Ako vyzerá pátranie po prvom ateistovi

Pokračujeme v skúmaní jednotlivcov, ktorí začali vykukovať a spochybňovať kresťanstvo .

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Postupný proces

Dnešnú dávku si, verím tomu, vychutnáte aj samú o sebe, ale pre väčší gurmánsko-historický pôžitok vám odporúčam doplniť si k tejto dnešnej aj tú predošlú.

V nej sme začali pátrať po tom, ako Európa začala spochybňovať to, že kresťanstvo musí byť pre každého tá jediná tolerovaná možnosť. Povedali sme si o tom, že to bol, neprekvapivo, postupný proces a tiež sme si spomenuli tri mená, ktoré sa v tomto zaslúžili o významný posun: René Descartes, John Locke a Pierre Bayle.

Všimli sme si pritom, ako toto neboli žiadni ateistickí borci, ale naopak, zbožní kresťania, ktorí mali celkom kresťanské úmysly, no akosi sa aj vďaka nim vydala Európa na trochu inú cestu ako si ju predstavovali nasvojej myšlienkovej mape.

Prechod k vzniku európskej neviery nešiel zďaleka ako nôž po masle ale skôr ako traktor po štrku. Teda, určite nie priamo a s mnohými otrasmi. A práve tieto občasné otrasy boli tak dôležité.

Jedna vec je každému z nás jasná a to, že pravoverné kresťanstvo (nech to už znamená čokoľvek) a bohorúhačský ateizmus nie sú a neboli jediné dve možnosti na spektre možnej náboženskej príslušnosti. Existujú aj mnohé iné, ktoré si isto viete predstaviť aj vy. Podobne ako dnes, tak aj v minulosti to mohlo byť nejak takto: niekto mohol ostať napríklad zbožným katolíkom, ale pritom začať špekulovať o tej alebo tamtej náuke prípadne ich začať viac či menej spochybňovať.

Viac radikálnejšie, niekto môže navrhnúť, že existujú aj iné zdroje poznania a nielen tie na ktoré sme boli doteraz zvyknutí, a teda, že nedeľné kázne pána farára a rozhovory s ním pri spovedi na to určite nestačia. A nie, nemusíme na to dokonca ani začať spochybňovať kresťanské Písmo. Písmo je super. Písmo nám treba. Písmo nie je problém. Iná vec je, ako si ho druhí vysvetľujú a prichádzajú tak k mylným záverom.

Nemusíme byť pri tom ani ako Descartes a začať spochybňovať všetko biblické poznanie, ktoré sa nám doteraz dostalo. Stačí možno sa lepšie pozrieť na toto alebo tamto učenie, vysvetliť ho správne a potom o tom napísať dáky dobrý pamflet alebo knihu.

Alebo počkať. Doteraz sme vraveli o nejakých tých, nazvime to, menších náukách, ale čo tak niektoré tie hlavné učenia?

Neurobili teologickí súdruhovia chybu práve tu? Nielenže tí katolíci to musia mať celé zle ale možno sme všetci zle pochopili, kto to Boh je, čo pre nás chce a vôbec… či pre nás vôbec niečo chce. A keď to tí katolíci celé biblicky dovrzali, kto z tých nekatolíckych nových smerov má pravdu a ako ju môžeme vedieť, bez toho, aby sme si to šli vydiskutovať päsťovkami pred kostol (alebo skôr asi pred krčmu)?

Všetci títo katolícki svätci, ich pobožnosti, sviatosti a povery, to všetko zavrime do truhličky minulosti, ale potom… kde sa len pri reformácii nášho myslenia zastaviť? Hmm, znie to zvláštne, že Boh nestvoril tento svet, ale ak ho stvoril, ako vieme, že konal aj potom? Hlúpa otázka! Nevieš čítať alebo aspoň počúvať Písmo? Vieme, že konal predsa cez postavy a udalosti Starej Zmluvy a potom hlavne cez Ježiša a jeho apoštolov. Dobre teda. Ale konal aj potom? Katolíci vravia, že áno, ale my protestanti predsa vieme, že nie a že všetky tie iné údajné zázraky sú len prežitkami. Ale potom… ako vôbec vieme, že sa tieto zázraky stali? Povedzme, že Ježiš ozaj vstal z mŕtvych, ale nie sú tie ostatné zázraky len akousi zbožnou ľudovou tradíciou, ktorej uverili a ktorú šírili, nazvime ich, tí trošku jednoduchší?

Fúha, nuž, zdá sa, že keď sme odhodili túto katolícku tradíciu, tak sa nám otvorilo toľko zvedochitvých otázok, že až. Avšak, aj keby sme dali všetko toto nabok, niektoré veci zaiste nemôžeme spochybniť. Napríklad to, že Boh je všeláskavý, všemocný a vševediaci, že máme nehmotnú a nesmrteľnú dušu, že existuje posmrtný život a že máme slobodnú vôľu. Všakže? To nemyslíš vážne. Aj toto?

Takúto úvahu som povedal nahlas, aby sme si dali do slov rôzne nepohodlné myšlienky, ktoré sa na európskej scéne začali objavovať od toho približne 16. či 17.storočia. Sotva by sme ich našli všetky u jednej osoby, avšak niektorí boli v tomto menej a iní viac tvorivejší či presvedčivejší.

Všetko toto znamená, že smerovanie k intenzívnej a pozitívnej neviere vedie cez takzvanú heterodoxiu, čo v preklade znamená iný názor - čiže iný názor, ktorý je v protiklade k údajne správnemu, pravovernému názoru, teda ortodoxii. Ako sme si už povedali v poslednej dávke, na takúto heterodoxiu sme nemuseli čakať až do francúzskeho osvietenstva v 18. storočí.

A dnes si povieme o tom, kde v Európe bola takáto kolíska európskej heterodoxie a ktorej batoľatá vyrástli do intelektuálne obrovských rozmerov.

Kolíska heterodoxie

Táto kolíska vznikla v 17. storočí a nebolo ňou ani Francúzsko, ani Anglicko či Škótsko, ani oblasť Nemecka ale Holandsko. Prečo práve táto oblasť a nie nejaká iná z práve spomenutých krajín?

V stručnosti, odpoveď sa ukrýva v tolerantnej politike tamojších vládcov, ktorí nechceli rozhodovať o správnosti náboženských sporov a ktorým šlo o udržiavanie spoločenského pokoja. Tolerancia však predpokladá existenciu nesúhlasu a rôzne hlasy nesúhlasu by sme mohli v tej dobe v Holandsku krájať azda aj pohybom noža vo vzduchu.

Zároveň to však bolo miesto, kde sa vzdelaný človek nemusel obávať o svoj život len preto, že vyjadril svoj teologický nesúhlas, respektíve preto, že začal písať o svojich myšlienkach, ktoré mohli byť vnímané ako nebezpečné špekulácie.

Relatívne veľmi tolerantné náboženské prostredie sa stalo útočiskom pre mnohých, ktorí by inde intelektuálne, a ktovie či nie aj fyzicky, trpeli. Niektorých velikánov, ktorí sem takto prišli už poznáte po mene aj vy: boli nimi napríklad René Descartes, John Locke či Pierre Bayle, ktorého sme si spomenuli v poslednej dávke.

Dobre teda, povedzme si už niečo konkrétne o niekom konkrétnom. Ideme na to a nebude to len tak hocikto, nejaký trpaslík. Bude ním náboženský postrach nielen 17. storočia,ktorý sa volá Baruch Spinoza.

Baruch Spinoza

Baruch sa narodil v roku 1632 a pochádzal zo židovskej rodiny. Bol všestranne vzdelaný, ovládal napríklad aj biblické jazyky, filozofiu či matematiku a živil sa brúsením šošoviek. 17. storočie bolo nakoniec zvlášť v Holandsku storočím explózie mikroskopov a teleskopov a je celkom možné, že Spinoza bol prvý filozof od staroveku, ktorý sa živil prácou svojich rúk.

Postupne však zanechal svoje tradičné náboženské zmýšľanie a začal mať teologicky veľmi rozdeľujúc názory.

Vieme, že keď bol ešte len dvadsiatnik, bol vylúčený zo svojej miestnej synagógy. Vieme, že šlo o veľmi zriedkavý spôsob trestu, no čo presne Spinoza spravil resp. za aké názory to bolo, to už veru nevieme.

Máme však k dispozícii jeho neskoršie diela, ktoré nám podávajú obraz o tom, ako sa díval na mnohé s náboženstvom súvisiace veci. Preslávil sa predovšetkým svojimi dvoma dielami a každé z nich bolo dosť značným priliatím benzínu do teologickej vatry. Spinoza sa priatelil s mnohými, nielen holandskými vedcami a dopisoval si s novovzniknutou vedeckou spoločnosťou v Anglicku, tzv. Kráľovskou spoločnosťou.

Spinozu si dnes spomíname aj z jedného iného dôvodu a to je ten, že som vám sľúbil, že sa pokúsime spoločne vypátrať nejakého toho prvého doloženého ateistu. Takže, bol ním práve Spinoza? Odpoveď je podľa mňa: skôr určite nie ale v istom zmysle možno áno. Spinoza bol určite mnohými za ateistu označovaný ale toto nám stačiť nemôže.

Pripomeňme si, že za ateistov, boli označovaní niekedy aj kresťania ale to preto, že odmietali všetky iné božstvá, no ako vieme, nie tak celkom úplne všetky. Navyše, je to práve v tejto dobe, od približne polovice 17. storočia, keď začíname vídať rôzne obviňovania druhých skupín z ateizmu, deizmu, či napríklad antitrinitarianizmu, teda odmietania kresťanského Boha ako Trojicu.

Treba byť však v tomto opatrný, pretože tieto obviňovania slúžili často na nálepkovanie len teologicky nesúhlasných pozícii a teda, ak chceme vedieť, či bol niekto už v tejto dobe ozaj ateista, musíme sa na to pozrieť trochu bližšie. Hoci mal Spinoza k tomu veľmi blízko, plnohodnotným ateistom ešte zrejme určite nebol.

Tu je dôvod, prečo. Jeho najznámejším dielom je dielo Etika. Ak by bol Spinoza ateista, potom by bolo naozaj zvláštne, že jeho celá prvá kapitola je o Bohu, ktorého sa v istej časti snaží aj logicky dokázať. Preto tvrdiť o Spinozovi, že bol úplný neverec, je nesprávne.

Na druhej strane sa však môžeme spýtať, v akého Boha to presne veril? Určite nie v toho klasického kresťanského či židovského. Bol to Boh, ktorý nemá pre tento svet žiadny plán. Problém je, že ho chcieť ani nemôže, pretože jeho Boh nechce nič. Všetko, čo sa deje, z neho plynie automaticky, bez toho, že by niečo chcel.

Všetka existencia závisí od neho ale zároveň je všetko dopredu predurčené. Nie však jeho vôľou ale preto, lebo to tak vyplýva z jeho podstaty. Ak je to ťažké pochopiť, predstavte si pri tomto prírodné zákony - tie tiež nemajú vôľu a všetko, čo sa deje, je závislé od nich.

Boh ani nič stvoriť svojou vôľou nemohol, lebo ak by áno, znamenalo by to, že mal istý nedostatok niečoho, čo potom musel stvoriť. Ale keďže Boh je stvorenie dokonalé, nemožno si ho predstavovať takto a dávať mu ľudské vlastnosti - teda, že niečo chce, potrebuje, tvorí, miluje, cíti a podobne.

Zatiaľ toľko z tohto súdka. O Spinozovi by sa dalo o dosť viac, a to len o samotnom diele Etika, ktoré je strašne zvláštne svojou formou, kde sa autor snaží všetky veci dokazovať matematickými metódami.

Tie chcel, mimochodom prebrať od Descartesa, no špecificky ich uplatniť pre svoje dôkazy v teológii. Teda, používa tu rôzne axiómy, definície a postuláty, z ktorých sa snaží dokázať všetky veci, ktoré som vám vyššie spomenul. Toto dielo je na prvýkrát určite celkom dobrý bolehlav, čím viac dní takto trpíte, tým je to znesiteľnejšie.

Dám vám však radu. Ak sa chcete vyhnúť tomuto matematicko-logickému utrpeniu, preskočte na koniec prvej kapitoly, kde v próze sumarizuje svoje závery. A teraz si na chvíľu po tomto spinozovskom maratóne vydýchnime a zorientujme sa, kde sa to práve nachádzame.

Bekker a duchovný svet

Nachádzame sa na konci 17. storočia, kde ľudia ako Spinoza začali zásadne spochybňovať, ako máme chápať Boha, a odpoveď bola, že určite nie klasicky kresťansky. V tomto zmysle bol pre mnohých kresťanov pochopiteľne videný ako, de facto, ateista - i keď na tých pravších a pečenejších ateistov si musíme počkať do ďalšieho storočia.

Spinoza mal teda veľmi netradičnú filozofiu náboženstva. Ale to aj iní, ktorých si tu už spomenuli a ktorí pritom boli kresťania. Dám vám ešte jeden príklad, ktorým prepojím moju minulú dávku s tou dnešnou. Meno Reného Descartesa sme tu už skloňovali isto vo viacerých pádoch. Jednou z jeho hlavných myšlienok bolo, že telo a duša sú od seba prísne oddelené a nemiešajú sa.

Vravíme tak o Descartesovom, alebo karteziánskom dualizme. A keďže ste na ňu určite čakali, tu mám pre vás jednu interaktívnu otázku: Akú teologickú neplechu vie takéto dualistické učenie spôsobiť? Správna odpoveď je: Veľkú neplechu. Zamyslite sa nad tým takto - ak vo svete platí tento striktný dualizmus, ako môžu na seba vplývať telo a duša ale tiež aj rôzni anjeli, démoni a všelijaké iné duchovné bytosti na tento svet? Jedna odvážna odpoveď je: Nuž nemôžu a nijak na seba nevplývajú. A táto odpoveď prišla vo svojej silne forme tiež z holandského prostredia.

Chlapík, ktorý sa o to najviac zaslúžil bol teológ s menom Balthasar Bekker a jeho dielo sa z veľkej miery aslúžilo o boj proti nezmyselnému honu na čarodejnice.

Ale o ňom veľmi rád niekedy inokedy. Čo Descartes začal, Bekker dokončil. Teda...nedokončil to úplne ale dôsledky Descartesovho uvažovania dotiahol oveľa ďalej a v týchto snahách na to nadväzovali zas ďalší po tom, ako sa Bekker pobral z tohto života a to zrejme zistiť, či mal pravdu. Chcel by som toto všetko nejak uzavrieť a to tak, že sa ešte pozrieme na to, ako toto všetko pasuje do toho väčšieho historického obrazu, ktorý sme si tu kreslili.

Jedno veľké ponaučení

e z tohto je, že kresťanstvo je rôznorodé. Áno, to vieme, poviete si, ale mnohí na to často pri hodnotení zabúdajú.

Napríklad taký Spinoza bol formovaný svojim špecifickým židovským a kresťanským prostredím a jeho veľkým mentorom bol katolík, ktorý ho zaúčal do matematiky a filozofie iného katolíka, istého René Descartesa.

Bekker bol kalvín, ktorí spolu s mnohými inými podobnými kalvínmi vytvárali atmosféru slobodných diskusii, kde preberali rôzne filozofické a vedecké témy a do veľkej miery podporovali vedecké bádania. Nebolo to pritom len o vedeckom zmýšľaní, ale v napríklad v boji proti rôznym údajným poverám bolo Písmo využívané ako celkom dobrá zbraň.

A potom tu boli iní katolíci a protestanti, ktorí z týchto vecí neboli samozrejme až takí nadšení, ale práve toto vytvorili tú zvláštnu dynamiku, pri ktorej v mene kresťanstva bojovali kresťania (s výnimkou Spinozu) proti rôznym teologickým, filozofickým a vedeckým bludom a to nás cestičkami rôznych spoločenských diskusii priviedlo práve k dnešnej sekularizovanej Európe.

Zaiste, ako cítite, veľa ešte ostalo nevypovedaného a mám pocit, že tú tajomnú skriňu do filozoficko-náboženskej Narnie sme ešte len sotva otvorili a dali do nej len jednu našu nohu. V ďalšej časti tohto príbehu budeme pokračovať opäť už nabudúce a ak sa nám to podarí, zavítame spolu do tajomného miesta, ktorému sa vraj vedomostná tma vyhýbala a preto asi nečudo, že sa označuje ako francúzske osvietenstvo.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Julian Baggini, Atheism: A Very Short Introduction, 2003.

Bullivant, Ruse (eds.), The Oxford Handbook of Atheism, 2014.

Hyman, A Short History of Atheism, 2010.

Israel, Radical Enlightenment. Philosophy and the Making of Modernity 1650-1750, 2001.

Martin (ed.), The Cambridge Companion to Atheism, 2006.