Frankfurtská škola: Ako zreformovať Marxa? (podcast pravidelná dávka)

Vypočujte si podcast

Ak sú celé dejiny dejinami triednych bojov, kde je potom boj za osobnú slobodu jednotlivca, ktorý sa sám sebe odcudzil? Kto má tohto jednotlivca zobudiť z jeho iluzórneho šťastia? Racionalita, veda, technológie, kultúra či umenie?

Dnes sa pozrieme na jedno z najvplyvnejších filozofických hnutí 20. storočia a počuť ste o ňom mohli ako o Frankfurtskej škole, ale tiež pod názvom Inštitút sociálneho výskumu (so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom) alebo aj pod označeniami ako kritická teória či neomarxizmus. Pozrieme sa na tri dôležité črty tejto školy, ktoré sa budú týkať Hegla, osvietenstva a tzv. masovej kultúry, a keďže sa jedná o myšlienkové hnutie, ktorého myšlienky sú živé a vplyvné aj dnes, určite sa k Frankfurtskej škole na podcaste ešte v budúcnosti vrátim.

Z Frankfurtu do Ameriky

Frankfurtská škola je známa aj pod názvom Inštitút sociálneho výskumu, ktorý bol založený v medzivojnovom období vo Frankfurte nad Mohanom a to konkrétne v roku 1923, a jeho cieľom bolo štúdium a rozvoj myšlienok Karla Marxa v Nemecku. Keďže bola ale celá prvá generácia Frankfurtskej školy židovského pôvodu, potom ako sa v 1933 dostal k moci Hitler boli nútení emigrovať do Ameriky a ich novým pôsobiskom sa stala Columbia University v New York City. Túto skutočnosť je dobré podčiarknuť, pretože ako sa onedlho dozvieme, hlavným myšlienkovým nepriateľom tohto hnutia je práve fašizmus a totalitarizmus, a to vo všetkých svojich podobách: ako politickej, tak aj ekonomickej a kultúrnej.

Hovoril som abstraktne o prvej generácii Frankfurtskej školy a konkrétne som mal na mysli mená ako Theodor Adorno, Walter Benjamin, Max Horkheimer či Herbert Marcuse, a asi najznámejšími mysliteľmi druhej a teda súčasnej generácie tohto hnutia sú nemecký filozof Jürgen Habermas či slovinsky filozof Slavoj Žižek.

Pozrime sa teraz postupne na tri veci, ktoré túto školu charakterizujú. Začnem s jej intelektuálnym dedičstvom u Hegla, potom sa pozrieme na jej vzťah s osvietenstvom a nakoniec sa dostaneme k jej kritike tzv. masovej kultúry a kultúrneho priemyslu.

Zase raz Hegel

Možno budete teraz trochu zaskočení a poviete si, že ak chce predsa Frankfurtská škola reformovať Marxa a marxizmus, prečo sa nezamerať na neho a prečo ísť k Heglovi? Marx slávne povedal, parafrázujem, že dejiny sú o triednom boji a že tento konflikt bude pokračovať až do bodu, kým sa celosvetová globálna spoločnosť nestane beztriednou. Inými slovami, konečným zmyslom komunistickej revolúcie nie je to, aby utláčaná trieda porazila a nahradila triedu utláčateľov. To by nefungovalo, pretože táto novovzniknutá trieda by sa stala časom opäť utláčajúcov. Prečo? A toto je miesto, kde si musíme pripomenúť nemeckého filozofa Georga Hegla a jeho dialektiku.

Podľa Hegla sa dejinné zmeny uskutočňujú cez tzv. dialektický proces, ktorý sa posúva od tézy a antitézy k syntéze. Napríklad, ak má šľachtic nejakých poddaných, tí sa vzhľadom na zlé podmienky časom vzbúria, čo bude viesť k novému usporiadaniu ich vzťahov a tento nový vzťah sa stane novou tézou, ktorá bude neskôr opäť negovaná. Marx aplikoval túto logiku na svoje vlastné videnie dejín a predpovedal ňou nevyhnutnú revolúciu, ktorá nakoniec neprišla. Táto chyba v Marxových výpočtov viedla právom mysliteľov Frankfurtskej školy k otázke, či je naozaj možné hovoriť o nejakej „stabilnej“ utópii ako o cieli.

Ak je Heglova dialektika pravdivým opisom historického progresu, neznamenalo by to, že každá utópia sa v istom bode nevyhnutne state novou tézou? Inými slovami, ak má Hegel pravdu, to na čom záleží nie je finálny stav slobody, teda beztriednej spoločnosti, ale ustavičná snaha o oslobodzovanie sa. Ak sa vrátime do medzivojnového obdobia, keď Frankfurtská škola vznikala, Marxova globálna revolúcia sa nielenže neudiala a prestala sa javiť ako nevyhnutná.

Na stole tak boli tri možnosti. Úplne marxizmus opustiť, po druhé, stále sa snažiť o revolúciu alebo sa do tretice pokúsiť sa o reformu Marxovej teórie. Frankfurtská škola si vyhrala tretiu možnosť.

Súhlasila s jeho analýzou odcudzenia robotníckej triedy od jej výrobných prostriedkov a záverečného produktu a stále pokračuje v kritike kapitalizmu, ale súčasne nesúhlasí s nedostatočným dôrazom na rolu jednotlivca v tejto historickej dialektike.

Ako som hovoril v 154. dávke o štrukturalizme, Marx môže byť považovaný za proto-štrukturalistu, keďže vnímal jednotlivca ako súčasť širšej štruktúry ekonomického materializmu, ktorý ho determinuje už od narodenia. Ako sa ale môže tento jednotlivec, takpovediac, vzoprieť systému, keď sám seba chápe len cez tento systém, ako jeho nevyhnutú súčasť? Povedané inak, ako si takýto neslobodný odcudzený jednotlivec môže budovať dostatočné povedomie o jeho zlej situácii, ktoré by ho viedla k vzbure? Ako toto povedomie rozšíriť na tzv. triedne vedomie? Posuňme sa teraz k osvietenstvu a neskôr k masovej kultúre.

Racionalita a fašizmus

Niekto by mohol povedať, že potrebné sebauvedomenie (teda uvedomenie si seba samého ako neslobodného vzhľadom na zotročujúcu ekonomickú a kultúrnu štruktúru), tak toto sebavedomie by mohlo byť vecou rozumu. Ak by mal človek viac času rozmýšľať a vyhodnocovať, určite pri prišiel na to, že jeho sloboda a spokojnosť je iluzórna. Je ako Neo pred odpojením z Matrixu. Je ale takéto uvedomenie racionálne? Frankfurtská škola tu vyjadruje veľkú pochybnosť.

18. storočie. Vek rozumu. Aj tak sa nazývala doba osvietenstva, ktorá bola charakteristická veľkým vedeckým pokrokom a rozum či racionalita tu hrala dôležitú funkciu. Stanový sa cieľ skúmania a rozum zvažuje a vyberá tie najlepšie prostriedky. I keď Habermas neskôr kritizoval tejto zúžený pohľad na racionalitu, Frankfurtská škola vnímala inštrumentálnosť, teda účelovosť racionality ako potenciálne nebezpečnú, i keď stále neznevažovala jej celkovú hodnotu. Racionalita ale nemôže byť bez limitov. Prečo? A prečo nevedie bezuzdná racionalita k už spomínanému oslobodzujúcemu vedomiu?

Podľa Frankfurtskej školy nám racionalita cez zvýšené poznanie umožňuje, aby sme neboli ponechaní napospas prírode a práve naopak, stále viac a viac sa učíme využiť ju v náš prospech.

Jednoducho: vedecký a technologický pokrok. Frankfurtská škola tak uznáva pozitívny vplyv osvietenstva, ale je skeptická voči tendencii, ktorú racionalita má, ak je ponechaná sama na seba.

Ak sa rozum snaží prirodzene získať kontrolu nad prírodou, a ak sme aj my súčasťou prírody, potom racionálne zmýšľajúci ľudia budú mať tendenciu prísť na spôsoby, ako vo svoj prospech kontrolovať iných ľudí.

A toto je nielen odpoveď na už položenú otázku či racionalita sama o sebe vedie k uvedomeniu neslobody, ale tiež je tu daná odpoveď na otázku prečo viedol „vek rozumu“ k dvom svetovým vojnám. Inými slovami, vedecký pokrok a technologická efektivita sami o sebe negarantujú morálnosť ich smerovania a využitia.

Situácia je tak vážna, keďže podľa Frankfurtskej školy racionalita nielenže vedie k vedeckému pokroku a blahobytu, ale súčasne má tendenciu viesť k fašizmu. A toto je vysvetlenie mojej úvodnej poznámky, prečo je toto hnutie veľmi citlivé na fašistický a teda totalitný potenciál, a to nielen v ekonomike a politike, ale tiež kultúre.

Posuňme sa teraz k tretej téme dnešného rozmýšľanie, ktorou je masová kultúra a nezabúdajme, že stále hľadáme odpoveď na otázku, ako je možné, aby sa jednotlivci vymanili z ilúzie plnohodnotného života.

Zotročujúca kultúra

Ak nie racionalita, tak potom by to mala byť kultúra, vo všetkých svojich umeleckých formách, ktorá dokáže človeku otvoriť oči. Či nie?

Bohužiaľ, i keď Frankfurtská škola súhlasí, že toto je tá správna cesta, jedným dychom dodáva, že aj kultúra sa stala medzičasom komerčnou a umenie už viac neoslobodzuje, ale zotročuje.

Umenie a jeho potenciál vytiahnuť človeka zo seba samého je využívané na marketingové účely a ako to povedal jeden z predstaviteľov tejto školy, je používané na živenie novej mytológie. Žijeme predsa v dobe celebrít a superstar, ľudí ktorých obdivujeme a chceme ich napodobňovať ... no a nič nie je k tomuto cieľu jednoduchšie ako napríklad vlastniť a používať tie isté produkty ako oni.

Vráťme sa ale od komerčnej mytológie späť ku kultúre a umeniu. Ak je človek 8 hodín v práci a táto práca ho odcudzuje, zdá sa, že je to jeho voľný čas, keby by mohol prísť k podozreniu či presvedčenie, že niečo nie je v poriadku. Je tomu ale tak? Frankfurtská škola tvrdí, že nie, pretože voľný čas nie je vyžitý na filozofovanie, čítanie podnetnej literatúry či komplikovanú mentálnu aktivitu.

Práve naopak, voľný čas má byť na relax a zábavu. Kapitalistická spoločnosť tak podľa nich vytvorila masovú kultúru, teda kultúru pre masy, ktorej cieľom je posilňovanie jej vlastných záujmov na úkor konzumenta. Televízne programy, relácie, streamovacie služby, seriály, filmy, knihy, hudba či rádio sú všetko potenciálne nástroje kultúrneho zotročenia.

Ako píše Theodor Adorno: „V dobe duchovného odlúčenia cíti jednotlivec potrebu po obrazoch, ktoré by nahradili ‚božstvo‘ a získava ich cez pseudo-kultúru. Hollywoodske idoly, telenovely, popové melódie, texty piesní a filmové žánre ako Divoký západ či filmy o gangstroch ... toto všetko utvára mytológie pre masy.“

Umenie je tak produkt napredaj, ktorý stratil svoju transcendentnú hodnotu. Podľa Frankfurtskej školy ide masová kultúra ruka v ruke s tzv. kultúrnym priemyslom, ktorý vyrába a predáva masové kultúrne artefakty, ktoré vytvárajú svoj vlastný dopyt. Inými slovami, ľudia ich nekupujú a nekonzumujú z vlastného popudu, ale túžba po nich im bola takpovediac vnuknutá. Popkultúra a popkultúry sú v tomto prípade ďalším spoločenským fenoménom, ktorého korene by Frankfurtská škola videla v kapitalizme.

Je potom koniec koncov možné oslobodiť vedomie jednotlivca a širšej spoločnosti prostredníctvom kultúry a umenia? Frankfurtská škola stále verí, že áno. Musí ale ísť o umenie autentické, o skutočné a pravdivé umenie, ktoré bude šokovať, ktoré zatrasie spiacim človekom a zobudí ho z jeho konzumného sna. Skutočné umenie sa tak zdá byť tou pravou marxistickou revolúciou.

Záverom je potrebné dodať, že druhá generácia Frankfurtskej školy bola v mnohom kritická voči svoji predchodcom a za krátku zmienku stojí myšlienka Jürgena Habermasa, podľa ktorého nie je možné fungovať v nenásilnej demokratickej spoločnosti bez racionálneho prístupu. Na rozdiel od svojich predchodcov Habermas nevníma racionalitu výlučne ako inštrumentálu, a teda vedúcu k fašizmu, ale hovorí aj o tzv. diskurzívnej racionalite a následne o potrebne tzv. diskurzívnej demokracie. O tom si ale povieme viac v niektorej z budúcich dávok.

Ak vás táto téma zaujala a viete po anglicky, odporúčam vám sedem dielnu sériu od nášho podcastového priateľa Stephana Westa z podcastu Philozophize This!, kde hovorí o Frankfurtskej škole oveľa viac a oveľa vtipnejšie.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Theodor Adorno a Max Horkheimer, Dialektika osvícenství (OIKOYMENH, 2009)

James Bohman, „Critical Theory“, SEP

Claudio Corradetti, „The Frankfurt School and Critical Theory“, IEP

James Bohman a William Rehg, „Jürgenn Habermas“, SEP

Paul H. Fry, „The Frankfurt School of Critical Theory“ z Open Yale kurzu: Introduction to the Theory of Language (2009)

Stuart Walton, „The Theory from the ruins“ (Aeon, 2017)