerá na to, ako chápal odkiaľ vychádza zmysluplnosť nášho jazyka.

V rannej fáze sa hlásil k teórii starej ako Augustín z Hippo či Aristoteles a ide o pohľad na význam slov chápaný ako obrazy či abstrakcie. Ak poviem ‚pes‘, v mysli si predstavím obrázok psa. Toto je síce jednoduchý koncept, ale podobne pracujú aj pojmy ako ‚sloboda‘, ‚demokracia‘ či ‚láska‘, pri ktorých často pracujeme s obrazmi ako rozlomené putá, dav rovnako vysokých ľudí alebo vlastné srdce, ktoré podávam druhému.

Táto obrazová teória hovorí o tom, že význam jazyka sa uchováva a komunikuje cez výmenu takýchto mentálnych obrazov, ktoré sú zo svojej povahy súkromné, skryté v mojej vlastnej mysli. Platí teda, že štartovacou čiarou zmysluplnosti je moja vnútorná skúsenosť a tá je až potom komunikovaná smerom von k druhý a mohli by sme povedať, že východiskovou pozíciou je tu niečo ako môj vlastný súkromný jazyk vyskladaný z mojich jedinečných mentálnych obrazov. Tie tvoria galériu mojej osobnej skúsenosti, ktorú od malého mala zberateľsky rozširujem.

V kontexte tohto ranného štádia sa zdá, že každý človek môže mať svoj vlastný tajný jazyk, svoju jedinečnú šifru a kód, ktorý je v princípe neprelomiteľný a rozumieť mu bude len ten, komu sa rozhodnem zjaviť jeho pravidlá a skryté vzorce. Ako to ale platí aj pri šifrách a kódoch, nie je to úplne tak.

Ako som vysvetlil v 41. dávke, Wittgensteinova neskoršia filozofia sa nesie v znamení viacerých pozmenených východísk a uviedol som dva príklady na ich demonštrovanie. Myšlienkový experiment o chrobákovi v krabičke a argument o súkromnom jazyku, teda o nemožnosti súkromného jazyka. Vráťme sa teraz k tajomnému výroku, že nič nie je skryté.

Verejné tajomstvo

Čo podľa Wittgensteina neexistuje je existencia už spomínaných súkromných mentálnych obrazov, ktoré sú zdrojom zmysluplnosti našej komunikácie a významu nášho zdieľaného jazyka. Jazyk nefunguje na báze skrytých tajomných obrazov, ale funguje ako verejná, všetkým prístupná hra. Jazyk nie je o statických nemenných obrazoch, ale je dynamickou stále sa meniacou hrou, ktorá i napriek tejto premenlivosti zostáva stále hrou a nezmení sa na nehru. Ak ste ju ešte nepočuli, odporúčam 61. dávku, kde som hovoril ako jeho myšlienke jazykových hier, tak i o jeho koncepte tzv. rodinnej podobnosti.

Výrok tajomstvo neexistuje je potrebné chápať v kontexte nášho jazyka, jeho významu (teda sémantiky) a zmysluplnosti našej komunikácie. Tajomstvo je pravým opakom slova hra. Ak pri obrazovej teórii jazyka platilo, že východiskovou pozíciou je moje súkromné prežívanie, pri pohľade na jazyk cez prizmu hry je to presne naopak. Jazyk je ako veľké ihrisko a význam slov a konceptov, ktoré tieto slová komunikujú, je daný ich dynamickým používaním. Inými slovami môžeme povedať, že ako ľudia sa rodíme do jazykovej komunity, ktorá existuje už dávno pred nami.

Po teoretickej stránke máme tento výrok zvládnutý, ale čo to prakticky znamená, že tajomstvo neexistuje? Pozrime sa na dva príklady.

Poznám svoje úmysly?

Prvým príkladom je naše úmyselné konanie. Ako by ste odpovedali na túto otázku: Kto je schopný vybrať a určiť pravdivý opis toho, s akým a pre aký úmysel konám? Ak sa vás spýtam, prečo ste niečo spravili, aký bol váš úmysel, zdá sa, že ste to práve vy, kto je v istej privilegovanej pozícii správne pomenovať a vysvetliť dôvody, pre ktoré ste konali. Napríklad, prečo chodíte hore dole po miestnosti? Vaša odpoveď: bolí ma chrbát, dlho som sedel pri práci. Úmysel vášho chodenia hore dole po miestnosti je teda uvoľnenie tela a utíšenie bolesti chrbta. Prečo takto konáte? Pretože vás bolí chrbát. Vás úmysel je teda jasný.

Tu ale opäť prichádza Wittgenstein a s vážnou tvárou sa vás spýta: Je váš úmysel ale taký jasný? Viete s istotou, že tak konáte z toho dôvodu? Ako to viete? Ako chápete slová, ktoré pri tom používate? Ste to vy, kto im dáva zmysel a význam, ktorý vo svojej dobrote vyjavíte druhému, alebo sú aj významy vašich slov len zdieľaným významom, ktorý chápeme my všetci?

A ešte by dodal: Čo ak nekráčate hore dole po miestnosti preto, že vás bolí chrbát, berúc do úvahy, že vás aj reálne bolí, ale okrem tej bolesti je tu ešte iný faktor, teda iný možný a ten skutočný úmysel vášho konania. Viem, že máte zajtra pracovný pohovor, viem, že ste dlhšie nezamestnaný a viem, že ste často nervózny, čo pramení z vášho nízkeho sebavedomia. Ako tieto veci viem? Lebo ste takým vo verejnom živote, v komunikácii s inými; tam, kde sa žije skutočný život narážania do myslí iných ľudí. Z toho poznávam vašu povahu a že máte pohovor je strohý fakt, ako aj to, že ste dlhšie bez práce.

Keďže ste teda Wittgensteinov starý známy, prichádza s rušivým záverom. Vašim skutočným úmyslom nie je chodiť hore dole po miestnosti, aby vás nebolel chrbát, ale robíte tak preto, lebo chcete uvoľniť nervozitu a stres zo zajtrajšieho pohovoru, ktorý si myslíte, že nezvládnete.

Akokoľvek sa môže opísaná situácia vyvinúť, pozrime sa na to, prečo v nej neexistuje tajomstvo. Môže sa síce javiť, že význam vašich slov a teda jazyk je hlboko ukotvený vo vašom súkromnom prežívaní a chápaní sveta, ale ako viete, že sa nemýlite? Ako viete, že to čo si myslíte alebo to, že si myslíte, že viete prečo konáte je pravda? Prečo si myslíte, že vy sami najlepšie viete, čo myslíte pod tým, čo hovoríte a že iný ľudia sú len odkázaní na vašu interpretáciu? A čo ak to úplne neplatí? Čo ak zmysluplnosť toho, ako rozmýšľam o sebe a svete, v ktorom žijem, primárne závistí na zmysluplnosti, ktorú udržujeme spoločne ako jazyková komunita úspešne komunikujúcich? Ak je to tak, možno je môj život, konanie a myslenie pre druhých oveľa transparentnejší ako som si doteraz myslel. Právo na súkromie je predsa len nedávnym koncepčným vynálezom.

Pozrime sa na záver na druhý praktický príklad neexistenciu tajomstva, ktorý je v mnohom podobný prvému.

Filozofická návšteva u lekára

Predstavte si, že idete na kontrolu k lekárovi, ktorý je vzácna kombinácia obvodného a očného lekára a počas kontroly sa vám stanú dve polo-humorné, ale filozoficky veľmi podnetné veci.

Najprv ste mali klasickú kontrolu zraku a čítali ste na diaľku písmenká a čísla, ale zrazu pred vás lekár zavesil plagát, na ktorom boli geometrické tvary rôznych farieb. Bol tam žltý trojuholník, modrý štvorec a červený kruh. Lekár vás vyzval k nasledovnému: Mohli by ste mi prosím teraz v tichosti ukázať na žltý trojuholník? Jednoduché a prstom ste naň ukázali. Potom vám ale povie: Mohli by ste mi teraz stále v tichosti bez slov ukázať najprv na jeho farbu a potom na jeho tvar? A čo teraz, povedali ste si. Ako sa dá bez slov, bez jazyka, v tichosti súkromia vlastnej mysle ukázať niekomu inému na žltý trojuholník, pričom chcem, aby vedel a chápal, že raz myslím jeho tvar a druhýkrát jeho farbu.

Druhá polo-humorná filozofická vec, ktorá sa vám stala je táto. Lekár vám skontroloval tlak, popočúval srdce a prehodil pár slov o vašich povianočných stravovacích predsavzatiach, a potom sa ešte záverom pýta, či vás niečo nebolí. Zamyslíte sa a poviete, že áno, bolí. Lekár sa spýta na miesto a druh bolesti a chce, aby sme mu ho ukázali a popísali. Bolesť cítite niekde v oblasti chrbta, ale následne ste zneistený pri jej opise. Akou intenzitou ju cítite? Veľmi, málo, stredne? Čo to vlastne znamená? Nie je vaše málo niekoho veľmi? A aká je to bolesť? Ostrá či tupá? Bodavá či skôr nárazová? Čo tými slovami vlastne myslíte a ako viete, že váš lekár pochopí? A čo ak vás začal chrbát práve teraz bolieť akýmsi novým spôsobom. Je to akási takmer-ostro-zatupená až zakrivená bolesť, pri ktorej sa vám vynorila spomienka na detské lozenie po stromoch a na jazyku ste pocítili sladkú chuť čerešní. Nie, nebola to bolesť ako keď spadnete zo stromu, ale akosi sa vám to s tým spojilo a bolesť vnímate v tomto nesúvisiacom kontexte. Ako ju ale opíšete lekárovi? Poviete mu príbeh z detstva?

Čo chceli tieto dve polo-humorné, ale filozoficky bohaté skúsenosti z lekárne povedať? V prvom prípade, že zmysluplná komunikácie bez zdieľaného významu slov nie možná a tajomnosť mojich slov by viedla k absurdnosti. Ukázať na farbu a tvar viem len tak, že popri ukazovaní poviem na čo ukazujem a súčasne viem, že človek, ktorému to ukazujem vie, čo obaja chápeme pod farbou a tvarom. Ak by mal význam jazyka primárne súkromnú povahu, nechápali by sme sa v množstve denných samozrejmostí.

V druhom prípade išlo o niečo podobné. Povedať niekomu o mojej subjektívnej skúsenosti bolesti je možné len do tej miery, do akej obaja zdieľame jazykovú hru, ktorá sa volá „rôzne druhy bolestí ľudského tela“. To, že lekár chápe opis mojej bolesti je len dôsledkom toho, že slová, ktoré používam sú súčasťou našej zdieľanej jazykovej praxe.

Na úplný záver chcem už len zopakovať, že výrok tajomstvo neexistuje nie je ani ezoterický, ani narúšajúci súkromie jednotlivca. Hovorí o tom, že jazyk a jeho zmysluplnosť je nevyhnutne verejnou vecou, teda verejnou hrou, v ktorej v princípe nie je nič skryté.

Samozrejme, Wittgenstein nehovorí, že skutočné významy našich myšlienok a skutkov visia pohodlne na strome a stačí sa za nimi len natiahnuť. Čo hovorí je, že ako ľudia vieme nevyhnutne pochopiť, čo navzájom myslíme a prečo, a povedať „To by si pochopil iba kedy si bol v mojej koži“ je nepravdivé. Jazyk neexistuje súkromne v našej mysli a právom sa môžeme dopytovať, či niečo ako moja myseľ vlastne existuje a či nie je lepšie hovoriť o jednej spoločnej zdieľanej mysli, na ktorej iba participujem.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Ludwig Wittgenstein, Philosophical Investigations (1958)

A. C. Grayling, Wittgenstein: A Very Short Introduction (2001)

Norman Malcolm, Nothing is Hidden: Wittgenstein's Criticism of his Early Thought (1986)

Premise Podcast, rozhovor s prof. Constantine Sandisom o filozofii Ludwiga Wittgensteina

BBC In Our Time, Wittgenstein (2003)

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.