Kto rozhodoval, čo bude v Biblii

Kedy a ako vzniklali prvotné kresťanské spisy? Aký vývoj nastal v prvom storočí a po ňom?

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Posnažiť sa za 20 minút vysvetliť nejakú veľkú tému, napríklad ako vznikla Biblia, sa musí javiť ako úsmevné ak nie nemožné. A práve preto sa o to dnes pokúsime. Ak už máte o tejto téme nejaké poznatky a budete ma chcieť miestami dopĺňať, tak zrejme celkom oprávnene.

Dnes si dáme taký veľký biblický výcuc a nebudeme tu prerozprávať žiadnu čestne napísanú rigorózku. Pri tom všetkom si miestami povieme niečo o Starej zmluve ale zameriame sa predovšetkým na tú Novú a na kresťanské Písmo ako celok.

Budem dnes teda Bibliu chápať ako výsledný kresťanský produkt a to preto, že sa musíme na niečo sústrediť a potom preto, že kresťanská verzia Písma mala v našej západnej kultúre oveľa väčší vplyv než len jeho literárny židovský predchodca. Náš plán bude asi takýto - povieme si najprv nejaké to pozadie o Novej Zmluve a vôbec samotnej Biblii a potom sa vydáme na krátku historickú vyhliadku, až kým sa nedostaneme k lepšiemu pochopeniu, prečo je dnes Biblia taká, aká je.

Súbor kníh

Biblia nie je jedna kniha ale je to súbor kníh. A práve to sa skrýva za samotným názvom. Grécky výraz ta biblia znamená knihy a neskôr počas stredoveku bol prevzatý aj latinčinou na označenie tejto zbierky posvätných kníh. Dnes sa bežne považuje Biblia za kresťanskú literatúru ale najprv pred kresťanskou Bibliou existovali spisy tvoriace tú židovskú.

Tá sa dnes označuje z kresťanského pohľadu ako Stará Zmluva ale Židia ju nazývajú buď Hebrejská Biblia, Tóra alebo Tanach. Ak by vás to zaujímalo, prečo Tanach, je to skratka z troch slov (Tóra, Neviim a Ketuvim), ktoré označujú Mojžišove knihy, prorokov a iné písomnosti. V súčasnosti je to tak, že samotný pojem Biblia môže označovať buď jej židovskú alebo kresťanskú verziu, a hoci, niekedy je to z kontextu jasné, sú situácie, kde je to vhodné odlíšiť.

Ale to nateraz stačí, aby sme sa nezamotali v týchto slovíčkach už na začiatku. Podstatné pre nás teda je, že Biblia je veľký súbor kníh, ktoré vznikli počas mnohých storočí a boli napísané mnohými autormi. Tieto čísla nemôžeme tomu priradiť vždy úplne presne - teda, že koľko presne autorov v nej máme alebo presne v ktorom storočí, či desaťročí vznikli. Pri niektorých knihách to vieme relatívne presne a pri niektorých oveľa menej. O chvíľu si niečo o tom spomenieme.

Novozmluvné pozadie

Začnime tým jasnejším pozorovaním. Spisy Novej Zmluvy vznikali v iných podmienkach a v inej dobe, než spisy Starej Zmluvy. Všetky časti Starej zmluvy vznikli pred našim letopočtom, teda pred narodením Ježiša, a písomnosti Novej Zmluvy začali vznikať krátko po jeho smrti. Bez toho aby sme šli do detailov, bude dostatočne presné povedať si, že Stará zmluva bola postupne tvorená počas prvého tisícročia pred našim letopočtom a z toho z veľkej časti v 6. a 5. storočí.

V porovnaní s týmto je Nová zmluva celkom iná. Všetky novozmluvné časti boli totiž spísané približne len za pár desiatok rokov, čo je samozrejme oveľa kratšia doba než niekoľko storočí.

Pri tomto všetkom je dobré spomenúť si jednu dôležitú vec - a to že mnohé spisy, ktoré máme či už v Starej alebo Novej zmluve neboli napísané na jedno posedenie ale že proces ich zhotovenia mohol byť oveľa dlhší. Nielen to, ale vidíme pritom ale rôzne zdroje, ktoré autori použili pri ich písaní, respektíve keď zbierali tieto viaceré zdroje, aby vytvorili finálny produkt.

To znamená, že v mnohých prípadoch prv, než máme nejaké dokončené evanjelium - teda, v tej podobe, ako ho vidíme a čítame dnes - existovali najprv jeho kratšie časti, ktoré sa ústnym podaním šírili medzi ľuďmi. Dúfam, že to dáva zmysel, lebo takto proste fungujeme aj my v našom bežnom živote - aspoň v tom pred smartfónmi a internetom.

Ak sa totiž niečo významné udeje, začnem to šíriť tak, že o tom niekomu povieme a nebudeme to písať najprv na papyrus, ktorý by sme aj tak musel najprv kúpiť či si vyrobiť a navyše je aj veľká šanca, že by sme v prvom rade ani nevedeli písať. Takže mnohé biblické pasáže, ktoré si dnes môžeme prečítať, sa najprv šírili ústne a až o pár rokov ich niekto mohol spísať a potom o pár desiatok rokov niekto prišiel a vzal viacero takýchto príbehov a spravil z nich to, čomu dnes vravíme evanjelia.

To, že to takto bolo si nevycuciavam z môjho historického prsta ale prichádzali sme na toto počas posledných približne 200 rokov bádania. Ale keď mi nechcete v tomto veriť, môžete si o tom sami prečítať z prvých veršov Lukášovho evanjelia, kde vraví, že už boli pred ním mnohí, ktorí sa pokúsili prebádať a prerozprávať tie evanjeliové udalosti, ktoré sa on pokúsi podať ešte lepšie.

Aj novozmluvné materiály boli teda najprv ústne a až potom neskôr spísané a začali vznikať krátko po Ježišovej smrti. Avšak neboli to evanjelia, ktoré vznikli ako prvé. Povedzme si niektoré míľniky aj v konkrétnych rokoch, aby sme mali o tejto situácii lepší prehľad. V tomto rebríčku majú prvé miesto listy apoštola Pavla a jeho prvý vieme z istých historických stôp datovať do roku 49 (ide o jeho prvý list Solúnčanom).

Evanjelia prichádzajú na scénu, až o čosi neskôr, približne 20 rokov po tom, ako začal Pavol písať svoje listy jednotlivým komunitám v Stredomorí, o ktoré sa chcel duchovne starať. Prvá písomnosť Novej Zmluvy vznikla teda okolo roku 50 a posledná jej časť okolo roku 100. To znamená, že evanjelia sa v tomto všetkom nachádzajú zhruba v strede, a to niekedy v rozpätí rokov 70-90. Spomínam, že to vieme len približne, pretože na mnohých miestach nemáme nejaký ozaj konkrétny dátum, kedy sa čo stalo.

Vieme to však doplniť inými informáciami z histórie a za pridania istej detektívnej práce vieme s rozumnými dôvodmi prísť práve k spomínanému časovému rozpätiu. Zopakujme si to teda trochu inými slovami, na čo sme doteraz prišli: že všetkých 27 písomnosti Novej zmluvy bolo spísaných približne za 50 rokov, od roku 50 do roku 100, pričom prvotné zdroje vedúce k tomuto spísaniu začali kolovať už aj niekedy predtým. Týmto sme však vôbec neskončili.

Možno sme sa pri tomto dozvedeli čosi nové, ale sme v istom zmysle sme stále len na začiatku. Keď totižto prišiel rok 100 (aspoň teda z pohľadu dnešného kalendára), nik ešte nemal v ruke dáky zväzok s názvom “Nová Zmluva” alebo “Biblia”. Nevieme ani o nikom, kto by mal v prvom storočí pokope všetky štyri evanjelia a ak aj mal, musela to byť výnimka. Vieme, že tieto spisy existovali najprv samostatne a že neskôr ich začali ľudia zbierať a to zvlášť Pavlove listy, potom aj evanjelia a nakoniec k ním pridávať aj iné.

Zamyslime sa nad týmto takto. Kresťanstvo vzniklo zo židovstva. Prv než sa od neho zásadne odčlenilo, je správne povedať, že kresťanstvo bola jedna z verzii židovstva a preto sa aj niekedy vraví o židovských kresťanoch. Ako Židia ste už však mali svoje Písmo, a volalo sa buď Tóra alebo Tanach. Nikoho z vás by nenapadla myšlienka, že si idete napísať nejaký ten doplnok už k existujúcej Biblii, rovnako ako to nikoho zbožného nenapadne ani dnes. A už vôbec by ste asi seriózne neprišli s tým, že by takéto nové Písmo malo mať charakter veľmi špecifických listov, v ktorých budete písať konkrétne rady pre konkrétne kresťanské komunity. Apoštol Pavol si teda tiež nemyslel, že píše nové časti Biblie a nemyslel si to ani nikto, koho spisy sa nakoniec v kresťanskej Biblii ocitli. Postupom času však, ako vieme, prišlo aj k tomuto - tieto písomnosti začali byť zberané a nakoniec sa z nich vytvorilo to, čomu vravíme Nová Zmluva.

Takže, dajme tomu, že sa nachádzate niekedy v prvom storočí niekde v oblasti Stredomoria. Ak si chcete prečítať Bibliu, nič také neexistuje. Ak máte to veľké šťastie, možno sa do vašej komunity dostal najskôr niektorý z Pavlových listov a možno aj niektoré z evanjelií alebo možno len niektorá jeho časť. A ak sa k vám takýto spis dostal, tak ste si z neho zrejme nečítali ale niekto iný, gramotný a vzdelanejší, ho vám a vaším blízkym na spoločnom zhromaždení prečítal. Boli to literárne tvorby určené na prednes a nie na súkromné čítanie a to už len z jednoduchého dôvodu, že len veľmi málo ľudí vedelo v tej dobe čítať - možno len zhruba 5% ľudí, to jest takých, čo mali čas a peniaze byť vzdelaní a v našom prípade, aj to šťastie, že sa stali jednými z prvých kresťanov.

Ak ste boli jedným z takýchto prvých novozmluvných poslucháčov, tak ste tieto kresťanské príbehy a rady počúvali nie v hebrejčine ale v gréčtine, teda v jazyku v ktorom bola Nová Zmluva napísaná. To bolo okrem dôležité aj v tom, že to umožnilo šírenie tohto posolstva v okolí grécko-rímskeho Stredozemného mora, keďže tamojší obyvatelia by to v hebrejčine asi veľmi nedávali. A pri tomto som práve načrtol ďalšiu nesmierne dôležitú vec.

Ďalší rozdiel bol v tom, že novozmluvné posolstvo začalo byť adresované všetkým. Teda nielen členom židovského národa, ale aj okolitým národom, ktoré uctievali aj mnohé iné božstvá, teda tým, ktoré boli pohanské či, inak povedané, polyteistické. A všetko to posolstvo bolo zamerané na tú tajomnú postavu, zvanú v hebrejčine ako Ješua a v gréčtine by ste ju počuli vyslovenú ako Ιησούς (Jesús). Tu na nás opäť číha kliatba nášho dnešného kultúrneho pozadia. Všetci sme totiž, bez rozdielu na náš svetonázor, na túto osobu už tak zvyknutí, že jej meno mnohí spontánne zvolávajú s mnohými výkričníkmi aj na vyjadrenie nespokojnosti, pohoršenia či prekvapenia.

Ale pozrite sa na to z pohľadu tých ľudí, ktorí vtedy žili a o tomto Ježišovi počuli prvýkrát. Bol to vtedy pre každého ktosi neznámy, no zároveň tak zvláštny že jednak ho Rimania ukrižovali a aby toho nebolo dosť, údajne aj vstal z mŕtvych. A to bola samozrejme tá pointa, ktorá mala svoj príjemný bonus. Mal navyše čoskoro prísť a darovať posmrtný život v Božom kráľovstve aj všetkým tým, ktorí… Ktorí, čo presne? Nuž, to bol jeden z problémov. Otázka bola, či stačilo v Ježiša len veriť, čo to presne znamená, či bolo potrebné pokračovať v židovských praktikách, či bolo treba aj istým spôsobom žiť, či sme museli správne chápať niektoré náuky a podobne.

A tak sa začali tvoriť viaceré skupiny s rôznym pohľadom na veci a to sa aj odrážalo v názoroch, aké knihy by sa mali dostať a nemali dostať to tej novej zbierky zvanej Nová zmluva.

Po Novej zmluve

Nová zmluva je zbierkou 27-mich kníh, z ktorých sú najznámejšie, ako asi tušíte, práve štyri evanjelia. Jedna otázka je spýtať sa prečo a ako vznikli a druhá, prečo sa stali biblickou súčasťou práve tieto a nie iné?

Navyše, Pavol nebol jediný líder, ktorý písal listy týmto rôznym prvotným kresťanským komunitám. Jednou takouto skupinou sú takzvaný apoštolskí otcovia a označujeme nimi istých skorých teológov, ktorí pôsobili niekedy ku koncu 1. a na začiatku 2. storočia. Z mien sem patrí napríklad Klement z Ríma, Polykarp alebo Ignác ale aj niektorí iní známi či neznámi autori. Voláme ich apoštolskí otcovia, pretože podľa tradície sa mali poznať s prvými Ježišovými apoštolmi.

Ďalšie vplyvné generácie teológov v prvých storočiach kresťanstva, ktoré už takéto spojenie nemali, označujeme nie ako apoštolskí ale cirkevní otcovia, a ako príklad môžeme spomenúť Tertuliána, Origena či velikána Augustína. A potom tu boli celé ďalšie kategórie spisov, ktoré sa začali objavovať zvlášť od začiatku 2. storočia a sú to práve tieto, ktoré spôsobujú v mysliach mnohých populárnych autorov, zvedavcov ale aj odborníkov rôzne fascinácie.

Túto skupinu označujeme ako takzvané apokryfné spisy, čo znamená “skryté” aj keď dnes sú všetky úplne verejne dostupné a nie, ani Vatikán ich naozaj neschováva.

A takto si môže ktokoľvek prečítať aj iné listy, evanjelia, či zjavenia a je ich veru dosť a neodvážim sa v tejto dávke ani začať o nich hovoriť. Nie sú to však žiadne tajnosti a čo je dosť dôležité, odborníci ich z dobrých dôvodov považujú za nehistorické a zobrazujúce skôr predstavivosť a teologické presvedčenia a polemiky z neskoršieho obdobia.

Nepochopte ma zle. Niežeby to nebolo zábavné čítať si, že Ježiš bol počas svojej puberty riadnym grázlom zneužívajúcim svoje nadprirodzené schopnosti, dozvedieť sa o detailných opisoch pekelných utrpení, alebo si prečítať evanjelium, kde sú hlavnými postavami Judáš či Mária Magdaléna. Snažiť sa však postaviť ozajstnú históriu na týchto dielach by bolo však ešte viac zábavnejšie. Štyri evanjelia, ktoré máme nie sú žiadnymi historickými pamäťami, ale aj tak sú historicky najbližšie udalostiam prvého storočia a aj preto sú pre historikov užitočné najviac.

Ak rozmýšľate, že by ste sa stali detektívom, môžete skúsiť špecializovať sa na biblického detektíva. O historické hlavolamy by ste určite nemali núdzu. Vráťme sa však k tomu, ako to všetko ďalej pokračovalo.

Kánon a identita

Ľudia potrebujú žiť v nejakom spoločenstve, ktoré im dáva zmysel a identitu. Keď sa história prehupla do druhého storočia, začíname postupne vídať takéto snahy o identitu a to tak u Židov ako aj u kresťanov.

Táto identita musí mať nevyhnutne isté hranice, aby sme vedeli, kam patríme a ako sa líšime od ostatných. A tak môžeme pozorovať tvorbu rôznych takýchto skupín, ktoré sa začnú odlišovať od druhých aj tým, ktoré knihy a spisy považujú za autoritatívne. Vyzbrojme sa ešte jedným iným slovíčkom a to je kánon. Kanón už asi poznáte ale kánon je označenie pre zbierku kníh a má význam miery alebo štandardu. Všetky knihy teda, ktoré sú v Biblii tvoria biblický kánon, teda istý knižný a teologicky štandard a vravíme, že sú kánonické.

A tie, ktoré sa do nej nedostali sú teda nekánonické. Ako teda rozmýšľali kresťanskí vodcovia v ranej cirkvi o kánone? Rozmýšľali rozhodne rôzne. Niektorí mali tendenciu mať úzky kánon a iní zas širší. Mnohé knihy, ktoré v ňom chceli mať, sa teda prirodzene líšili, avšak nešlo zas o úplne náhodný výber. Napríklad naše štyri evanjelia a Pavlove listy, ktoré máme, boli považované za akési všeobecné jadro a len málokedy chcel niekto pretlačiť, povedzme, už spomenuté a pochybné apokryfné spisy.

V prvých storočiach teda existovalo viac jednotlivcov či skupín, ktoré mali svoju predstavu o kánone. Nebol iba jeden pohľad na to, ako má kresťanstvo správne vyzerať. Z dnešného pohľadu je ľahké sa v škole učiť o rôznych herézach či mylných učeniach, ktoré šírili údajní falošní kresťanskí učitelia. Problém však je, že približne pred 4. storočím nebol ešte žiadny oficiálny štandard toho, čo to pravoverné kresťanstvo má byť.

Preto máme v tejto dobe mnohé vieroučné debaty o tom, ako chápať Trojicu a niektoré iné náuky. Teologicky môže byť pravda, že kresťanov viedol pri tomto rozhodovaní Duch Svätý ale z historického hľadiska to bol dlhý, náročný a aj zákerný proces zahŕňajúci aj mnohé osočovania a podvody. Prvotné kresťanstvo bolo už od začiatku plné rôznorodosti - stačí si len prečítať Pavlove listy, ktoré všade spomínajú falošných učiteľov.

Avšak z ich pohľadu to mali správne usporiadané práve oni a bol to Pavol, kto sa mýlil. Aby sme túto úvahu pomaly ukončili, lebo niekde musíme, vytvorenie kánonu malo slúžiť na obmedzenie toho, ako môžeme teologicky uvažovať. A tak, hoci počas tejto doby stretávame viacero návrhov toho, ako má novozmluvný kánon vyzerať, k tomu súčasnému prichádzame až v roku 367 a máme ho od alexandrijského biskupa Atanázia.

Ten vo svojom jednom liste spomína ako prvý, o kom vieme, súčasných 27 kníh Novej zmluvy a to bez nejakých iných prídavkov. Malo ísť o knihy, ktoré siahali až k prvým apoštolom, ktoré boli pravoverné a univerzálne prijímané.

Nebolo to teda tak, ako vraví Dan Brown, že to bol cisár Konštantín, ktorý vraj rozhodol o tom, ako má Biblia vyzerať. Ani tu však nie je správne vravieť o finálnom kánone. Respektíve, môžeme to tak nazvať ale to slovko “finálny” treba dať do úvodzoviek. Kánonické debaty totiž v istých častiach kresťanského sveta pokračovali aj keď vo väčšine začala byť táto zbierka od tejto doby univerzálne prijímaná. Až do 16. storočia neexistoval žiadny oficiálny koncil, ktorý by tieto knihy oficiálne schválil, avšak týchto 27 kníh už vtedy kresťanstvo prakticky prijímalo. Patrili sem štyri evanjelia (podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána), Skutky Apoštolov, údajných 14 Pavlových listov, 7 iných listov a jedno zjavenie. Netreba zabudnúť, že súčasťou kresťanskej Biblie sa stala aj Stará zmluva, ktorú tvorilo 39 kníh, aj keď Židia ich počítajú trochu inak a preto sa môžete stretnúť aj s číslom 22 alebo 24. Ich pripojenie však nemuselo byť vôbec samozrejmé, pretože sme mali isté kresťanské skupiny, ktoré celú Starú Zmluvu a jeho božstvo odmietali.

K ďalším zaujímavostiam patrí, že vieme, že Pavol napísal menej než 14 listov. Poprvé, takzvaný list Hebrejom určite nenapísal a pochybnosti o ňom mali už počas raného kresťanstva. A podruhé, odborníci sa zhodnú určite na siedmych listoch a maximálne desiatich listoch. Osobne poznám len jedného svetového odborníka, ktorý prijíma všetkých trinásť.

Okrem toho, aby som vzbudil vašu zvedochtivosť spomeniem, že medzi odborníkmi prevláda väčšinový názor, že evanjelia nenapísali Matúš, Marek, Lukáš a Ján ale tie to v prvom rade o sebe ani nikde netvrdia. A aby toho nebolo málo, je úplne isté, že raní kresťania tvorili plagiáty a že niekoľko z nich máme aj v Novej zmluve. Ale ak budete chcieť počuť o tomto viac, musíte mi dať vedieť a pozrieme sa na to niekedy, keď sa tu opäť stretneme.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Brown, An Introduction to the New Testament, 1997.

Ehrman, The Lost Christianities, 2003.

Johnson, The New Testament: A Very Short Introduction, 2010.

Johnson, The Writings of the New Testament, 2010.

Riches, The Bible: A Very Short Introduction, 2000.