Štrukturalizmus: Ako vyzerala posledná filozofická revolúcia

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Štrukturalizmus je dielom švajčiarskeho lingvistu Ferdinanda de Saussure, ktorý žil medzi rokmi 1857 – 1913 a bol zakladateľom tzv. semiotiky alebo semiológie, ktorá sa venuje štúdiu znakov.

Hneď úvodom chcem zdôrazniť, že Saussure bol síce lingvista a nie filozof, ale jeho myšlienky mali veľký vplyv na francúzskych filozofov ako Jacques Derrida, Michel Foucault, Roland Barthes, Louis Althusser či Maurice Merleau-Ponty. Väčšinu z nich radíme k tzv. postmodernimu, ktorého presnejším a lepším názvom je post-štrukturalizmus a v závere dnešnej dávky uvidíme prečo.

O pôvode jazyka

Jeho kniha „Kurz všeobecnej lingvistiky“ z 1916 začína rozlíšením medzi „langue“ teda jazykom a „parole“, rečou, a Saussure sa chce venovať práve jazyku, ktorý chápe ako systém znakov.

Skôr ako pozrieme na to, čo rozumel pod znakmi a predstavím jeho radikálnu tézu o ich arbitrárnom vzťahu k svete, začnime zdanlivo jednoduchou otázkou. Ako vznikol jazyk a odkiaľ pochádza?

Jedna z dovtedy vplyvných teórii hovorila, že jazyk vzniká prirodzene a má reálnu väzba na svet. Príkladom vzniku jazyka je skupina slov, ktoré nazývame onomatopoické, teda zvukomalebné, ktoré znejú rovnako či veľmi podobne ako vec, ktorú znázorňujú.

Napríklad slovo „bŕŕŕ“ je podobné zvuku, ktoré vydáva niektorí hmyz, z čoho máme tiež odvodené sloveso „bručať“. Podobne fungujú slová ako zips, kukuk, žblnk či mnohé ďalšie. Povedané inak, tieto slová vznikajú napodobnením prirodzeným zvukov, teda imitáciou prírody. Je ale toto spôsob, akým vznikol jazyk?

Saussure tento pohľad rázne odmieta a tvrdí, že slová ako znaky, ktoré sa odkazujú na svet, sú úplne arbitrárne, teda vybrané ľubovoľne a sú našim spoločenským konštruktom. Inými slovami, podľa Saussurea neexistuje žiadne nevyhnutné prepojenie medzi slovom, ktoré sa skladá z písmen „d“, „o“, „m“ a konceptom, ktorý si v mysli s touto vecou spojíme. Ako túto radikálnu arbitrárnosť znakov Saussure vysvetľuje?

Arbitrárnosť znakov

Kľúčovým je pre neho rozlíšenie medzi tým, čo sa v angličtine nazýva signifier a signified. „Signifier“ je slovo, ktoré niečo znamená a „signified“ je koncept, mentálny obraz reality, na ktorú sa toto slovo odkazuje; a „signifier“ a „signified“ sú dve časti, z ktorých sa skladá hocijaký znak.

Pre zjednodušenie, budem namiesto „signifier“ a „signified“ používať slová „slovo“ a „koncept“.

A tu prichádza už naznačená revolučná téza o arbitrárnosti znakov, ktorá definuje štrukturalizmus ako taký. Saussure tvrdí, že významy slov sú určené ich vzťahmi v celkovom systéme znakov, ktorého sú súčasťou a nie vzťahom k veciam či predmetom, na ktoré sa odkazujú.

Táto téza je v niečom podobne radikálna ako tvrdenie škótskeho osvietenského filozofa Davida Humea, podľa ktoré reálna kauzalita neexistuje a ide len o naučenú schopnosť našej mysle. Vráťme sa ale s Saussureovi a pozrime sa dve zásadné veci, ktoré z jeho tézy vyplývajú.

Po prvé, význam slov nie je určený vertikálne, ale horizontálne. Význam slov nie je takpovediac ukotvený v nejakej reálnej povahe či prirodzenosti vecí. Zoberme si už spomínané slovo „dom“.

Dom neznamená nejaký súbor esenciálnych vlastností domu a neexistuje nejaká Platónska idea „domovosti“, ktorú toto slovo komunikuje. Práve naopak, význam slova dom je horizontálny, a teda určený štruktúrou vzťahov, ktoré má slovo „dom“ s inými slovami. Význam slova „dom“ je tak určený jeho rozdielnosťou od iných slov, a tu sa dostávame k druhej dôležitej veci.

Ako povedal Saussure, jazyk je systémom rozdielov, a teda v jazyku existujú iba rozdiely. Prakticky to znamená toto. Význam slova „dom“ chápeme výlučne cez jeho miesto v jazykovej štruktúra a toto jeho miesto hovorí o tom, že „dom“ nie je to isté ako „strom“, „ulica“, „palenák“ či „záhrada“. Povedané inak, „dom“ je súhrn rozdielov toho, čo dom nie je. Ako už bolo povedané, význam slova dom, teda písmen „d“, „o“, „m“, nepochádza z jeho histórie a ani z toho, na čo sa odkazuje. Jeho význam je úplne arbitrárny, náhodný.

Ako mi dáte verím za pravdu, znaky a ich používanie sú pre nás niečo tak každodenné, že si ich možno ani neuvedomujeme a o to viac môže byť Saussureova teória zarážajúca či prekvapivá. Slovami nemeckého filozofa Ernsta Cassirera, ako ľudia sme „animale symbolicum“, teda symbolické zviera a symbolickým systémom podľa neho nie je len náš jazyk, ale tiež umenie, kultúra a dokonca veda.

Štrukturalizmus v praxi

V závere dnešného rozmýšľania sa pozrime na štyri dôležité implikácii, ktoré so sebou štrukturalizmus prináša. Po prvé, v mnohom ide o oživenie starého stredovekého sporu či problému tzv. univerzálií a tento problém pokračuje v metafyzických komplikáciách, ktoré sme zdedili ešte od Platóna.

Tento stredoveký spor bol medzi tzv. nominalistami a univerzalistami, a zatiaľ čo tí prví tvrdili, že nejaké slovo nereprezentujú žiadnu univerzálnu abstraktnú esenciu danej veci a je iba jej pomenovaním (z latinské „nomen“, teda „meno“) , tí druhí zastávali opačný názor. Saussure je z tohto uhla pohľadu nominalista.

Po druhé, štrukturalizmus v sebe prináša oživenie ducha heglovskej filozofie, ktorá je postavená na historickej emancipácii a sebauvedomovaní niečoho, čo Hegel nazýval Myseľ, Duch či Celok.

Z tohto pohľadu sú časti vždy definované vzhľadom na ich prepojenosť s celkom a ich vzťah je dialektický, teda založený na rozdieloch a negácií.

Existencializmus pod paľbou

Po tretie, a ako som spomínal v úvode, štrukturalizmus priniesol zdrvujúcu kritiku existencializmu. V kocke, existencializmus, hlavne ten z pera francúzskeho filozofa Jean-Paul Sartrea, verí v radikálnu slobodu autonómneho jednotlivca, ktorý má nielenže slobodnú vôľu, ale je to práve táto existenciálna sloboda, ktorá ho definuje.

Štrukturalizmus tento pohľad neguje a hovorí, že to nie sú len slová, ale aj identita jednotlivca, ktorá je definovaná vzhľadom na jeho miesto v spoločenskej štruktúre. Autonómne konajúci jednotlivec je iba prežitkom skoršieho nemeckého romantizmu.

Radikálne slobodný jednotlivec je ilúziou a človek sa takmer nikdy nerozhoduje úplne slobodne, či aspoň čiastočne. Často sa z tohto uhla pohľadu považujú sa prvotných či tzv. proto-štrukturalistov Sigmund Freud a Karol Marx. Zatiaľ čo Freud rozporuje tvrdenie, že sme autonómnymi bytosťami a skôr nás chápe ako determinovaných neviditeľnými silami nášho nevedomia, Marx na druhej strane vníma skutočnosť, že sme od narodenia pod deterministickým vplyvom ekonomického materializmu.

Z pohľadu štrukturalizmu teda vypláva, že moje vnútorné ja, s ktorým sa identifikujem a ku ktorému mám zdanlivo súkromný prístup, je len ilúziou a v skutočnosti je iba, takpovediac, predĺženou rukou širšej kultúry, ktorej som súčasťou. Kultúra a jej štruktúra je zdrojom môjho ja a nie moja vnútorná skúsenosť a sebavedomie, ako to tvrdia existencialisti.

Postštrukturalizmus, teda postmodernizmus

Štvrtá a posledná aplikácia štrukturalizmu je na štrukturalizmus samotný a táto aplikácia viedla k tzv. postštrukturalizmu, ktorý sa často nazýva, podľa mňa zavádzajúco, ako postmodernizmus. Čo je potrebné zdôrazniť je fakt, že postštrukturalizmus nie je nevyhnutne čistokrvnú anti-štrukturalizmus.

Ako sa dopočujete v 144. dávke, oba tieto smery zdieľajú premisu, že svet nespoznávame priamo, ale prostredníctvom znakov (teda slov a konceptov, signifier a signified), a postštrukturalizmus v podarí francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu ide ešte o krok ďalej a poukázuje na Achillovu pätu tohto štrukturalistického projektu.

Derrida sa nebojí ísť do dôsledkov a tvrdí, že ak svet spoznávame iba cez vlastné koncepty, ktoré sú našim spoločenským konštruktom, svet ako taký je nám neprístupný. Existuje potom vôbec?

Svet, ktorý poznáme je tak nevyhnutne naša vlastná konštrukcia a Derridova metóda dekonštrukcie má tak paradoxne konštruktívny charakter.

Čo ak by sme ale aplikovali túto metódu na samotný postmodernizmus? Odpoveď nájdete už v spomínanej 144. dávke.