Ako žiť slobodne i navzdory pravidlám

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Ak spravím gramatickú chybu alebo niečo zle vyslovím, je to zlé. Podobne, ak vykonám väčšiu či menšiu nespravodlivosť od podvádzania, krádeže či vraždy, tiež je to zlé. Podobne je zlé, ak v reštaurácii nahlas chlípem horúcu polievku alebo ak idem na červenú alebo vediem bezcieľny život, v ktorom stagnujem a nič, mohli by sme povedať, prospešné pre seba a druhých nerobím.

Vo všetkých týchto prípadoch ide o niečo „zlé“ a v opačnom prípade „dobré“. Majú ale tieto slová iba jeden význam? Zdá sa, že určite nie. Ale ak ide o viacero významom, ako sa od seba odlišujú a v akom sú vzťahu?

Odpoveď na tieto otázky sa nachádza v rozlíšení medzi mravom, morálkou a etikou, na ktoré sa pozrieme cez myšlienky súčasného českého filozofa Jána Sokola, ktorý o tomto rozlíšení píše vo svojej knihe Etika, život, instituce z 2014 a tiež o ňom hovorí vo viacerých prednáškach. Všetky linky nájdete na konci tohto článku.

Kontext slobody

Reč o mrave, morálke a etike vyžaduje kontext, na ktorého pozadí sa dajú tieto kľúčové pojmy pochopiť. Sokol hovorí, že keďže všetky majú do činenia s ľudských rozhodovaním v rámci osobného či spoločenského života a nevyhnutným kontextom je tu otázka slobody.

V kocke, sloboda je pre Sokola spoločenská kategória a hovoriť o nej v zmysle slobody ako neobmedzenosti alebo slobody ako možnosti výberu, tak tieto dve použitia sú síce pravdivé, ale ani zďaleka nie dostačujúce pre jej plné pochopenie. Slobodu je lepšie definovať ako priestor medzi tým, čo môžem a tým, čo smiem — a inými slovami sa tu ponúka starý známy príklad hry a pravidiel. Slobodný je iba ten hráč, ktorý hrá podľa pravidiel, teda v rámci pravidiel, ktoré podporujú a nie zamedzujú jeho kreativite.

Ak teda chceme rozmýšľať o rozdiele medzi mravom, morálkou a etikou, toto rozmýšľanie nachádza svoje zmysluplné miesto práve v spoločenskom priestore, ktorý nazývame sloboda. Tieto tri koncepty ju súčasne pomáhajú zachovávať; a nielen slobodu, ale aj medziľudskú dôveru a tiež držia na uzde medziľudskú nevraživosť a nepredvídateľnú násilnosť. Poďme sa teraz na ne postupne pozrieť.

Mrav

Podnadpis dnešnej dávky je paradoxný. Je samozrejme pravda, že mrav, morálka a etika nie sú to isté, ale na druhej strane sa javí byť pravdou, že ich vzťah nemôže byť úplne antagonický alebo že by so sebou naozaj nesúviseli.

Sokol hovorí, že všetky kedysi znamenali to isté čo mrav, ale časom, ako sa spoločnosť menila a medziľudské vzťahy sa stávali komplexnejšími, podobným spôsobom sa stávala zložitejšou aj odpoveď na otázku ako máme žiť a nielen prežiť.

Čo je to mrav? Zjednodušene povedané, ide o písané a nepísané spoločenské pravidlá, ktoré sa predávajú z generácie na generáciu a ich nedodržiavanie človeka akosi automaticky vylučuje z danej spoločnosti či komunity. Kľúčovým slovom je tu homogénnosť, a teda v otázkach mravu, či správnych spôsobov, by sme sa nemali odlišovať.

Ako prvým príkladom sa tu ponúkajú správne spôsoby stolovanie či správania na verejnosti. Či už ide o úpravu vlasov, obliekanie, pozdravy na verejnosti, spôsob držania tela či iné prejavy zdvorilosti a slušnosti. Áno, mrav do istej miery korešponduje s tým, čo nazývame etiketa, ale ide aj oveľa ďalej. Príklad, ktorý uvádza Sokol, je náš jazyk a to či už po stránke gramatickej, ale taktiež fonetickej, teda výslovnosti.

Práve teraz si môžete pripomenúť všetky prípady, keď niekto opravil váš pravopis či výslovnosť.. a sila či vážnosť tohto poopravenia či až pokarhania je často prekvapivo veľká. Človek, ktorý bol takto pokarhaný, sa môžeme sám seba spýtať: „Prečo to niekomu tak vadí? Veď som nikoho nezabil!“

A predsa je odchýlenie sa od jazykového štandardu veľkým prehreškom, i keď sa na oko zdá, že nejde ani o morálne či etické pochybenie. Ako bolo ale povedané, ide o pochybenie vo veci základných spoločenských očakávaní, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie istej komunity. Preto nie je učenie jazyka vecou slobodného výberu. Keď sa deti učia materinský jazyk (či už doma alebo v škole), ide o proces ustavičného približovania sa k zdieľanej norme. Samozrejme, aj v jazyku existujú dialekty, ale tie sú opäť súčasťou širšieho zdieľaného celku.

Mrav tak nielenže udržuje spoločnosť pohromade, ale taktiež zabezpečuje istú neviditeľnú štruktúru predvídateľného konania a reagovania, a to vedie k zdieľanej dôvere, čo zabezpečuje, že nevnímal druhého ako nepriateľa, ktorého sa musím báť. Dôkazom je tu fakt, že bežný Európan nemá potrebu so sebou na ulici nosiť zbraň. Prejdime teraz k morálke.

Morálka

Sokol spomína Sokrata ako charakteristický príklad rozdielu medzi mravom a morálkou.

Mrav hovoril o jednotnom správaní istej komunity, čo má svoje veľké výhody, ale netreba sa príliš dlho zamyslieť na to, aby sme ich spochybnili. Dav sa predsa len dokáže správať stádovito a dnešný idióm hovorí, že niekedy musí človek jednoducho plávať proti prúdu. A Sokrates takto veru plával a nakoniec bol ľudom odsúdený na smrť.

Morálka podľa Sokola vzniká vymedzením sa jednotlivca či skupiny voči zaužívanému mravu a toto vymedzenie, ak správne a rozumné, sa neskôr transformuje do všeobecného pravidla či zákonu. Inými slovami, to čo dnes poznáme ako právo a zákonodarstvo vychádza z morálky, ale súčasne treba dodať, že zákon nedokáže pokryť všetko, čo sme nazvali mravom. Dám si nejaký príklad.

Morálka je typicky chápaná napríklad cez desatoro, ktoré obsahuje aj „nezabiješ“. Samozrejme, toto je pre spoločnosť veľmi prospešná norma a následne sa dá rozlišovať medzi jej rôznymi odtieňmi či stupňami. Iné je zabitie z nedbanlivosti ako chladnokrvná, premyslená vražda z pomsty.

Morálka je tak istý súbor zákazov, ktoré sa časom ukázali ako spoločenský prospešné a vidíme, že ako mrav, tak i morálka určuje isté mantinely nášho konania. Samozrejme, ako som už povedal vyššie, morálka nepokrýva celú sféru mravu, pretože by bolo len ťažko ošetriť zákonom veci ako slušnosť či správnosť používania jazyka.

Posuňme sa teraz k etike a to otázkou, či sú mrav a morálka dostačujúce na to, aby človek viedol plnohodnotný, sebarealizovaný a teda šťastný život?

Etika

Do istej miery je správne povedať, že o mrave a morálke môžeme uvažovať ako o mantineloch, ktoré vytvárajú už na začiatku spomínaný priestor pre slobodu. Čo ale v rámci tohto priestoru či t akpovediac životného ihriska máme robiť? Ak už existujú isté písané a nepísané pravidlá spoločenskej hry, čo ďalej? Ako žiť, aby som žiť šťastne? Je šťastný ten, ktorý žije v jazykovej komunite, ktorá dodržuje pravidlá cestnej premávky a tiež občianskeho spolužitia? Inými slovami, maľujem tu obraz života, ktorý je v súlade so spoločenskými pravidlami a očakávaniami, život človeka milión, ktorý je skvelou súčasťou politického úľa, ktorému nemusí na prvý pohľad nič ku šťastiu chýbať.

Pre aký cieľ ale takýto človek žije? Ak je jeho najväčším cieľom dodržiavať morálne (a právne) pravidlá a napĺňať mravné očakávania, je naozaj šťastným?

Sokol otvára tému etiky cez Aristotela, ktorý rozlišoval istý druh rozhodovania medzi tzv. „dobrým a lepším“, a na rozdiel od mravu a morálky sa tu už o mantineloch hovorí ťažšie.

Etika je o upriamení sa na ideál a jeho dosahovanie, a ideál sa z vlastnej definície neuspokojí s čímkoľvek, ale zameriava sa na to najlepšie.

Aký cieľ by si mal človek stanoviť? Aký ideál nasledovať?

Odpovede sa tu rôznia, ale napríklad Aristoteles rozmýšľal o občianskej angažovanosti a kontemplatívnom živote ako dvoch hodných kandidátoch. Ďalej sa dá v tejto súvislosti rozmýšľať o kráse, priateľstve či poznaní, ktoré ak by aj neboli najvyšším cieľom, sú určite nevyhnutnými prostriedkami. Na záver mi dovoľte jednu poznámku o živote ako hre.

Kontext smrti

Sokol veľmi dobre rozlišuje pokiaľ až siaha platnosť analógie medzi životom a hrou. Ak sa zamyslíte nad ich rozdielom, pri hre za zvykne povedal, že „nejde o život“ a je to práve otázka smrti, ktorá dodáva nášmu dnešnému rozmýšľaniu o mrave, morálke a etike dobrú bodku.

Ak som na začiatku hovoril o slobode ako kontexte pre dnešné dumanie, o otázkach mravu, morálky a etiky sa nedá nerozprávať aj so zreteľom na smrť. I keď to znie ako klišé, je potrebné sa spýtať nasledovné: za ktoré hodnoty sa oplatí za istých okolností položiť život?

Samozrejme, slovo „hodnota“ nevyhnutne nesie ekonomický význam a Sokol trefne hovorí, že hodnota je sedimentom mnohých hodnotení a treba sa skôr zamerať na samotné hodnotenia a na základe čoho, ich robíme. Namiesto hodnôt by sme tak mohli skôr hovoriť o princípoch.

Ak by som teraz preformuloval moju pôvodnú otázku, znela by jednoducho takto: Existuje dôvod prečo umrieť? Ak áno, potom existuje aj dôvod prečo žiť a osobne verím, že toto je jedna z otázok, ktorá viedla k rozlíšeniu medzi mravom, morálkou a etikou.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Jan Sokol, Etika, život, instituce (2014)

Jan Sokol, Etika a život (kurz, 2015)

Jan Sokol, Etika a život (prednáška, 2016)

Jan Sokol, Mrav, morálka a etika (prednáška, 2018)