Existujú zážitky posmrtného života?

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Ako možno hodnotiť mnohé mystické zážitky, ktoré ľudia mávajú na hranici života a smrti? Sú natoľko zvláštne, že nám ukazujú na existenciu posmrtného života alebo ide o príliš predčasné presvedčenie? Ako uvidíme, táto téma je naozaj otázkou života a smrti.

Zrejme to neplatí pre úplne všetkých, ale zaiste by mnohí súhlasili, že by bolo skvelé a vedecky veľkolepé mať dôkaz o tom, že existuje posmrtný život. Otázka dnes nestojí, či existuje posmrtný život, ale presnejšie, či z vedeckého hľadiska na túto možnosť ukazujú takzvané zážitky blízkosti smrti.

Čo sú zážitky blízkosti smrti?

Tí, čo si ma občasne vypočujete, viete, že si rád niekedy vytvorím slovnú pomôcku, aby sme si skrátili naše pojmy. Nazývajme preto zážitky blízkosti smrti len ako zážitky, a tých, ktorí majú takéto zážitky ako zážitkárov. Slovenčinári medzi vami mi to snáď odpustia. Kedykoľvek dnes použijeme pojem zážitok, budeme mať pod tým takýto alebo jemu podobný jav:

Ide o pocit hlbokého pokoja a radosti spojeného so vznášaním sa nad svojim telom alebo cestovaní nezávisle od neho. Toto cestovanie je často spojené s cestovaním cez tmavý tunel, na konci ktorého vidno jasné svetlo, a za ktorým sa niekedy nachádza bytosť vyžarujúca lásku, prípadne iné a zosnulé osoby, ktoré vie človek rozpoznať. Zážitkárom sa zároveň pri tomto procese vracajú spomienky, pripadne, ako sa vraví, sa pred ním prehráva celý život. Po tomto však vďaka návratu fyziologických funkcii nastáva návrat do bežného myšlienkového sveta.

K tomuto opisu si pridajme ďalšie dve doplnkové informácie. V prvom rade, nie všetci zážitkári na prahu smrti, z ktorého sa vrátili, zakusujú takéto zážitky, ale je ich pomer tvorí zhruba 10-20 percent. A ďalšia zaujímavosť do vrecka je, že časť z týchto zážitkov tvoria aj nepríjemné alebo až depresívne zážitky, o ktorých sú podľa výskumníkov mnohí neochotní hovoriť. Niekto môže povedať, že takáto rozdielnosť dáva predsa veľký zmysel, keďže tie pozitívne skúsenosti sú zážitkami neba a tie negatívne, naopak, pekla.

Z opisov, ktoré máme by to však bolo naozaj mnohokrát zvláštne peklo a také, ktoré je celkom iné od napríklad Danteho opisu, v ktorom vravel o deviatich pekelných kruhoch, respektíve úrovniach, alebo od iných židovsko-kresťanských spisoch. Pri týchto pekelných zážitkoch ide napríklad zakúsenie priestorovej prázdnoty, ako keby ste sa vznášali v úplne prázdnom vesmíre, o jasné svetlo, ktoré danú osobu pohltilo a tým spôsobilo depresiu, nekončiace točenie s, ale, áno, aj strenutie s rôznymi ľudskými či akoby démonickými bytosťami. Kto vytvára takéto predstavy?

Ide azda o zakúsenie reálneho sveta alebo sú to akési mozgohry, ktoré vytvára naša myseľ? A môžeme vôbec na takúto otázku odpovedať?

Diskusia o týchto zážitkoch však nebola vždy rozšírená. O ich popularitu a ich využívanie v argumente, že ukazujú na posmrtný život sa zaslúžil Raymond Moody svojou knihou Život po živote z roku 1975, ktorá existuje aj vo svojom slovenskom vydaní, a autor už niekoľkokrát zavítal aj do malebných, bratislavských končín. Pozrime sa teraz na pár príkladov, ktoré si dnes spomenieme.

Prípad teniska

V prvom prípade ide asi o ten najznámejší a veľakrát spomínaný príbeh, ktorý sa odohral v roku 1977 a na prvý pohľad vyzerá naozaj pôsobivo, ak nie aj presvedčivo. Ide o istú ženu, známu len pod menom Mária, ktorá bola v Amerike hospitalizovaná a ktorá dostala zástavu srdca. Túto udalosť prežila a mimoriadne pozoruhodné na tomto bolo prerozprávanie jej vnímania počas toho, ako ju lekári oživovali.

Nielenže ich údajne dokázala vnímať zhora, akoby sa nad nimi vznášala, ale tvrdila, že na jednom konkrétnom mieste na treťom poschodí istej nemocničnej okennej lište sa nachádza teniska. Toto pozorovanie šla overiť istá sociálna pracovníčka, Kimberley Clarková, ktorá sa prekvapivo vrátila z tohto miesta s teniskou, údajne nájdenou na spomenutej lište. Nie je toto azda jasný dôkaz toho, že duša sa vie odčleniť od tela?

Dostali týmto materialisti šach mat od Platóna? Aký môže mať len skeptik s týmto akýkoľvek problém? Pravdupovediac, možno až niekoľko.

V prvom rade, ak niekto rozmýšľa kriticky, nemôže k záverom prichádzať na základe jedného príbehu. Zvlášť nie takého, ktorý sa nedá overiť.

Mária akosi medzičasom záhadne zmizla a reportérom sa ju zatiaľ nepodarilo vypátrať a tak si tento príbeh overiť a kriticky preveriť. Navyše, zvážme aj iné možnosti a pacientka pritom nemusela vôbec klamať: Teniska zrejme na rímse naozaj bola, ale bolo overené, že ju bolo možno vidno aj zvnútra či zvonka nemocnice. Samotná Mária ju zo svojej miestnosti síce vidieť nemohla, ale stačí, že ju uvidela z iného miesta, alebo ju niekto pri rozhovore spomenul a mohla sa tak vmiešať do jej vizionárskeho zážitku.

Pracovníčka Kimberley síce vo svojom prerozprávaní spomenula viac detailov tenisky, ktoré vraj Mária verne opísala, avšak na druhej strane s touto správou prišla až o 7 rokov neskôr, v roku 1984 a to je dosť času, aby si jej pamäť priaznivo pozmenila tento príbeh.

Každopádne, táto udalosť poskytuje skvelý námet na experiment, ktorý by poukázal na to, že človek, respektíve jeho duša, vedomie, alebo akokoľvek to už nazveme, sa vie oddeliť od tela a vznášať sa nad ním. Čo keby sme po nemocnici umiestnili niektoré obrázky tak, aby ich takto levitujúca duša mohla pri svojom vznášaní sa vidieť?

A presne o to sa pokúša Sam Parnia a jeho kolegovia v 15 nemocniciach v Amerike, Británii a Rakúsku, ale doteraz neúspešne. Zatiaľ teda ešte stále čakáme, že sa nájde dáka dobrá duša a povie nám, čo môže vidieť, ak sa myseľ vie ozaj vznášať a vnímať náš svet a nielen ho kreatívne a tajomne konštruovať a rekonštruovať.

Smrť a blízka smrť

Najväčším problémom s tvrdeniami, že tieto zážitky poukazujú či nebodaj dokazujú istú externú realitu je, že vraj sa mnohé spomenuté vízie mali odohrať, keď zážitkárovi nefungoval mozog.

A práve v tomto kontexte je vhodné spomenúť si tú najznámejšiu zážitkovú epizódu, ktorá sa v posledných rokoch odohrala a ktorá obehla svet. Jej aktérom je Eben Alexander, ktorý je výnimočný práve tým, že je neurochirurg a mal by mať teda všetky medicínsko kritické nástroje, aby zhodnotil svoj zážitok. Ten sa udial počas jeho kómy spôsobenej zápalom mozgových blán (meningitídou) v roku 2008.

Opísal ho až o pár rokov neskôr a to v knihe, ktorá v slovenčine vyšla pod názvom Pohľad do večnosti: Spomienky lekára, ktorý sa vrátil do života. Alexander zažil víziu plnú krásnej prírody, let na motýľovi, bytosti, ktoré nazval anjelmi ako aj neopísateľnú Božiu prítomnosť.

A túto časť samozrejme nie je dôvod spochybňovať. Tvrdí však, že táto vízia sa odohrala, keď jeho mozog vraj absolútne nefungoval. A to by bolo naozaj revolučné, ak by tomu bolo tak. Avšak neexistuje žiadny dôvod myslieť si, že áno. Na motýľovi letiaci neurochirurg nepredložil svetu žiadny presvedčivý dôkaz, že by tomu tak bolo a naopak, sú opačné dôvody, tj. že jeho mozog musel aspoň sčasti fungovať. Okrem iného, dosvedčila to aj jeho doktorka, ktorá bola pri ňom prítomná, a keď s tým Alexandra konfrontovala, priznal sa, že jeho príbeh má predsa istú umeleckú licenciu. Umeleckú licenciu?

Pri tom najpodstatnejšom tvrdení v jeho knihe, ktoré týmto vyvracia jeho hlavnú pointu? Navyše, obsah jeho zážitku je v súlade so skúsenosťami ľudí po požití istých halucinogénnych látok a na detaily si vraj nepamätal okamžite, ale tie sa k nemu vraj dostávali až počas nasledujúcich mesiacov, čo je ideálny recept na skresľovanie reality našou pamäťou.

Investigatívna práca tiež odhalila možnú motiváciu vďaka problémom v osobnom živote, aby si Alexander takýto príbeh s umeleckou licenciou domyslel, ale o tom si už môžete prečítať v jednom z mojich linkov.

Na záver

Samozrejme, existuje mnoho ďalších tvrdení a zážitkov, na ktoré môže niekto poukázať. Pred pár rokmi ukazovali mnohí na príbeh istého 6-ročného chlapca Alexa, ktorý svoj zážitok opísal a stal sa bestsellerom. Až na to, že Alex sa o 10 rokov priznal, že si nebeské cestovanie vymyslel, pretože tým chcel upútať pozornosť.

Falošné prípady sa vždy nájdu, ale falošné peniaze neznamená, že neexistujú aj tie pravé. Avšak ak posmrtný život predsa len existuje, zdá sa, že vedecko-skeptická komunita si potrebuje ešte stále počkať na lepšie dôvody, prečo by tomu malo byť tak. Vo všeobecnosti platí, že ak budeme hľadať anekdoty, ktoré nám potvrdia to, v čo už veríme, nájdeme ich mnoho. Znakom kriticky zmýšľajúceho človeka je, že zvlášť kontroverzné tvrdenia nebude chcieť v prvom rade potvrdzovať ale vyvracať.

Ak tento kritický tlak vydržia, potom je správne sa nad nimi zamyslieť a zrejme aj prehodnotiť našu dovtedajšiu pozíciu. Verím, že si ďalšiu dávku vypočujete už čoskoro a nebudete na ňu čakať celú večnosť.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Alexander, Proof of Heaven, 2012.

Augustine, ‘Hallucinatory Near-Death Experiences’, Infidels, 2008.

Bush, Greyson, ‘Distressing Near-Death Experiences: The Basics’, Mo Med, 2014.

Dittrich, ‘The Prophet’, Esquire, 2013.

Harris, Waking Up, 2014.

Lichfield, ‘The Science of Near-Death Experiences’, The Atlantic, 2015.

Parnia et al., ‘AWARE—AWAreness during REsuscitation—A prospective study’, Resuscitation Journal, 2014.

Shermer, Heaven on Earth, 2018.