SME

Ako Nietzsche zabil Boha a čo s tým majú fakty

Ako smrť konceptu ‚Boha‘ zmenila vzťah hodnôt a faktov

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Ak je Boh vnímaný ako garant univerzálnych a absolútnych hodnôt, ako sa zmení vzťah medzi faktickosťou a hodnotovosťou sveta potom, ako ho prehlásime za mŕtveho? Nad týmito otázkami sa dnes zamyslíme z pohľadu nemeckého lingvistu a filozofa Friedricha Nietzscheho, ktorý žil medzi rokmi 1844 až 1900, a jeho odpoveď bude vedecká a radostná.

Nietzsche bol zástancom tzv. dvojúrovňovej teórie sveta, o ktorej som hovoril v 148. dávke, a ak ste ju ešte nepočuli, odporúčam tak spraviť ešte pred tou dnešnou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V skratke ide o pohľad na svet ako cibuľu s dvomi vrstvami. Tá vrchná či vonkajšia je nám bližšia a tvorí ju naše každodenné prežívanie, v ktorom sa rozhodujeme, konáme pre nejaký cieľ, vnímame dobro a zlo, cítime krivdu a radosť. Druhá a nižšia vrstva je neosobná a svet sa v nej analyzuje prostredníctvom vedeckých modelov a fyzických zákonov.

Tieto dve úrovne sú v prirodzenom napätí či až nepriateľstve a zvyčajne sa tvrdí, že vyššia vrstva je úplne zredukovateľná, a teda vysvetliteľná tou nižšou, a prírodné vedy majú tým pádom potenciálne odpoveď na všetky otázky.

Historický relativista a reduktivista

Okrem toho, že Nietzsche vnímal svet cez túto prizmu, súčasne bol aj tzv. historických relativistom a zástancom historizmu. Inými slovami, Nietzsche neveril, že existuje nejaká nadčasová pravda o svete a človeku, ku ktorej sa naprieč generáciami a dobami posúvame. Práve naopak, každá doba má svoju pravdu, ktorá je neprenosná.

SkryťVypnúť reklamu

Zacitujem teraz niekoľko úryvkov na podoprenie a dovysvetlenie týchto dvoch tvrdení, ktoré sú z jednej z Nietzscheho prvých kníh s názvom Ľudské, príliš ľudské z 1878.

V akom zmysle bol relativista? Nietzsche píše, citujem: filozofi rozmýšľajú o človeku automaticky ako o aeterna veritas (ako o večnej pravde), ako o konštante v ustavičnej zmene, ako o bezpečnej miere všetkých vecí, ktoré sa dejú. Toto všetko už ale viac nie je nespochybniteľné a filozofi vlastne hovoria iba o nejakom človeku žijúcom vo veľmi krátkom časovom úseku.

Nedostatok zmyslu pre dejiny je dedičkou chybou všetkých filozofov.“ Nietzsche pokračuje a hovorí, že „všetko sa i tak stáva tým, čím je. Večné fakty neexistujú. Neexistujú žiadne absolútne pravdy. Čo je potrebné odteraz robiť je filozofovať historicky a veľmi zdržanlivo.“

SkryťVypnúť reklamu

V akom zmysle bol Nietzsche zástancom dvojúrovňovej teórie sveta? Stále v tej istej knihe píše, že čo ak je pravdou, že je to práve vzájomná chémia a spolupráca rôznych vied, ktoré, citujem, „sú schopné odhaliť, že aj veci [ako morálne, náboženské a estetické predstavy a pocity] sú [iba] najkrajšími farbami, ktoré pochádzajú z nižších, opovrhovaných látok?“

Nietzsche pokračuje: „to, čo nazývame svetom je výsledkom množstva chýb a ilúzií, ktoré sú prítomné naprieč celou evolúciu organickej prírody, navzájom sú popreplietané a dnes sa nám ponúkajú ako nazhromaždené bohatstvo celej minulosti. [Tieto chybné túžby a predstavy] sú chápané ako poklad, pretože na nich závisí hodnota našej ľudskosti.“

Sumarizujúc tak vidíme, že podľa Nietzscheho je nielen chybou ale dokonca ilúziou domnievať sa, že tá úroveň reality, kde sa cítime ako ľudia a ktorá je zdrojom našej ľudskosti, je postavená na nejakých absolútnych pravdách a večných faktoch. Nie, všetko sa mení a svet sa iba stáva takým, akým je – a nie takým, aký by mal byť. A toto rozlíšenie je pre Nietzscheho kľúčovým.

SkryťVypnúť reklamu

Jeho pohľad prezrádza, že tzv. hodnotová vrstva sveta je iluzórna a je zredukovateľná na niečo nižšie, čo nemá dočinenia z náboženstvom, morálkou či estetikou a tu sa dostávam k jeho slávnemu výroku o mŕtvom Bohu. Čo to znamená pre priepasť medzi hodnotovou a faktickou úrovňou sveta?

Koncepčná smrť ‚Boha‘

„Boh je mŕtvy! Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! Kto nás môže utešiť, nás vrahov všetkých vrahov? [...] Nie je pre nás veľkosť tohto skutku priveľká? Nemusíme sa teraz stať bohmi my, aby sme sa ho stali hodní?“

Tieto vety vyriekol blázon v Nietzscheho diele Tak vravel Zarathustra z 1883 a sú to práve tieto slová, ktoré sú jeho mostom medzi svetom osobných hodnôt a svetom neosobných faktov.

Dá sa zabiť Boh, ktorý je aspoň v kresťanstvom kontexte všemohúci, vševediaci a nadovšetko dobrý? Dá? Veruže dá, ale nie ako osoba, ale ako koncept, myšlienka. 19. storočie podľa Nietzscheho dovŕšilo už začatý proces zabíjania konceptu ‚Boha‘, ktorý slúžil ako zdroj už vyššie spomínaných absolútnych právd a večných faktov, ktoré dávali zmysluplnosť nášmu osobnému, hodnotovému životu. Boh tak už nie je ultimátnym vysvetľujúcim faktorom existencie sveta a človeka a morálnu úroveň sveta (teda všetky hodnoty) tak treba od základov premyslieť a prekopať. A to je presne to, čo Nietzsche navrhuje.

SkryťVypnúť reklamu

Ako hovorí, citujem: „Váha všetkých veci musí byť určená nanovo.“ Ako ale, doslova, opäť odvážiť a tým určiť hodnotu všetkých vecí vrátane našich vzťahov, cieľov, plánov a každodenných rozhodnutí? Kto má inými slovami nanovo kalibrovať celosvetové morálne váhy?

Kalibrácia morálnych váh

Nietzscheho odpoveď sa nachádza v jeho diele Radostná veda z 1882, teda rok pred vydaním Tak vravel Zarathustra. Treba dodať, že myšlienka o ‚Božej‘ smrti zaznela prvýkrát už v Radostnej vede a v Tak vravel Zarathustra ju iba naplno rozvinul. Ako teda prehodnotiť všetky hodnoty nanovo?

Síce v neskorších dielach Nietzsche hovorí o tom, že morálka je postavená výlučne na tzv. vôli k moci, v Radostnej vede tvrdí, že vedecké poznávanie by malo byť slobodné a tým pádom radostné a hravé, a nemalo by byť obmedzené ideálom absolútnych právd a večných faktov. Tie pre ne-kresťana Nietzscheho, ktoré otec bol mimochodom luteránsky pastor, zaváňajú dogmatizmom a opäť sa tu odráža jeho historizmus.

SkryťVypnúť reklamu

Ako už bolo povedané, svet, naše poznanie sveta či pravda o svete podľa Nietzscheho progresívne nenapreduje k nejakému ideálu či ideálnemu stavu. Dejiny nie sú progresívne, ale cyklické a je to práve kniha Radostná veda , kde Nietzsche prvýkrát hovorí o svojom známom koncepte tzv. večného návratu. Stojí tu za zmienku, že Nietzsche je pôvodne vyštudovaný ako klasický filológ, teda expert na obdobie antického Grécka, a jeho prvé dielo sa venovalo žánru gréckej tragédie. Gréci nevnímali čas a dejiny ako progresívne, ale ako cyklické, čo vyplývalo z ich chápania reality a kozmu ako nestvoreného v čase a toto uvedomenie by malo byť podľa Nietzscheho oslobodzujúce ako pre vedu, tak i človeka.

Morálne hodnoty, ktorými sa riadime, sú hodnotami, ktoré vytvárame tu a teraz a ich použitie je práve tu a teraz. Ako hovorí Nietzsche, parafrázujem, človek by sa mal stať tým, kým je a človek je tým, kým je práve teraz, v tejto dobe, v tomto čase. Nadčasová nemenná prirodzenosť neexistuje, ako nejestvuje ani žiadny ideálny cieľ.

SkryťVypnúť reklamu

Nietzscheho prehodnotenie všetkých hodnoť je tak paradoxným návratom nielen k pred-kresťanským, ale pred-Sokratovským hodnotám, ktoré sú zvečnené v Homérovej Iliade a Odysey, kde jediná večnosť je večnosť heroická.

Použitá a odporúčaná literatúra

Nietzsche, Lidské, příliš lidské (OIKOYMENH, 2018)

Nietzsche, Tak vravel Zarathustra (IRIS, 2016)

Nietzsche, Radostná věda (Aurora, 2003)

R. Lanier Anderson, „Friedrich Nietzsche“ (SEP, 2017)

Daniel Bonevic, „Dostoevsky and Nietzsche“ (University of Texas at Austin, 2013)

Bryan Magee v rozhovore s J.P. Stern o Nietzschem (BBC)

The School of Life, „PHILOSOPHY – Nietzsche“ (2014)

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu