Nietzsche: Nadčlovek je umelec, nie nacista

Podobenstvo o troch premenách ľudského ducha: z ťavy na leva a z leva na dieťa.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Ťava, lev a dieťa. Toto sú tri premeny, ktorými musí prejsť človek túžiaci po najväčšej miere životného naplnenia. Nie, Nietzsche takéhoto človeka nevolá šťastným človekom, ale nadčlovekom, teda tvorivým umelcom, ktorý sa postavil svetu čelom a je zdrojom svojich vlastných hodnôt. Ako táto metamorfóza prebieha? Čo tieto tri premeny znamenajú? A je ich vôbec schopný každý?

Nietzsche rozpovedá toto podobenstvo vo svojej knihe Tak vravel Zarathustra z 1885. Nájdete ho hneď na začiatku knihy v kapitole „Zarathustrove reči“ a táto krátka podkapitola nesia názov „O troch premenách“. Začnime s ťavou.

Ťava ako nosný duch

Ťava je púštnym zvieraťom a obraz púšte tu môžeme vnímať ako miesto, kde je človek vystavený samému sebe: je to priestor a čas stíšenia, sebareflexie a uvedomenie si vecí, ktoré síce boli v mojom živote doteraz prítomné, ale nikdy som si ich takpovediac nevšimol.

Ťavu nazýval Nietzsche aj „nosným duchom“ a tento symbolizmus je dobré trochu rozpitvať.

Čo robí ťava? Je zvieraťom, na ktoré niekto položí náklad a ťava ani len nevie, čo to je. Poslušne ho nesie a jej veľkou cnosťou a prednosťou sa zdá byť jej sila veľa zniesť, uniesť, jej tvrdošijnosť, vytrvalosť a poslušnosť. Ťava sa nepýta „prečo“ a jej cieľom je vytrvať, ísť ďalej.

Nietzsche hovorí, že samotná ťava si pýta to najťažšie, aby sa mohla tešiť zo svojej sily a dodáva, že „všetko toto najťažšie berie na seba nosný duch: podobný ťave, čo sa s nákladom náhli na púšť, aj on sa náhli na svoju púšť“.

Ak by som sa pokúsil o interpretáciu tento prvej premeny, teda človeka, ktorý robí prvý krok a náhli sa ako ťava na svoju vlastnú púšť, povedal by som v krátkosti toto. Ide o človeka, ktorý nesia na svojich pleciach ťarchu spoločenských hodnôt, zvyklostí či tradície, do ktorej sa narodil. Možno si ani nie je vedomí, že niečo na pleciach nesie, keďže on sám si tento náklad na plecia nevyložil a keď mu ho ako dieťaťu dávali, nebol si toho vedomí.

Tento človek si ale je vedomí svojej sily žiť v rámci istej komunity a či už pre svoje alebo spoločné dobro si vie na chrbát brať viac a viac zodpovednosti. Áno, prijíma ju dobrovoľne, ale keďže je stále v pohybe, nie je si vedomí ako jeho vlastná tradícia vlastne vznikla. Aká je genealógia morálky, ktorej je súčasťou? Prečo je dobré a zlé to, čo sa v rámci jeho komunity v danej dobe chápe ako dobré a zlé? Na tieto otázky ale nie je čas, keďže karavána musí ísť ďalej. Či chce alebo nechce, jednoducho musí. A je to práve lev, ktorý takémuto nazeraniu na svet hovorí „posvätné Nie.“

Lev ako lúpežný duch

Zostávame stále na púšti a Nietzsche hovorí, že druhá premena sa deje v „najosamelejšej púšti“, čo môže opäť evokovať hlbokú sebareflexiu a pokračuje, že ľudský duch sa premieňa z ťavy na leva preto, pretože si chce ukoristiť slobodu. Rozdiel medzi ťavou a levom je tak rozdielom ich vzťahu k slobode.

Lev je vykreslený ako bojujúci s veľkých šupinatým drakom, ktorý má na každej svoje šupine napísané „musíš“ a aj meno samotného draka je „musíš“. Zdá sa, akoby bol tento drak už spomínanou ťavou alebo jej nákladom, pretože Nietzsche ústami Zarathustru ďalej vysvetľuje, že na týchto drakových šupinách sa blyštia „tisícročné hodnoty“. Drak vraví: „Všetka hodnota už bola stvorená a všetka stvorená hodnota – som ja. Veru, už nemá byť nijaké ‚chcem‘.“

„Načo je ale potrebný leví duch?“ – pýta sa Nietzsche. „Prečo nestačí vlečné zviera, ktoré vie odriekať sa a uctievať“? – pokračuje. Odpoveď bola naznačená v už spomínanom posvätnom Nie. Lev ešte nie je tou premenou nášho ducha, nášho ja, ktoré by vedelo v slobode ako umelec tvoriť svoje vlastné hodnoty. Čo ale lev vie, je vytvoriť slobodu, ktorá je k tejto tvorbe potrebná. Lev je predsa symbolom slobody.

Ak drak tradícii a nereflektovanej zvykovosti niesol meno „musíš“, lev hovorí jasné a mocné „chcem“. Ide tu o prvú konfrontáciu so zaužívaným spôsobom konania a myslenia, kde sa duch v samote na púšti stretá so svojou vlastnou hodnotou tradíciou, ktorú doteraz musel nasledovať a prvýkrát sa pýta Sokratovo „prečo“? „Musím“ je konfrontované s „chcem“. Prečo musím? Mal by som chcieť?

Verím, že je to práve Sokrates, ktorého tu má Nietzsche na mysli. Nedá sa samozrejme povedať, že by Nietzsche pre mnohé veci Sokrata nehejtoval, ale súčasne ho obdivoval, podobne ako Ježiša, a to za jeho hrdinskú smrť a vzoprenie sa dobovým konvenciám a predstavám, napríklad o spravodlivosti a zbožnosti.

Lev tak hovorí zoči-voči hodnotovému bremenu posvätné Nie, vyhradzuje si a tvorí svoju vlastnú slobodu a podobne ako Nietzsche volal ťahu vlečným zvieraťom, leva volá lúpežou šelmou. Prečo lúpežnou? „Prisvojiť si právo na nové hodnoty – je najhoršie násilie pre nosného a úctivého ducha“ a lev, na rozdiel od ťavy, si kradne späť svoju vlastnú slobodu a svojvôľu. Kradne si naspäť svoje „chcem“, svoje právo na nové hodnoty.

Prečo musí ale ľudský duch prejsť ešte treťou metamorfózou a stať sa dieťaťom? Síce odpoveď už asi tušíte, pozrime sa na to spolu a v závere zhodnoťme, či je táto tretia premena stála alebo ju treba udržiavať, takpovediac, pri živote.

Posvätné Áno detskej hry

Dovoľte mi odcitovať Zarathustrove záverečné slova na margo tejto poslednej premeny. „Dieťa je nevinnosť a zabudnutie, nový začiatok, hra, je samo sa krútiace koleso, je prvý pohyb, je posvätné Áno. Áno, bratia moji, na hru tvorby je potrebné posvätné Áno: potom chce duch svoju vlastnú vôľu, vytvorí si svoj vlastný svet a stratí sa pre svet.“

Všimli ste si ten jemný a tichý posun v autorovom vyjadrovaní? Ak doteraz hovoril o tisícročných hodnotách a o potrebne nových hodnôt, a ak to mala byť práve premena nášho ducha na dieťa, ktorá má byť tohto schopná, kde sa tieto slová stratili? Prečo ich už nepočuť?

Namiesto hodnôt sa Nietzsche rozhodol pre slovo hra a je to práve hra a hravosť, ktoré definujú každé dieťa a v jeho očiach aj každého slobodného umeleckého ducha a teda nadčloveka. Nie, nadčlovek nie je prototyp nacistického vojaka, bieleho Árijca, ktorý je verný svojmu Führerovi a ríši. Nadčlovek, rovnako ako dieťa, tvorí, hovorí životu svoje posvätné Áno a jeho tvorivosť sa realizuje práve v priebehu hry.

Dajme do kontextu hry ďalšie dve kľúčové slová, ktoré zazneli v tomto poslednom úryvku a sú nimi nevinnosť a zabudnutie.

Tvorivosť, ktorá sa odráža v hre je naozaj poznačená nevinnosťou, teda nezaťaženosťou na predchádzajúce schémy myslenia a konania — dieťa sa hrá bez predsudkov. Nedávno som videl fotku stroja, ktorý z lega postavil môj synovec a i keď na prvý pohľad to mne ako dospelejšej ťave nedávalo zmysel, o pár riadkov nižšie som sa v správe o brata dočítal, že ide o požiarnicky bager. Tomu poviem vytvorenie novej hodnoty.

Na druhej strane je tu zabudnutie. Poznáme to asi všetci, že tvorivosť a hravosť vedia časom zovšednieť, obaliť sa do nánosu poznaného, odskúšaného, zabehnutého a fungujúceho, a je to práve táto detská zábudlivosť, ktorá dáva každej hre jej jedinečnosť. Slovami Nietzscheho, táto hra je akoby „novým začiatkom“, opakujúcim sa „prvým pohybom“, kolesom, ktoré sa samo točí. Kde berú deti v sebe tú energiu a chuť spoznávať a tvoriť? Kedy sme my - dospelé ťavy - sami seba pod nákladom zvyklostí presvedčili, že už všetko vieme a nič nové už nie je možné?

Na záver nášho dnešného zamyslenia nad trojitou metamorfózou kreatívneho človeka, teda Nietzscheho nadčloveka, mi dovoľte tri poznámky.

Tri záverečné poznámky

Prvou je výzva k bdelosti. Ak ste si počas počúvania týchto troch premien povedali, že by ste si vedeli predstaviť vlastnú premenu zo súčasného stavu na uvedomelú ťahu a neskôr na revoltujúceho, lúpežného leva, ako viete, že sa vám podarí nielen byť, ale aj zostať tvorivým dieťaťom? Možno sa vám to podarí na moment, celé poobedie či víkend, ale čo keď sa vrátia povinnosti každodenných dní a vaše posvätné Áno, bude vrátené do kolobehu drakových „musíš“? Zdá sa mi, že aj kvôli tejto náročnosti Nietzsche predpokladal, že väčšina ľudí nebude nadľuďmi, ale naopak tzv. poslednými ľuďmi: hedonistami, ktorých najväčším životným očakávaním je aká taká stabilita, potešenie a neprítomnosť bolesti a trápenia.

Druhá poznámka chce poukázať na paradox týchto troch premien. Ako sme počuli, tieto tri premeny sú progresívne a teda duchovný stav dieťaťa je niečo ako finálny stav. Nie je ale tento stav pre všetkých z nás východiskovou pozíciou a paradoxne ho vnímame ako niečo, čo treba zanechať, vyrásť, nájsť si v živote vlastnú cestu a namiesto hry si určiť cnostnejšie ciele? Nie je duchovný stav dieťaťa v mnohom regres a nie progres? Nemýlil sa nielen Zarathustra ale aj ten iný prorok, ktorý tiež povedal, aby sme boli ako deti?

Tretia a posledná poznámka je malým pozvaním. Rád by som vás po vypočutí tejto dávky pozval, aby ste sa vrátili k 163. dávke, kde som priblížil rozdiel medzi mravom, morálkou a etikou a vychádzal som pri tom z myšlienok českého filozofa Jána Sokola. Vráťte sa k nej a keď ju budete počúval, skúste si tieto tri pojmu porovnať s tromi premenami ľudského ducha. Mrav, morálka a etika na jednej strane a ťava, lev a dieťa na druhej. Osobe si myslím, že vás prieniky týchto dvoch pohľadov viac ako pozitívne prekvapia.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Friedrich Nietzsche, Tak vravel Zarathustra (IRIS, 2016)